S Čechmi sme naozaj bratia, blízke sú aj naše názory na násilie voči ženám a deťom

Slovenská a česká vláda majú spoločné, že vznikli s cieľom vymeniť skorumpovaných predchodcov, ale aj to, že časť ich predstaviteľov zanedbáva ľudskoprávne témy.
Pre konzervatívnejších poslancov by to mohol byť problém, teraz sú dôležitejšie iné veci, tlačia to mimovládky odtrhnuté od reality, načo do vládnej koalície vnášať napätie, my už na to máme svoje vlastné zákony.
Takto vysvetľovali v článku Hany Mazancovej z českého Deníka N politici a političky fakt, že Česko sa ani po zmene vlády veľmi neponáhľa ratifikovať Istanbulský dohovor, čo má dokumentovať aj to, že minister spravodlivosti Pavel Blažek (ODS) vláde navrhol odklad prejednávania tohto dokumentu až na začiatok budúceho roka.
Ak vám argumenty proti ratifikácii tohto dohovoru Rady Európy silne pripomínajú tie, ktoré sa objavujú aj na Slovensku, nemýlite sa. A áno, aj v Česku kolujú po internete hoaxy o rodičovi číslo jeden a rodičovi číslo dva, či o tom, že ľuďom bude brať deti „sociálka“, zakáže sa veľkonočná šibačka a podobne.
V tomto sme naozaj bratské národy. Otázkou je len to, či podobný postoj súčasných politických elít vo vláde aj v opozícii, ktorý zrejme reaguje na nálady voličstva k téme domáceho násilia a jeho prevencie, je výsledkom spoločnej histórie, podobných spoločenských noriem či výchovných metód alebo stredoeurópskej (v tomto smere by sa dalo povedať až východoeurópskej, aj keď geograficky to celkom nesedí) mentality.
Alebo či je výsledkom pôsobenia dezinformačnej scény, ktoré rodovým otázkam prisúdila rovnakú mieru „nebezpečnosti“ ako vakcínam proti covidu, chemtrails, utečencom či homosexuálnym manželstvám.
Je tu aj možnosť, že odkladanie ratifikácie Istanbulského dohovoru môže súvisieť s tým, aký význam sa v oboch krajinách prikladá ľudskoprávnym témam, menšinám či tomu, aby sa ideálne všetkým žilo čo najlepšie, ako sa dá a bez diskriminácie.