Zanikne ochrana pamiatok na Slovensku? Čo sa odborníci snažia povedať k novému stavebnému zákonu
Iniciatívy zaoberajúce sa pamiatkovou starostlivosťou sa neúspešne snažia vzbudiť záujem verejnosti o zložitú tému zákonnej ochrany pamiatok. V preklade nám chcú povedať, že s Holého zákonom na Slovensku pribudne ešte viac „čiernych dier”.
„Sme zavalení spismi. Je nás málo. Nemáme šancu odborne sa vzdelávať a špecializovať. My na Slovensku ani nevieme, čo všetko nevieme.“
Takto by sa dala zhrnúť frustrácia zamestnancov pamiatkových úradov, s ktorými som sa stretávala počas minulého roka v rámci výskumu pamiatkovej starostlivosti na Slovensku.
Niektorí z odborníkov a odborníčok ešte stále nestratili oduševnenie pre svoju prácu. U mnohých však badať známky vyhorenia. Aj keď priniesli podnety na zlepšenie situácie na Slovensku, na ich rozčarovanie sa žiadny z nich neobjavil v návrhu nového stavebného zákona.
Napísali preto otvorený list poslancom Národnej rady, v ktorom kritizujú ministerstvo kultúry, že nereflektuje ich pripomienky. Obávajú sa, že ak zákon prejde v súčasnej podobe, situácia na Slovensku sa ešte zhorší.
Ako dnes fungujú pamiatkari
Ak ste krajským pamiatkarom na Slovensku, musíte rozumieť všetkému od stredoveku cez ľudové staviteľstvo, železničné stavby až po neskorú modernu, keďže vaša činnosť je stanovená geograficky podľa regiónu, v ktorom pôsobíte. Špecializovať sa len na jeden typ architektúry je nepredstaviteľné. Bez toho však nevyhnutne trpí kvalita väčšiny rozhodnutí. Pamiatkar na Slovensku musí byť zároveň právnikom, zorientovaným úradníkom, expertom na stavebné konštrukcie aj štukatérske detaily. Niet divu, že na voľné pracovné pozície sa takmer nikto nehlási.
Kým na Slovensku máme dohromady zhruba 200 odborných zamestnancov na pamiatkových úradoch, v susednom Česku je to viac ako 2 000. Na obrovské kraje na Slovensku pripadajú jednotky úradníkov, ktorí majú veľa práce za slabý tabuľkový plat.
To, že rozhodujú o stavebnom zámere niekoľko mesiacov, nie je preto, že sú pomalí, ale zúfalo poddimenzovaní. Jeden úradník má vedieť robiť metodiku, usmerňovať obnovu konkrétnych budov, má si stíhať ustriehnuť zámery na svojom území, dávať pokuty, robiť revízie, archívny výskum a teoreticky aj osvetu a popularizáciu poznatkov – a popri tom sa každý deň stretávať s netrpezlivými vlastníkmi pamiatok, architektmi a stavebníkmi.
Všetci vedia, že náš pamiatkový úrad je slabý v produkcii výskumu a metodík. Kým českí kolegovia vydávajú niekoľko metodík obnovy ročne, u nás – prísne povedané – nemáme jednotnú metodiku ani na gotický kostol. Výsledkom chýbajúceho popisu dobrých postupov sú rôzne rozhodnutia krajských pamiatkových úradov, čo vytvára neistotu pre vlastníkov a vedie k zbytočným súdnym konaniam.
V Česku existujú tri špecializované metodické centrá – pre priemyselnú architektúru, architektúru 20. storočia a záhradnú kultúru. „Dostalo ma, keď mi od českých kolegov prišla pozvánka na metodický deň aranžovania kvetín v historických interiéroch. Pomyslel som si, že kým my nemáme ani otázky, oni už majú odpovede,“ povedal mi jeden z respondentov výskumu. Kým na Slovensku neustále narážame na neprebádané pozostalosti, celé segmenty dejín, v Česku sú oveľa ďalej už aj v komunikácii smerom k verejnosti, vydávajú stovky kníh, výskumov a popularizačných aktivít.
Výskumná činnosť slovenských pamiatkarov sa značne zredukovala, odkedy sa zmenou zákona v roku 2002 z jedného Pamiatkového ústavu stal jeden Pamiatkový úrad so sieťou krajských pamiatkových úradov, ktoré usmerňujú obnovu v regiónoch. Práca sa odohráva v ročných plánoch a je zle manažovaná. Ak sa pri takom rozvrhu práce vyskytne akútny problém, nezostáva nič iné, len ho narýchlo skúsiť uhasiť. A akútne problémy prídu vždy.
Prečo zlyháva systém
Konkrétne v prípade budov, akými sú bratislavský Istropolis alebo textilná továreň Merina v Trenčíne, má prípravu zložitých podkladov na starosti jedna kvalifikovaná osoba na Pamiatkovom úrade. Proti nej stojí ostrieľaný developer so svojimi posudkami, tímom právnikov a iných odborníkov.
Skúste si to predstaviť. Ak sa pamiatkar rozhodne pustiť do prípravy podkladov k Istropolisu alebo továrni Merina, spracovanie takýchto podkladov trvá aj pol roka. Opis kultúrnych hodnôt musí byť taký nepriestrelný, aby obstál aj pri odvolaní sa vlastníka proti rozhodnutiu na nadriadenom ministerstve kultúry, ktoré, ako sa ukazuje, má množstvo pochopenia pre investičné zámery vlastníkov.
Pamiatkar teda stojí pred ťažkým rozhodnutím. Pustiť sa do akútneho prípadu s neistým výsledkom, alebo konečne riešiť hŕbu podnetov, ktoré má na stole ohľadom iných budov už niekoľko mesiacov alebo rokov? Niektoré z nich sú možno jednoduchšie, ale kým čakajú – odložené na druhú koľaj -, niektoré z nich možno spadnú alebo budú zbúrané.
Debata o kultúrnom dedičstve na Slovensku, o našich hodnotách a pamiatkach sa teda začína a končí pri otázke, či má jeden človek na úrade čas začať konanie na vyhlásenie pamiatky a či nájde podporu u svojich nadriadených. Je šialené, že sme si zvykli, že to takto na Slovensku funguje.
