Na rozdiel od Ruska Západ nevie, čo chce vo východnej Európe

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

Zatiaľ čo sa na hraniciach Ukrajiny hromadia jednotky ruského prezidenta Vladimira Putina, ktoré hrozia najväčšou vojnou v Európe od roku 1945, celý svet sa snaží odhadnúť jeho zámery. Strategická otázka, ktorú si musia položiť demokracie v Európe a Severnej Amerike, však je: aké sú naše vlastné zámery?

Za Helsinki, ale trochu aj za Jaltu

Putinov dlhodobý cieľ vo východnej Európe je v skutočnosti úplne jasný. Chce obnoviť čo najviac z impéria, veľmocenského postavenia a sféry vplyvu, ktoré Rusko tak dramaticky stratilo pred tridsiatimi rokmi rozpadom Sovietskeho zväzu v decembri 1991. Cieľ je jasný a my môžeme odhadovať len taktiku. Od roku 2008, keď si násilím poistil dve secesionistické časti Gruzínska, a určite od dobytia Krymu v roku 2014 je evidentné, že je pripravený použiť všetky prostriedky – od diplomacie a dezinformácií cez kybernetické útoky a otravy oponentov až po priamu vojnu.

Západ prispel k tejto kríze svojím zmätkom a vnútorným nesúladom o našom strategickom cieli vo východnej Európe. Západ – ak sa vôbec ešte dá hovoriť o jedinom geopolitickom Západe – v podstate strávil obdobie od roku 2008 tým, že sa nerozhodoval medzi dvoma rôznymi modelmi poriadku v Eurázii, ale namiesto toho sa snažil trochu o oba a ani o jeden poriadne. Tieto modely môžeme skratkovito nazvať Helsinki a Jalta. Bezprostrednou úlohou dnes je odradiť Rusko od invázie na Ukrajinu, ale v skutočnosti sa za tým skrýva táto väčšia voľba.

Na papieri sa každý na Západe hlási k helsinskému modelu, ktorý sa začal rozvíjať s Helsinským záverečným aktom z roku 1975, bol plne vyjadrený v takzvanej Parížskej charte pre novú Európu v roku 1990 a teraz je inštitucionalizovaný v Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Skrátka, ide o Európu rovnocenných, suverénnych, nezávislých demokratických štátov, rešpektujúcich zásady právneho štátu a odhodlaných riešiť všetky spory mierovými prostriedkami. Inšpiratívnejšie však je, že tento cieľ vystihujú slová, ktoré dnes už zabudnutý americký diplomat Harvey Sicherman napísal do prejavu prezidenta Georgea Busha staršieho: „Európa má byť celá, slobodná a žiť v mieri.“

Dvojaký meter

Alternatívnym modelom k Helsinkám je Jalta. Samit Josifa Stalina, Franklina D. Roosevelta a Winstona Churchilla vo februári 1945 na Jalte na Kryme (och, aká historická irónia!) sa stal synonymom pre snahu veľmocí rozdeliť Európu do západnej a východnej sféry vplyvu. Nedávne maximalistické požiadavky Ruska na USA a NATO predstavujú niečo, čo ruskí analytici v skutočnosti nazvali „Jaltou číslo 2“. Len niekoľko otvorených „realistov“ na Západe výslovne podporuje tento model, no mnohí z nich sa skôr hlásia k nejakej verzii sfér vplyvu.

S dvojakým metrom, ktorý charakterizuje prístup západnej Európy k východnej po celé stáročia, by ľudia, ktorí by boli úplne pobúrení predstavou, že by Poľsko mohlo mať právo veta, pokiaľ ide o spojenectvá, ku ktorým by sa malo pripojiť Nemecko, celkom radi dali Rusku právo veta, pokiaľ ide o ukrajinské rozhodnutie, ku komu sa pridať. Pre Západoeurópanov, ktorí by kričali „fašizmus!“ pri akomkoľvek náznaku, že by sa územné nároky mohli zakladať trebárs na existencii dánskej menšiny v severnom Nemecku alebo nemecky hovoriacej menšiny v severnom Taliansku, je „pochopiteľné“, že Moskva by mala vzniesť takéto nároky voči Ukrajine. V Bruseli a Paríži je veľa „malých Európanov“ (analógia k malým Britom), pre ktorých sa aj dnešná EÚ rozšírila príliš ďaleko na východ.

