Prekladateľka prežila pandémiu v Číne: Na začiatku som sa bála. Život s komunistickým režimom mi pripomínal naše 80. roky

Magyar verzió itt.

Tento text uverejňujeme v rámci crowdfundingu k maďarskému projektu Denníka N. Podporte maďarský projekt

Prekladateľka a vysokoškolská učiteľka Ildikó Hizsnyai Tóth sa vrátila na Slovensko po dvoch rokoch strávených na univerzite v čínskom meste Si-an a momentálne pracuje v Štúrove ako strážkyňa mosta. Vypuknutie pandémie prežila v Číne, a kým sa spamätala, už sa nemohla dostať z krajiny.

V rozhovore sa dočítate:

• aké bolo prežiť vypuknutie pandémie v Číne;
• prečo Číňania vôbec neriešia pôvod vírusu a ani celú pandémiu;
• či existuje v Číne antivakcinačné hnutie;
• ako je možné, že Čína zvládla pandémiu úspešne, a čo by sme z toho mohli na Slovensku použiť;
• ako na čínskych univerzitách zakladajú katedry maďarčiny jednu za druhou.

Kto sú strážcovia mosta v Štúrove?

Tento projekt spustil v roku 2004 Karol Frühauf, ktorý sa narodil v Štúrove a emigroval v roku 1968. Po tom, čo stratil svojich rodičov a postavili most medzi Štúrovom a Ostrihomom, hľadal pozitívny dôvod na to, aby sa mohol vracať do Štúrova. Na pamiatku svojich rodičov založil so svojou manželkou nadáciu, v ktorej sa dá uchádzať o 3- alebo 6-mesačné umelecké rezidenčné štipendiá. Budovu, kde sú strážcovia mosta ubytovaní, vlastní mesto a program koordinuje Kultúrne združenie Štúrovo a okolie. Na programe sa zúčastňujú väčšinou zahraniční umelci. Nastúpila som na miesto Juhoafričana, ktorý sa v poslednej chvíli dozvedel, že nemôže prísť na Slovensko.

Čo robíte ako strážkyňa mosta?

Môj projekt sa volá Lockdown Networking. Chcem spájať ľudí a skupiny žijúce v lockdownoch. Budujem komunikačné mosty, predovšetkým medzi ľuďmi žijúcimi na oboch stranách Mosta Márie Valérie, ktorí prežívali pandémiu rozdielne. Prichádzam z miesta, odkiaľ prišiel aj vírus a môžem do tohto procesu zapojiť aj svojich čínskych známych žijúcich v lockdowne.

Ako spájate týchto ľudí a skupiny?

Po dvoch rokoch strávených v Číne som sa nevrátila na rovnaké miesto, odkiaľ som odišla. Poznala som toto miesto a teraz vidím rozdiely, ktoré nutne nemuseli zbadať tí, ktorí sledovali tunajšie udalosti permanentne. Po týchto dvoch rokoch a 8-tisíc kilometroch mám určitý nadhľad. Vytvorila som živý chatroom v budove strážcu mosta a jeho online verziu na Facebooku. Tam sa dá diskutovať o témach, ktoré som priniesla z Číny, alebo o udalostiach, ktoré sa udiali tu. Svoje skúsenosti zaznamenávam v denníku strážcu mosta.

V roku 2019 ste sa dostali na univerzitu v čínskom meste Si-an. Ako sa to stalo?

Univerzita v Debrecíne hľadala skúseného maďarčinára na univerzitu v Si-ane, kde sa zakladá katedra maďarčiny. V rámci katedry nemčiny už učili maďarčinu dve učiteľky, jedna s maďarským a jedna s čínskym materinským jazykom. Potrebovali posilu a ja som mala práve takú náladu, že som do toho išla.

Prečo potrebuje univerzita v Si-ane katedru maďarčiny?

