Zostalo niečo z Československa? Teraz je príležitosť dokázať to

Autor je bývalý predseda vlády Českej republiky

Naše vzťahy sú privilegované, nadštandardné a teraz je tu chvíľa na overenie tejto oficiálnej mantry.

Kde sú tie časy, keď Slovensko bolo v očiach mnohých samoľúbych Čechov hrdzavým vlečným člnom, ktorý sme my, čoby remorkér, ťahali k méte hospodárskeho premianta strednej Európy! Ten čln sa odtiaľto zdal ťažkopádny, trucovitý ako svojhlavé dieťa, ktoré je nevďačné voči staršiemu bratovi.

Dnešné Slovensko s eurom, na ktoré nikto z pražského kabinetu nenašiel odvahu, s múdrou, elegantnou prezidentkou s úsmevom Mony Lisy a najrýchlejšou lyžiarkou na svete nám ukazuje chrbát. S občanmi, ktorí, keď príde čas, vyjdú do ulíc a sú tam dovtedy, kým skorumpovaná vláda nepadne.

Prepásli sme euro, prepásli sme aj americký radar. Vláda Slovenskej republiky schválila obrannú dohodu so Spojenými štátmi. Čaká sa na ratifikáciu: čo teraz urobí Národná rada SR…

x

Slovensko milujem rovnako ako Čechy a Moravu. Kedysi som ho prechádzal stopom. Niekoľkokrát som bol na jeho najvýchodnejšom konci. Na zarastenom kopci Kremenec (Kremenároš) nad Novou Sedlicou som si blažene vychutnával samotu medzi tromi hranicami: s nápismi CCCP, Rzeczpospolita Polska a Československo. Dnes si tam dokážem predstaviť tragickú líniu s prúdmi utečencov. Môže sa to stať zo dňa na deň.

Užil som si aj piesočné duny a zvetraný betón pristávacích dráh v okolí Malaciek, kde generál Rommel cvičil svoje Afrika Korps. Tam som pre zmenu slúžil v armáde.

Dnes ide o tieto dve miesta.

Nikdy som Slovensko nepodceňoval: aj preto som bol v českej politike tak trochu exot a začiatkom 90. rokov som spolu s ďalšími, ktorí túto krajinu a národ poznali a milovali, prehral boj o spolužitie v jednej krajine. Ťažné lano bolo preťaté a o niekoľko rokov začala slovenská loď v mnohých parametroch predbiehať českú. Pokiaľ ide o korupciu, zvádzame mŕtve preteky: prsia na prsia. V sile občianskej spoločnosti však tá slovenská pomaly dobieha náš historický náskok. Zvrhla vládu zapletenú do korupcie. To sa nám nepodarilo a museli sme dvakrát za štyri roky čakať na voľby. V tých sme potom mali viac šťastia ako rozumu.

Slovensko je teraz na ďalšej križovatke. My Česi tŕpneme: urobí slovenská politická reprezentácia krok, na ktorý tá česká nemala odvahu? Prispeje svojím dielom k tomu, aby zabránila tragédii, ktorá proti sebe postaví dva veľké slovanské národy, ktoré sú už roky v krvavom boji? Slováci boli vždy oddanejší slovanstvu ako Česi. Teraz môžu pre túto myšlienku urobiť niečo veľmi konkrétne, ak teda ešte nejaká myšlienka zostala. V súčasnosti sme sa odsunuli na vedľajšiu koľaj a odsúdili sme sa do úlohy pozorovateľa. V duchu môžeme Slovákom držať palce, ale možno predsa len: viac ako gestá sympatií dokáže naša zahraničná politika. Možno by som našiel spôsob, akým by sme sa k nim mohli v čase núdze pripojiť, možno nás Slovensko pozve k brannej spolupráci. Tie mŕtve dráhy by sme mohli na niečo využiť so Slovákmi a pár stovkami Američanov z jednotiek NATO. Pre slovenskú, našu a ukrajinskú bezpečnosť. A napokon aj pre Rusko.

Ak existuje vôľa zabrániť vojne, muži v zbrani musia zabezpečiť, aby ani jedna strana nebola v pokušení využiť prevahu.

Slovensko dnes môže hrať svoju malú veľkú historickú partiu. Takáto príležitosť sa len tak ľahko nenaskytne. Túto úlohu im môžeme len závidieť. Momentálne sa na nás nikto neobrátil. Český remorkér sa za slovenským stále iba vlečie a pevne verím, že mu aspoň drží palce.

Ale nemusí to zostať len tak: Slovensku nemusíme len držať palce a posielať prejavy sympatií. Ak budeme chcieť, môžeme sa aj pridať. Nech má najskôr Národná rada Slovenskej republiky odvahu a pevné nervy a nenechá sa prekričať zahnednutou menšinou. A nech Fialova vláda ponúkne pomocnú ruku.

Alebo sa sami zradíme ako v Mníchove.