S Čechmi sme naozaj bratia, blízke sú aj naše názory na násilie voči ženám a deťom

Pre konzervatívnejších poslancov by to mohol byť problém, teraz sú dôležitejšie iné veci, tlačia to mimovládky odtrhnuté od reality, načo do vládnej koalície vnášať napätie, my už na to máme svoje vlastné zákony.

Takto vysvetľovali v článku Hany Mazancovej z českého Deníka N politici a političky fakt, že Česko sa ani po zmene vlády veľmi neponáhľa ratifikovať Istanbulský dohovor, čo má dokumentovať aj to, že minister spravodlivosti Pavel Blažek (ODS) vláde navrhol odklad prejednávania tohto dokumentu až na začiatok budúceho roka.

Ak vám argumenty proti ratifikácii tohto dohovoru Rady Európy silne pripomínajú tie, ktoré sa objavujú aj na Slovensku, nemýlite sa. A áno, aj v Česku kolujú po internete hoaxy o rodičovi číslo jeden a rodičovi číslo dva, či o tom, že ľuďom bude brať deti „sociálka“, zakáže sa veľkonočná šibačka a podobne.

V tomto sme naozaj bratské národy. Otázkou je len to, či podobný postoj súčasných politických elít vo vláde aj v opozícii, ktorý zrejme reaguje na nálady voličstva k téme domáceho násilia a jeho prevencie, je výsledkom spoločnej histórie, podobných spoločenských noriem či výchovných metód alebo stredoeurópskej (v tomto smere by sa dalo povedať až východoeurópskej, aj keď geograficky to celkom nesedí) mentality.

Alebo či je výsledkom pôsobenia dezinformačnej scény, ktoré rodovým otázkam prisúdila rovnakú mieru „nebezpečnosti“ ako vakcínam proti covidu, chemtrails, utečencom či homosexuálnym manželstvám.

Je tu aj možnosť, že odkladanie ratifikácie Istanbulského dohovoru môže súvisieť s tým, aký význam sa v oboch krajinách prikladá ľudskoprávnym témam, menšinám či tomu, aby sa ideálne všetkým žilo čo najlepšie, ako sa dá a bez diskriminácie.

Odpoveďou zrejme bude to, že je to kombinácia viacerých faktorov, lebo je predpoklad, že ľudia, ktorí sú presvedčení, že domáce násilie nie je až taká hrozná vec, že tu neexistuje jasný vinník a jasný poškodený či poškodená alebo že si obete vymýšľajú zo zištných dôvodov, si radi tieto svoje názory ešte utvrdia. Čo na tom, že aj holými nezmyslami naservírovanými s ktovie akými úmyslami.

To, že sa na tom zvezú potom aj političky a politici, čo tiež môžu mať na to taký názor, alebo názor nemajú a čisto oportunisticky využívajú emócie časti populácie, už k tomu celkom patrí.

Pre obe naše bratské krajiny je tiež príznačné, že sa ešte stále nájdu expertky a experti a rôzni kouči a koučky, čo obhajujú už neprijateľné až škodlivé stereotypy o domácom násilí, partnerskom spolužití či rodičovstve a výchove detí a občas sa objavia aj v serióznych médiách.

Vláda noblesného pána

Keď minulý rok v Česku po prehre Andreja Babiša zostavili vládu Petra Fialu, aj u nás viacerí komentátori o tom hovorili veľmi pozitívne. Fialovi a jeho koalícii Spolu sa podarilo zdolať Andreja Babiša, čo bola, samozrejme, vítaná zmena. Veľa sa hovorilo aj o Fialovej noblesnosti, spôsoboch a komunikácii hodnej vysokoškolského pedagóga aj akademického funkcionára.

Jednoducho, dojem bol taký, že politická kultúra v Česku sa zlepší o niekoľko stupňov, krajina sa po rokoch s populistickým Babišom, ktorý nemá takmer žiadne zábrany, nadýchne a vytvorí sa aj jasná protiváha tomu, čo dnes reprezentuje Pražský hrad.

Vedelo sa aj o tom, že Fiala je vyhlásený konzervatívec, ktorý má napríklad celkom problematické názory na manželstvá ľudí rovnakého pohlavia a rád operuje s termínom „prirodzená rodina“, čo je podobne nezmyselný výraz ako u nás používaná „tradičná rodina“, ale to sa nepovažovalo za podstatné.

Tak ako pri OĽaNO, ktoré je aj útočiskom slovenských konzervatívcov a porazilo Fica vo voľbách, sa v Česku za najdôležitejšie považovalo, že zásluhou Fialovej koalície sa skončila Babišova korupčná vláda. A rovnako ako na Slovensku sa hlasy, ktoré upozorňovali aj na potrebu nezabúdať na ľudskoprávne témy, rodovú rovnosť, domáce násilie, považovali za pomaly nevďačné a rúhačské.

Čo na tom, že v oboch krajinách na pozadí pandémie korony vzrástol počet prípadov domáceho násilia, aj sa zvýšila popularita dezinformačných webov, ktoré šíria bludy nielen o chorobe, ale aj o „skazenom Západe“, ktorý nám chce zobrať naše hodnoty.

Podobné je aj to, kto na Slovensku a v Česku vedie rezorty práce, sociálnych vecí a rodiny. Milan Krajniak aj Marian Jurečka sa netaja svojím konzervativizmom a malým pochopením pre rodové otázky, aj to, že majú v gescii všetky rodiny, aj tie, ktoré nezapadajú do ich predstavy o rodine zloženej z mamy, otca a detí.

Ľudovec Jurečka sa nedávno veľmi nevhodne pripomenul verejnosti svojimi výrokmi o prijateľnosti „facky, pohlavku, či jednej po zadku“ v „odôvodnených“ prípadoch aj o tom, že rodičom je vďačný za to, že občas dostal facku, lebo mu to vymedzilo mantinely.

Samozrejme, vyvolalo to veľkú vlnu protestov odborníkov a odborníčok, ktoré upozornili na to, že deti sa jednoducho nebijú, na vymedzovanie mantinelov sú predsa iné metódy a že je neprijateľné, aby sa minister nevedel dištancovať od telesných trestov, či ich rovno ospravedlňoval tým, že mu pomohli. To je jeden z najklamlivejších mýtov o telesných trestoch – samozrejme, že ten, kto trestá vlastné deti, si to často potrebuje racionalizovať, a tak vyhlási, že to robí pre ich dobro alebo že facka ich uchráni pred oveľa horšími vecami.

Že tento mýtus napriek vysvetľovaniu pretrváva vo verejnosti, je jedna vec, druhá vec je, že vzniká dojem „no a čo, že som dal decku facku, však aj minister sociálnych vecí dáva a ani sa za to nehanbí“.

V Česku a na Slovensku sme síce vo voľbách volili hlavne strany, ktoré bojovali proti korupcii, lebo tá väčšinu z nás zasahovala buď priamo, alebo nepriamo, alebo sme sa na ňu a jej predstaviteľov nevedeli už pozerať. Naše krajiny však majú oveľa viac problémov, príliš veľa ľudí a detí v nich trpí pre systémové zlyhania, nedostatok odbornosti, preferovanie ideologického podhľadu, klamstvá o v zásade takom neškodnom dokumente, akým je Istanbulský dohovor.

Iste, momentálne obe krajiny trápi pandémia, závažná geopolitická kríza aj vysoké ceny. Tým sa dá ospravedlniť veľa. A politici a političky túto možnosť radi využijú. Škoda, že aj na ospravedlnenie toho, že sa boja povedať jasné nie násiliu voči ženám a deťom.