Na čínskych univerzitách otvárajú katedry maďarčiny jednu za druhou. Neviem presne prečo, ale s veľkou pravdepodobnosťou podporujú výučbu tohto jazyka. Nerozhoduje o tom univerzita. Tá v Si-ane je v regionálnej zriaďovateľskej pôsobnosti. V Číne umelo zväčšujú počet obyvateľov niektorých veľkomiest. Si-an pred 15 rokmi mal o polovicu menej obyvateľov a nemal napríklad ani metro. Dnes má 250 kilometrovú sieť metra. Bolo to staroveké obchodné centrum, tu sa začínala hodvábna cesta, mali teda tradície, pokiaľ ide o kontakty so zahraničím. Ešte aj tak je až dodnes pomerne málo cudzincov v meste.

Rozvoj maďarsko-čínskych medzivládnych vzťahov je jedným z dôvodov rozvoja výučby maďarčiny v Číne?

Prvá katedra maďarčiny vznikla v Číne ešte v 60. rokoch. Podľa európskych štandardov je to veľmi dobre vybudovaná katedra, ktorá ponúka aj magisterské štúdium. V posledných rokoch sa začala maďarčina vyučovať na ďalších miestach a existujú katedry aj na súkromných alebo regionálnych vysokých školách, ktoré vytvorili z vlastnej iniciatívy. Pobyt maďarských učiteľov sa zabezpečuje cez granty maďarského ministerstva zahraničných vecí. Na ostatných miestach hľadajú kontakty samotné univerzity.

Ako si máme predstaviť prítomnosť komunistickej strany na čínskej univerzite? Pociťujú zahraniční učitelia nejakú kontrolu? Zasahoval niekto do vašej činnosti?

Nezasahoval, ale môžem hovoriť iba o svojej univerzite. Zažijete tam kopu nepríjemností. Nemáme napríklad prístup k vyhľadávaču od Google. K svojej práci ho potrebujete. V učebniach sú interaktívne tabule a môžem si stiahnuť čokoľvek z čínskeho internetu, ale vysoké školy neumožňujú používanie VPN (virtuálna privátna sieť, ktorou sa dajú obísť geografické obmedzenia internetu – pozn. red.). To je v Číne zakázané. Počula som síce aj o takých liberálnejších školách, kde to tolerovali: v Číne je veľmi široká sivá zóna a veľmi veľa zadných dvierok, čo je pre cudzinca dosť stresujúce. Na ubytovaní som používala VPN, a tak som mala prístup ku Googlu a mohla si vytlačiť, čo som potrebovala na hodiny. Študenti však nemôžu používať slovníky a databázy, a tak sa nemôžu učiť samostatne. Týka sa to všetkých jazykov. Prítomnosť komunistickej strany cítiť zhruba rovnako ako u nás v 80. rokoch. Zahraniční učitelia nemajú prístup k rozhodnutiam na katedre, ich odbornosť však akceptujú. Necítite sa teda nepohodlne a študenti si vás vážia. Na katedrách cudzích jazykov sú väčšinou takí učitelia, ktorí poznajú pomery v zahraničí.

Poldruha roka ste strávili v Číne počas pandémie. Ako ste prežívali jej vypuknutie?

Bola okolo toho veľká panika. Čínsky nový rok je najväčším sviatkom v Číne, keď aspoň 40 dní trvá veľké sťahovanie národa, asi 700 až 800 miliónov ľudí je v pohybe. Počas dvoch-troch týždňov sú veľkomestá úplne prázdne, ako u nás počas prvého vianočného sviatku. Bolo to také, ako keby sme sedeli pri štedrovečernom stole, a zrazu by sa zistilo, že uzavrú obrovské mesto, lebo sa niečo začalo obrovským tempom šíriť. Prešli sme do lockdownu tak, že sme si to ani nevšimli. Keď sa zistilo, v akom sme probléme, už sme nemohli urobiť nič, nemohli sme sa vrátiť domov.

Dalo sa v Číne slobodne rozprávať o pandémii?

V médiách sa písalo, že ľudia z vedenia mesta Wuchan prejavili sebakritiku a tých vinníkov, ktorí udalosti utajili, potrestali. Po výmene vedenia sa komunikácia zmenila. V našom ubytovacom zariadení to celé prebiehalo tak, že sa objavili hygienici a v podstate nás zavreli. Vypadla wifi, Google bol nedostupný, takže sme mohli komunikovať iba telefonicky. Naša kontaktná osoba, ktorá hovorila po anglicky, bola ešte na dovolenke. Neskoršie nám však začali posielať veľmi kvalitné vysvetľovacie materiály. Veľký dôraz kládli aj na deti, posielala som veľa z týchto informácií aj domov, keď sa pandémia dostala aj tam.

Cítili ste sa v tomto období v bezpečí?

V prvom období sme sa v bezpečí necítili, lebo sme nemali informácie. Nemohli sme sa však ani nakaziť, lebo sme boli zavretí.

Po vypuknutí pandémie ste mohli opustiť mesto?

Nie. Pred pandémiou som bola v Pekingu na jednej konferencii, ale potom som sa už von nedostala.

Do akej miery ste sa mohli v Si-ane voľne pohybovať neskôr počas pandémie?

Na začiatku nemalo zmysel ísť von, lebo všetko bolo zavreté. Keď otvorili obchody, naše ubytovanie uzavreli, lebo sa vyskytol jeden prípad na kampuse. Strávili sme tak ďalšie týždne v karanténe, a preto sme nemohli opustiť ani krajinu.

Rozprávajú ľudia v Číne o pôvode vírusu slobodne?

Nie je typické, že by rozprávali o pandémii. Robia, čo treba. Po prvej panike viackrát predlžovali lockdown, aby získali čas a mohli vybudovať systém karantény. V máji sa lockdown uvoľnil a v júni sa už v podstate vrátil život do normálu. Pripravili aplikáciu, ktorú treba všade naskenovať, pri nástupe na autobus, pri vstupe do akejkoľvek budovy, pred nákupom. Pohyb je teda voľný, ale kontrolovaný. Mestá chránili prostredníctvom tejto aplikácie, zatiaľ čo hranice uzavreli a zriadili na nich systém karantény. V tomto čase sa človek cítil v Číne v bezpečí. Pre každodenný komfort človeka nebolo prekážkou, že sme museli používať túto aplikáciu. Kto neopustil mesto, mohol žiť tak ako predtým.

Ľudia sa teda už ani veľmi nezaoberali pandémiou?

Vôbec sa ňou nezaoberali.

Nezaujímala ich ani téma pôvodu vírusu?

Nie, lebo neboli opatrenia typu vyhradený nákupný čas pre seniorov, home office alebo zatvorené školy. Dosiahli to za tú cenu, že vznikla aplikácia, prostredníctvom ktorej kedykoľvek našli druhý alebo tretí kontakt pozitívneho človeka a mohli nariadiť ich izoláciu. Takto zabránia vzniku epidémie.

Vás nezaočkovali v Číne…

Nie, očkovanie ani veľmi neforsírovali. Veľkou témou bolo, že Čína má svoje vlastné očkovacie látky, ktoré musia testovať v zahraničí, lebo doma nie je dosť prípadov. Bola to skrytá propaganda, ale zakladala sa na pravde. Príslušníci ozbrojených síl a protiepidemických orgánov sa museli dať povinne zaočkovať.

Existuje v Číne antivakcinačné hnutie?

Nepočula som o ničom takom. Očkovanie nebolo povinné a ani veľmi potrebné z dôvodu neprítomnosti vírusu. Aj mne ponúkli vakcínu, dostala som esemesku o tom, kedy a kde ma môžu zaočkovať. Stalo sa to dvakrát, ale ja som odmietla čínsku vakcínu. Poznám mnohých, ktorí sa nedali zaočkovať, aj medzi Číňanmi to viacerí odkladali. Nevyvíjali tlak na ľudí. Ja som sa obávala toho, že sa dám zaočkovať zbytočne, ak mi to doma nebudú uznávať.

Zaočkovaní teda nemajú výhody?

Aplikácia ukazuje, či si zaočkovaný, ale to v praxi nič neznamená. Neviem o opatreniach, ktoré by sa týkali iba nezaočkovaných. Viem však o takej vysokej škole, ktorá zaviedla povinné očkovanie pre svojich učiteľov. Viem, že všetkých našich študentov zaočkovali. Ochrana proti vírusu sa v Číne zakladala na vytváraní obrovských bublín, napríklad na pracoviskách. My sme preto mohli učiť bez rúška.

Ak by ste mohli prevziať jedno protipandemické opatrenie z Číny, ktoré by to bolo?

Nič mi z Číny nechýba, možno až na prístup ľudí k pandémii. Pandémia má dve roviny, zdravotnícky a štátnoorganizačný. Ak tieto dve roviny nie sú v súlade, môže z toho vzniknúť veľký zmätok v krajine. V Číne boli v súlade. Protipandemická ochrana funguje tak hladko, že máš z toho celého pocit, ako keby to robili pre teba. Život vo veľkomeste funguje veľmi predvídateľne a tá stredná vrstva, ktorá si ho môže užívať, je veľmi široká. Popritom, samozrejme, vidieť v meste aj chudobu a elity žijúce v neskutočnom blahobyte. Učitelia alebo úradníci sú však príslušníkmi strednej vrstvy.

V čom je v ich prístup jedinečný, čo im pomohlo lepšie zvládnuť pandémiu?

Jedinečná je ich flexibilita a schopnosť reagovať na zmeny. Vo svojom hierarchickom systéme sa socializujú tak, že automaticky spĺňajú, čo od nich komunita očakáva. Urobia iba toľko, koľko sa od nich vyžaduje, a nad rámec toho ich nezaujímate. Keď som pochopila, že pandémia vypukne aj u nás doma, veľmi som sa bála, že čo sa bude diať. Veľmi príjemne ma prekvapilo, čo som videla počas prvej vlny, a každému som sa chválila, ako sa ľudia spojili. Držala som palce demokracii. O to nepríjemnejšie bolo, čo som videla po prvej vlne. Aj preto považujem za dôležitú popularizáciu teórie sietí.

Ako to myslíte?

Ak niekto pochopí, že počas pandémie vírusu dýchacích ciest nikto nikdy nemôže byť sám, lebo všetci žijú v sieti a dokonca v zložitej a dynamicky sa meniacej sieti, tak vie zodpovedne rozhodovať o tom, kedy čo a ako má robiť. Takéhoto človeka netreba riadiť rôznymi nariadeniami, lebo sa dokáže obmedzovať aj sám.

Ako sa to prejavuje v Číne?

V Číne sú protipandemické opatrenia drastické a v informačnom komunizme sloboda slova neexistuje. Pre neprimeranosť populačnej pyramídy predstavujú starší ľudia neskutočnú záťaž pre národné hospodárstvo. Čínsky komunistický režim si však nemôže dovoliť taký stupeň cynizmu, aký si tu dovoľujú vlády, ktoré sa považujú za demokratické. Zasiahli by tým do tradičného hodnotového systému, a to by viedlo k pouličným nepokojom. Človek z východoázijskej kultúry si nebude vážiť lídra, ktorý si neváži predkov, a bude považovať za porušenie povinností, ak sa nové generácie nepripravia na nové výzvy. V Číne preto protipandemické opatrenia nerozlišujú medzi jednotlivými generáciami a na všetkých sa vzťahujú rovnaké pravidlá. Preto kladú veľký dôraz na to, čo si deti myslia o pandémii.

Toto by sme sa mali naučiť aj v Európe?

Pre nás je to dôležité preto, lebo vidíme z toho, že je v podstate jedno, ktorá politická formácia uchopí moc, nie je všetko stratené. Ešte aj v takýchto zanedbaných demokraciách, akou je naša, a v takýchto extrémnych situáciách, akou je pandémia, máme nástroje a riešenie pandémie môžeme zmeniť. Ale iba v tom prípade, ak budeme trvať na ochrane starších a na príprave detí na ďalšie, bohvieaké obdobie.