Denník N

Než začali zomierať, mala to byť cesta ich života: Bielorusko all inclusive (reportáž)

Zberný tábor pre migrantov v Bielorusku. Foto N – Tomáš Forró
Zberný tábor pre migrantov v Bielorusku. Foto N – Tomáš Forró

Reportér Tomáš Forró sa vydal po stopách migrantov z irackej púšte až do bieloruských a poľských pralesov. Migračná kríza trvá naďalej, hoci zmizla z titulkov svetových médií. Jej dôsledky môžu zasiahnuť náš región aj v budúcnosti.

21. január 2022, Podleské vojvodstvo, severovýchodné Poľsko

„Máme hríbiky, čakáme vás,“ číta mi esemesku poľská novinárka Karolína, kým šoférujem. Šifre od aktivistov rozumiem. Hríbiky znamenajú migrantov a správa nám oznamuje, že v okolí nie sú poľskí hraničiari či armáda. Po pár hodinách jazdy lesnými cestami dorazíme k poľsko-bieloruskej hranici.

Nachádzame sa na poľskej strane, v mestečku neďaleko územia Białowieża, najväčšieho európskeho pralesa. Tvoria ho stáročné stromy, ktoré žijú a hnijú v obrovských, nekonečných močiaroch, ktorými sa potulujú stáda zubrov, vlkov či jeleňov.

Táto rezervácia je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a ešte donedávna patrila k hlavným turistickým atrakciám celého Poľska. Dnes tu platí výnimočný stav so zákazom vstupu pre bežných ľudí. Región obsadila armáda, pred hotelmi stoja vojenské nákladiaky a obrnené transportéry, pri ktorých pofajčievajú vojaci so samopalmi.

Naši hostitelia, miestni ľudskoprávni aktivisti, u seba doma práve prichýlili šesť migrantov. Jeden je iracký jezíd, ostatní pochádzajú zo Sýrie. Dostali sa sem pred piatimi dňami, keď prešli z Bieloruska. Boli pôvodne desiati, ale štyroch chytila poľská hliadka.

V mrazivých lesoch na bieloruskom pohraničí žijú už neuveriteľné tri mesiace. O prechody do Poľska a Litvy sa pokúšali po celej dĺžke hraníc, čo je takmer tisíc kilometrov. Majú za sebou desiatky zatknutí, bitie, návraty do Minska, kde sa na pár dní zotavili z únavy a úderov, aby sa vrátili späť k hranici.

Najhorší zážitok bol, keď ich Bielorusi zhromaždili do veľkej skupiny, ktorú poslali na druhú stranu cez močiar po drevenom pontóne. Na hranici na nich začali poľské jednotky striekať slzotvorný plyn a ľadovú vodu, takže väčšina sa otočila späť. Tu ich napadli bieloruské vojenské psy a vojaci mlátili pažbami každého, kto sa pokúsil vstúpiť z mostíka späť na súš. Časť migrantov prešla do Poľska, aby ich zatkli poľskí vojaci, čo sa aj stalo, najprv však dostali nemilosrdnú bitku.

Pijeme horúci čaj. Oproti mne sedí Takia, milá Sýrčanka, ktorá opisuje, ako jej vtedy dvaja poľskí vojaci dokopali chrbát a jej kamarátke rozbili hlavu. Potom im zničili mobily a vytlačili ich späť do Bieloruska. Pri ďalšom pokuse už mali viac šťastia. Od iných migrantov dostali telefónne čísla na poľských aktivistov. Oznámili im čas a miesto ich prechodu a tí sľúbili, že sa im pokúsia pomôcť.

Pred piatimi dňami naozaj prešli na poľskú stranu, lenže naokolo sa pohybovalo príliš veľa vojakov. A tak ďalšie dva dni prežili v lese bez ohňa a jedla, šesť ľudí na dva spacie vaky – až kým ich nenašli aktivisti a nepresunuli do bezpečia. Teraz čakajú na ďalší transport prevádzačmi.

Tí majú svoje spôsoby, ako ich dostať z územia obsadeného všetkými ozbrojenými zložkami, aké má Poľsko k dispozícii. Buď podplatia policajtov na cestných stanovištiach, alebo ľudí prevedú poza ne cez les a potom znova nastúpia do áut. Za niekoľkohodinový odvoz do Nemecka sa platí tritisíc eur na osobu.

V onen januárový večer, keď sme sedeli s migrantmi v poľskej drevenici, čo mala okná zatemnené pred susedmi a špicľami, už téma bieloruskej migračnej krízy úplne zmizla z titulkov svetových médií a vystriedali ju iné, napríklad hrozba ruskej invázie na Ukrajinu. Tu na východe Poľska sa však celá dráma vôbec neskončila. A možno sa ešte len začína.

O tom však neskôr.

Pred tým, než som sa vôbec dostal až sem a stretol skupinku šťastlivcov, ktorým sa podarilo dostať do Poľska, som sa vydal po ich trasách, odkiaľ migranti začínali. V decembri, keď vrcholilo napätie na bieloruských hraniciach, som prišiel na Blízky východ.

Tam som sa rozprával s ľuďmi, ktorí sa na cestu do Európy ešte len chystajú. Aj s tými, ktorí sa už po neúspešných pokusoch museli vrátiť späť. A neskôr, keď som sa po stopách migrantov vybral do Bieloruska, som sa rozprával aj s tými, ktorí ešte stále živoria v bieloruských zberných táboroch a čakajú na zázrak.

Iracký Kurdistan. Cesta na pohraničie s Iránom. Foto N – Tomáš Forró

Odchod

8. december 2021, autonómna oblasť Kurdistanu, severný Irak

Do Árbilu, hlavného mesta autonómneho Kurdistanu, ktorého staroveké centrum obklopujú mrakodrapy, prichádzam v noci. Cez deň je v púšti horúco ešte aj teraz v decembri, noc je však mrazivá a prší. Že som si vybral zlý hotel, zistím po pár hodinách spánku, keď z mešity na ulici rovno oproti mojej posteli začne imám zvolávať veriacich na rannú modlitbu.

Ráno ma čaká na parkovisku pred hotelom môj sprievodca. Volá sa Halan

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie