Denník N

Jej rodinu nútene vysťahovali z Bratislavy: Rodičia museli odísť z vily do bývalého kurína, domov sa už nikdy nevrátili

Dagmar Bílková. Foto - Katarína Strýčková
Dagmar Bílková. Foto – Katarína Strýčková

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Dagmar Bílková je dcérou typografa Karola Jaroňa, bývalého riaditeľa tlačiarne Slovenská Grafia, zakladateľa kníhtlačiarne Linografia K. Jaroň a spol. a Školy umeleckých remesiel v Bratislave.

V lete 1952 rodinu Jaroňovcov komunisti vysťahovali z Bratislavy v rámci Akcie B. Zo známej funkcionalistickej Vily Jaroň ich v nákladnom vagóne vysťahovali najprv do budovy železničnej stanice v Tisovci, neskôr do jedinej miestnosti bez vodovodu, ktorá bola predtým kurínom.

Karol Jaroň skončil ako robotník v kameňolome, jeho manželka ako robotníčka v továrni na výrobu nití. Dagmar Bílková v rozhovore spomína, ako prežívali vysťahovanie jej rodičia, ako sa jej podarilo zmaturovať len vďaka výnimke, aj o tom, ako sa jej rodina nedočkala spravodlivosti ani po roku 1989.

Aké sú vaše spomienky na rodičov a detstvo?

Môj otec sa narodil v Olomouci, vo štvrti Řepčín. Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, jeho otec bol nádenník v cukrovare, mama bola žena v domácnosti a starala sa o štyri deti. Po smrti svojho otca, aby pomohol uživiť mamu a súrodencov, sa môj otec zamestnal ako nádenník v cukrovare.

Jeho mama, moja babička, si však prečítala novinový inzerát, že do vyhlásenej – v tom čase ešte rakúsko-uhorskej – olomouckej tlačiarne hľadajú učňov, a tak ho tam prihlásila. Nič lepšie preňho nemohla urobiť. Vyučil sa tam, ako sa hovorí, „od piky“. Prešiel všetkým, od sádzania a zalamovania až po rezanie a viazanie. Vypracoval sa a stal sa skutočným majstrom svojho remesla.

V dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď už existovala prvá Československá republika, žiadalo Slovensko Prahu o chýbajúcich odborníkov, medzi iným aj o typografa, ktorý by pomohol vyučiť prvých typografov na linotyp na Slovensku. Z Brna do Bratislavy dočasne poslali môjho otca. Po čase sa však na žiadosť Slovákov znovu vrátil a v roku 1925 sa stal riaditeľom vtedajšej najväčšej bratislavskej tlačiarne Slovenská Grafia, kde počas svojho pôsobenia spolu s Antonínom Horejšom vydával časopis Slovenská grafia slúžiaci rozvoju typografie, povznášaniu kníhtlače a propagácii krásnej tlače na Slovensku. Pomáhal tiež zakladať bratislavskú Školu umeleckých remesiel, na ktorej aj prednášal. Popri tom v marci 1930 založil Spolok bibliofilov na Slovensku. Keď v Slovenskej Grafii v roku 1933 skončil, založil si vlastnú kníhtlačiareň Linografia K. Jaroň a spol.

Zdá sa, že váš otec bol veľmi činorodý a tvorivý človek.

Celé toto obdobie bolo obdobím otcovho veľkého pracovného rozkvetu. K svojej práci si prizýval mnohých výtvarných umelcov – napríklad Ľudovíta Fullu, Mikuláša Galandu, Jaroslava Votrubu či Martina Benku. V roku 1934 mu bola udelená Slovenská krajinská cena za grafickú úpravu kníh. Vydával krásne knihy, venoval sa rozvoju slovenskej bibliofílie naozaj na svetovej úrovni. Knihy posielal na rôzne svetové výstavy, do Lipska a inde, a napríklad v Barcelone získal za jednu národopisnú knihu zlatú medailu. Otec veľmi chcel, aby sa Slovensko rozvíjalo, aby dobehlo Česko a svet vo všetkom, kde predtým zaostávalo.

Ako sa zoznámili s mamou?

Zoznámili sa v Redute, na klasickom Čaji o piatej.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie