Česko a Slovensko sa stali mojím útočiskom, hovorí herečka Alexandra Borbély, ktorá dnes žije v Budapešti

Magyar verzió itt.

Tento text uverejňujeme v rámci crowdfundingu k maďarskému projektu Denníka N. Podporte maďarský projekt

Keď Alexandru Borbélyovú ocenili v roku 2017 v Berlíne ako najlepšiu európsku herečku za stvárnenie hlavnej ženskej postavy vo filme O tele a duši, povedala, že jej snom je zahrať si v slovenskom filme. Jej prianie sa splnilo – dnes už hráva väčšinou v slovenských a českých filmoch, aj keď žije v Budapešti.

V rozhovore hovorí aj o tom, aké bolo začať hrať v slovenčine, aké sú podľa nej dnešné slovensko-maďarské vzťahy a čo si myslí o zákaze dvojakého občianstva, pre ktorý nemohla dostať svoje prvé ocenenie v Maďarsku.

Budete hrať hlavnú rolu v slovenskom filme, ktorého dej sa odohráva v 40. rokoch minulého storočia v Podunajských Biskupiciach. V jednom rozhovore ste spomínali, že ste sa museli naučiť aj dojiť kozu. Ako vám to šlo?

Vraveli mi, že dojiť nie je ľahké, ale podarilo sa a bola som za to na seba pyšná. Ako Alexandra Borbély by som to určite nerobila, ale ak si to vyžaduje film, urobím v podstate hocičo. Na nakrúcaní sa dostávam do iného stavu vedomia a dokážem odložiť svoje fóbie nabok. Z tohto nakrúcania som mala dobrý pocit, lebo to bola akoby cesta naspäť do minulosti. A na druhej strane som mala pocit, že to je aj budúcnosť.

Budúcnosť? Ako to myslíte? 

Podľa mňa sa človek bude musieť vrátiť k prírode. Robím si žarty z toho, že vďaka tomuto filmu som sa naučila šiť a dojiť, a ak už filmy a herci budú zbytoční, mohla by som mať niekde biofarmu.

Vo filme hráte maďarskú krajčírku, ktorej manžel je slovenský gardista.

Nie je to jej manžel. Marika je vdova, mala maďarského muža, ktorý však zomrel. Do dediny prídu slovenskí gardisti na kontrolu a s jedným z nich sa Marika zapletie do vzťahu. Aj preto, lebo Marika schováva židovského syna svojej šéfky a myslí si, že takto môže chlapca ochrániť. Je v tom akýsi ženský inštinkt. Musí sa starať o všetko, o zvieratá i krajčírstvo, lebo jej šéfku zoberú gardisti, iba chlapcovi sa podarí ujsť. V jej vzťahu s gardistom spočiatku nechýbajú ani city, ale neskôr sa to zmení.

Do akej miery sa tento film venuje slovensko-maďarskému napätiu?

Venuje sa aj tejto téme a podľa mňa ju rieši veľmi dobre, spravodlivo. Aspoň v tejto fáze mi to takto pripadá. Pre mňa je to niečo nové, ešte som sa nestretla s podobným filmom o slovensko-maďarských vzťahoch.

Je pre vás dôležité, že ste dostali rolu práve v takomto filme?

Veľmi dôležité. Mala som trošku pocit, akoby to napísali pre mňa. Som veľmi rada, že si ma táto úloha našla, aj keď to bolo veľmi komplikované. Pôvodný scenár napísal Peter Krištúfek, ktorý mal byť aj režisérom filmu, ale zomrel počas tragickej nehody pred nakrúcaním. Scenár následne prepracovala režisérka Iveta Grófová.

Súčasná verzia je trošku iná, napríklad aj kvôli jazykom, lebo vo filme používame maďarčinu i nemčinu, ale musela som sa naučiť aj prešpuráčtinu. V maďarčine som musela používať nárečie z Podunajských Biskupíc, ktoré inde ani veľmi nepoznajú.

Nezdá sa, že je to ľahká úloha.

Ja mám rada, keď dostanem ťažkú úlohu, a toto je film, ktorý si vyžaduje srdce i dušu, ale takisto jazykové vedomosti a schopnosti. Režisérka Iveta Grófová je veľmi precízna a prísna, podľa mňa má špeciálny prístup. Pracuje sa mi s ňou podobne ako s Ildikó Enyediovou (režisérka filmu O tele a duši – pozn. red.). Milujem túto prácu, aj keď je psychicky i fyzicky náročná. Napríklad sme celý deň nakrúcali v jazere so 17-stupňovou vodou a potápači nás držali pod vodou. O seba sa až tak veľmi nebojím, skôr o chlapca, ktorý je tam s nami, ale on si to vlastne užíva.

Denníku N ste naposledy poskytli rozhovor, keď ste získali európsku cenu za najlepší herecký výkon. Vtedy ste povedali, že vaším snom je hrať v slovenskom filme. Splnilo sa to, už ste hrali vo viacerých slovenských filmoch. Takto ste si to predstavovali?

Áno. Vtedy som po tom veľmi túžila. Film Krištof, ktorý mal teraz premiéru v Prahe, som ešte ani nevidela, lebo som sa nedostala na premiéru. Aj v tomto filme hrám so zvieratami, je zaujímavé, že v poslednom čase ma akosi vždy nájdu takéto úlohy. Toto bol prvý prípad, keď ma oslovili z českej a zo slovenskej strany. Keď mi zavolali, najprv som si myslela, že si zo mňa niekto uťahuje.

Prečo?

Európska cena sa v mojom živote zjavila sčista-jasna. Nebola som pripravená na to, čo priniesla. Vôbec nie. Bolo určité obdobie, keď som bola dokonca nahnevaná, lebo ma novinári chceli roztrhnúť. Nedokázala som to riešiť. Bola som malé žriebätko, ktorému sa prihodila veľká vec. Splnil sa však môj sen o tom, aby som mohla hrať v slovenských filmoch. Je to teraz zvlášť zaujímavé, lebo tu v Maďarsku s Ervinom (Ervin Nagy, manžel Alexandry Borbélyovej – pozn. red.) veľmi nehráme vo filmoch, aj preto vnímam Slovensko a Česko ako útočisko. Je to zvláštne, že som prišla do Budapešti, aby som sa teraz vrátila. Bez Ildikó Enyediovej a vysokej školy by sa to všetko, samozrejme, nestalo, ale aj takto je to zaujímavý príbeh. V Bratislave som sa dostala do tretieho kola na prijímačkách, ale nechcela som, aby som prešla, lebo som túžila ísť do Budapešti.

V Bratislave vás vtedy nezobrali?

Nie. V Budapešti som sa dostala takisto do tretieho kola, ale ani tam ma nezobrali. Zaslúžila som si to – za tie svoje špekulácie. Tamás Jordán ma však potom zavolal do národného štúdia.

Ako sa vám prvýkrát hralo v slovenskom filme? V čom to bolo iné?

Krištofa sme nakrúcali zároveň s česko–slovenským filmom Sklenená izba, v ktorom som musela „hrať“ po anglicky. V Krištofovi som hrala po česky, ale s dabingom, aby som bola uveriteľnejšia ako česká sedliačka. Musela som však aj tak hrať v češtine. Vo filme Šťastný nový rok sme hrali s Ervinom maďarskú dvojicu a rozprávali sme iba v maďarčine. V Mužovi so zajačími ušami som hrala v slovenčine, ale môj partner sa so mnou rozprával po česky. Vtedy som si cvičila slovenčinu so švagrinou, lebo som si myslela, že ak nestrávim zopár týždňov na Slovensku, bude cítiť, že žijem už pätnásť rokov v Budapešti. Ale keďže už dlhší čas chodievam tam aj späť, znova som sa dostala na dobrú úroveň.

Za Muža so zajačími ušami ste dostali aj ocenenie v rámci cien Igric, bola to vaša prvá slovenská cena?

Áno.

Aký to bol pocit?

Veľmi ma to dojalo. Nebola to veľká rola a myslela som si, že sa mi podarilo byť rovnako prirodzená ako v maďarčine, ale naozaj som nečakala, že za to dostanem aj cenu. Na odovzdávanie cien som vzala mamu, ktorá bola veľmi šťastná, a aj ja som bola rada, že som tak skoro dostala slovenské ocenenie.

Pred niekoľkými rokmi ste mali prednášku na TEDx, v ktorej ste spomínali, že svoju prvú cenu by ste mali dostať v Maďarsku, ale nedostali ste ju, lebo nemáte maďarské štátne občianstvo. A ak by ste ho prijali, prišli by ste o slovenské občianstvo, čo ste nechceli. Neoľutovali ste neskôr toto rozhodnutie?

Nikdy som to neoľutovala.

Prečo je pre vás také dôležité, aby ste mali slovenské občianstvo?

Nie je to jedno, kde človek vyrastal. Môj rodičovský dom je od nás vzdialený len dve hodiny cesty, ale to je môj domov.

Ani dnes nemáte maďarské občianstvo?

Nie.

Čo si myslíte o tom, že slovensko-maďarské dvojaké občianstvo nie je povolené?

Považujem to za hlúposť z obidvoch strán. Ako to môžeme riešiť ešte aj v roku 2022? Je to pre mňa smiešna vec a nechápem to.

Sledujete verejný život na Slovensku?

S ockom sa o týchto témach rozprávame. Vražda novinára mnou veľmi otriasla a bola som preto veľmi nahnevaná. Šla som vtedy práve na odovzdávanie cien Slnko v sieti, kde som mala odovzdať jedno ocenenie, tam som dostala aj odznak s fotografiou obetí. Považovala som za veľmi správne, že ľudia vyšli do ulíc a nenechali to len tak. Je hrozné, že sa takáto vec musela udiať a ľudia museli zomrieť, aby sa občania prebudili. To sme až tak spohodlneli? Vždy pritom riešim aj dilemu, do akej miery sa má herec zapájať do politickej diskusie.

A k čomu ste dospeli?

Ervin je veľký bojovník a vždy povie svoj názor. Príslušník menšiny sa však socializuje inak. Vždy zohľadňuje skôr potrebu prežiť. Aj ja mám v sebe niečo podobné. Občas sa to používa voči príslušníkom menšín pejoratívne – že sú takí vynaliezaví, no to je iba dôsledok okolností.

Čo si myslíte o tom, že sa prvýkrát od Nežnej revolúcie nedostala do slovenského parlamentu žiadna maďarská strana?

Doma tieto veci preberáme. Niekedy sa však v živote človeka deje toľko vecí, že si nemôže dovoliť, aby sa všetkým stresoval. Ja mám často pocit, že už nedokážem tieto veci riešiť. Keď som bola malá, bola som rada, že politikou sa musia zaoberať len chlapci, lebo som videla, že otec je z toho vždy nervózny. Teraz mám pocit, že by bolo dobré z tohto hľadiska zostať dievčaťom. Politika nie je pre ľudí srdca.

Ako vnímate, ak o vás na Slovensku píšu ako o slovenskej herečke?

Ja som sa stretávala skôr s článkami, kde bolo uvedené aj to, že som maďarská herečka. Ešte som nevidela článok, kde by o mne písali len ako o slovenskej herečke. Vy áno?

Asi v bulvári.

Bulváru však nedávam rozhovory. Ale je pravda, že zo Slovenska a z Česka dostávam filmové ponuky každých tri až šesť mesiacov a v polovici prípadov mi ponúknu rolu bez kastingu. V Maďarsku som bola v posledných troch rokoch na troch kastingoch, ale nevyhrala som ani jeden. Som rada, ak sú na mňa tvorcovia hrdí, a udelenie ceny vždy vyvoláva reakcie.

Máte pocit, že sa vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi zmenili k lepšiemu, keď ich porovnávate s obdobím svojho detstva?

Nežijem na Slovensku, preto na to nemám odpoveď. Keď som bola dieťa, veľa sa rozprávalo o Mečiarovi a Slotovi, ktorí boli pre mňa akési obludy. To, že už nie sú v politike, je podľa mňa dobré.

Čo by podľa vás bolo treba urobiť pre to, aby sa slovensko-maďarské vzťahy vyvíjali správnym smerom?

Ja sa pre to snažím robiť všetko a k Slovákom pristupujem s rešpektom a s láskou. Moju krstnú dcéru, ktorej mama pochádza zo Štúrova, učíme slovenské slovíčka. Ak budem mať dieťa, chcem, aby vedelo aj po slovensky. Ja sa k tomu staviam takto hlavne odvtedy, čo viem, že ani v Maďarsku nie som viac doma ako na Slovensku.

Keď som sa ako malé dievčatko pozerala v televízii na Budapešť, myslela som si, že ma tam budú akceptovať takú, aká som. Teraz už viem, že to tak nie je. Ja si však myslím, že ak človek vyrastá v inej kultúre, naučí sa iný jazyk a spozná iných ľudí, obohatí ho to.