Naučme sa ignorovať tých, čo sa priživujú na pandémii, inak bude ničivá aj každá ďalšia
Vynášanie omikronu alebo čo robiť a čo nerobiť, aby neprišiel ďalší covid.
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
V radostnej nádeji, že pred Veľkou nocou spolu s omikronom definitívne vynesieme aj pandémiu ako takú, by nebolo rozumné nechať sa týmto očakávaním ukolísať. Bola by to falošná uspávanka.
Nákazlivé choroby boli na svete totiž prítomné od úsvitu ľudských dejín, kosili pozemšťanov po miliónoch a určite z povrchu zemského s omikronom nevymiznú.
To len v priebehu posledných dekád sme žili s pocitom, že my sme v bezpečí a že nám už zo strany mikróbov nič závažné nehrozí. Zabijacké pravé kiahne už poznáme iba z historických kníh, na detskú obrnu si spomenú už len starí rodičia a cholera či týfus sa predsa týka len tých, čo žijú kdesi ďaleko a nie tak hygienicky ako my.
Ďalším pandémiám nezabránime. Budú sa vracať stopercentne častejšie ako Halleyho kométa. Môžeme však byť na ne pripravenejší, ako sme boli na tú súčasnú. Namiesto uspávanky netreba biť na poplach, ale v strehu by sme mohli byť.
Ničivým následkom nezvládnutej pandémie sa môžeme vyhnúť dvoma spôsobmi – po prvé, začať robiť, čo sme nerobili, a po druhé, prestať robiť to, čo robíme. Skrátka, robiť veci správne.
Čo máme robiť?
V prvom rade musíme zabudnúť na to, že na zemeguli existuje miesto, ktoré leží ďaleko od nás. Také miesto