Niekedy sa Jalta skutočne maskuje v Helsinkách. Ak zoči-voči agresorovi, ktorý je pripravený použiť násilné prostriedky na destabilizáciu a rozloženie susedného európskeho štátu, odmietnete dodať Ukrajine obranné zbrane a spoliehate sa len na diplomatické rokovania a pozorovateľov OBSE, v skutočnosti ustupujete Jalte, zatiaľ čo predstierate, že robíte Helsinki. Tým, že nedokážete brániť mier, robíte vojnu pravdepodobnejšou. Nemeckí sociálni demokrati – kedysi vynálezcovia brilantne inovatívnej západonemeckej verzie uvoľnenia napätia známej ako Ostpolitik – sú v súčasnosti globálnym dôkazom zmäteného myslenia, sebaklamu a priameho pokrytectva, ktoré to so sebou prináša. Predstavujú akúsi zahanbenú Jaltu, Jaltu, ktorá sa neodváži vysloviť svoje meno.

Západ musí urobiť strategickú voľbu

Odkedy veľká vnútrozápadná hádka na samite NATO v Bukurešti v apríli 2008 priniesla mizerný kompromis verejného vyhlásenia, že Ukrajina a Gruzínsko vstúpia do NATO v kombinácii s nevysloveným porozumením, že NATO neurobí nič zásadné, aby sa tak naozaj stalo, celý Západ uviazol v tomto strategickom zmätku. Západ bol Ukrajine otvorený len napoly, len napoly podporil jej nezávislosť, územnú celistvosť a prechod na životaschopný, suverénny, demokratický európsky štát. Ukrajina nie je v NATO, ani sa tak čoskoro nestane, ale NATO je na Ukrajine. Členské štáty NATO vrátane USA a Spojeného kráľovstva tam dodali zbrane a majú tam aj vojenský personál. Ukrajina nie je v EÚ, ani tam čoskoro nebude, ale EÚ je na Ukrajine.

Západ musí konečne urobiť strategickú voľbu. Mali by sme sa rozhodnúť pre Helsinki. Krajiny, ktoré sú v súčasnosti v EÚ a NATO, by sa mali trpezlivo a dôsledne venovať Európe ako celku, slobodnej a mierovej Európe, nielen o tom hovoriť, ale si to aj myslieť a podľa toho aj konať.

Základným prvkom tejto dlhodobej vízie je, že je skutočne otvorená aj demokratickému Rusku. Keď niektorí starší štátnici z nemeckého bezpečnostného establišmentu nedávno navrhli, aby členstvo v NATO bolo ponúknuté aj Rusku, niektorí to možno odmietli ako príklad divokej nemeckej rusofílie. Ale v princípe je to presne tak. Tvárou v tvár asertívnej čínskej superveľmoci existujú všetky dôvody, prečo by demokratické Rusko bolo veľmi žiadaným členom obrannej bezpečnostnej aliancie spájajúcej Severnú Ameriku, Európu a Euráziu. Vzťah s EÚ bude komplikovanejší, ale súčasťou európskej architektúry sú už teraz dôležité krajiny, ktoré nie sú členmi EÚ. V jednej z nich píšem tento text.

Mali by sme to vedieť aj my

Táto stratégia je protiputinovská, ale proruská. Pred niekoľkými rokmi dokonca väčšina Rusov mohla odmietnuť toto rozlišovanie a implicitne akceptovať Putinovo cárske vyhlásenie „La Russie, c‘est moi“.

No dnes to už neplatí. Nie je jasné, či by čo i len rýchle opätovné dobytie ďalšieho kúta bývalej ruskej ríše na území dnešnej Ukrajiny opäť výrazne podporilo jeho upadajúcu popularitu doma, ako sa stalo po zabratí Krymu v roku 2014. Taký vystrašený je Putinov režim. Jeho politického oponenta, ktorý hovorí, že chce, aby Rusko „nasledovalo európsku cestu“, Alexeja Navaľného, sa pokúsili otráviť a teraz je zavretý vo väzenskom tábore.

V politike a diplomacii, ako aj v iných oblastiach života, potrebujete schopnosť robiť kompromisy a žiť aj s nedokonalými, provizórnymi opatreniami. Ale mali by ste vedieť, čo chcete. Putin to vie. A mali by sme to vedieť aj my.