Nádej na zmenu je na finálovej výstave Čepana skôr túžbou než realitou
V bratislavskej Kunsthalle prebieha finálová výstava Ceny Oskára Čepana – ocenenia pre vizuálne umelkyne a umelcov do 40 rokov. Porotou bolo nominovaných päť autorov a autoriek: Luki Essender, Èv van Hettmer, Ondřej Houšťava, Tamara Kametani a Viktorie Langer, ktorých diela na výstave uvidíte.
Bola to smola, aká sa nedala predvídať. Finálová výstava Ceny Oskára Čepana, ktorá oceňuje umelcov a umelkyne do 40 rokov, sa mala otvoriť ešte v novembri. Lenže v predvečer vernisáže vyhlásila vláda celoštátny lockdown s platnosťou od polnoci.
Pre päticu finalistov a finalistiek, ktorí z rôznych miest Európy prišli do bratislavskej Kunsthalle, to muselo byť nesmierne frustrujúce. Všetka naakumulovaná energia, ktorú vložili do tvorby svojich finálových diel, ostala v ustrnutí. O moment bezprostredného kontaktu však neprišli len autori a autorky, ale i diváci.
Výstava sa napokon otvorila krátko pred Vianocami – už bez vernisáže. Tento týždeň sa na nej zíde medzinárodná porota, ktorá už v utorok oznámi meno laureátky alebo laureáta. Nebude to mať úplne ľahké.
Viac túžba po úniku než skutočnosť
Cena Oskára Čepana zažíva v poradí už druhý „pandemický“ ročník. Skoordinovať päticu finalistov, ktorí žijú poväčšine mimo Slovenska, s účasťou medzinárodnej poroty musí byť v čase rôznych obmedzení viac než náročné. Síce s oneskorením, no všetko sa napokon vlastne podarilo – videoprofily, živý večer s finalistami a finalistkami aj inštalácia ich výstavy.
Kurátori, Lucia Gavulová a Jen Kratochvil, pandémiu spomínajú aj vo svojom úvodnom texte. Podľa nich finálová výstava „otvorene a zároveň s presnosťou ponúka možnosť zmeny či úniku zo slepej uličky, v ktorej sa zdanlivo bezvýchodiskovo spoločne tlačíme“.
Zdá sa mi však, že je to viac túžba než skutočnosť. Žiaden únik zo slepej uličky tam nevidím, skôr verné zrkadlenie stavu spoločnosti – aj so všetkými jej slepými uličkami.
Začnime v hlavnej sále. Stretli sa v nej