Denník N

Zbavil sa ho sok v láske, obvinil ho z plánovania vraždy komunistu

Michal Šustek. Foto – Post Bellum
Michal Šustek. Foto – Post Bellum

Príbeh Michala Šusteka sa nesie v znamení lásky a žiarlivosti. Obe poznamenali jeho život.

Michal Šustek sa narodil 20. augusta 1936 v Leviciach. Bolo to v období postupne sa vyhrocujúceho medzinárodného napätia v Európe. Na jeseň 1938 bolo Československo pod tlakom nacistického Nemecka zbavené značnej časti územia.

Po tzv. Viedenskej arbitráži v novembri bolo odčlenené od republiky aj mesto Levice, ktoré pripadlo Maďarsku.

Druhá svetová vojna v Hronskom Beňadiku

Rodičov Michala Šusteka nové maďarské úrady vyzvali, aby sa buď pomaďarčili, alebo mesto opustili. Šustekovci odmietli, a rodina sa tak presťahovala na územie neskoršieho Slovenského štátu, ktorý vznikol v marci 1939, do Hronského Beňadika. Tu prežili udalosti druhej svetovej vojny. Dramatické boli najmä chvíle príchodu rumunských vojakov do obce. Niektorí z nich boli veľmi nedisciplinovaní.

„Nad dverami do domu sme mali široký, dlhý sklenený rám. Vojaci vyrazili to sklo, vrhli sa dnu, prešli do kuchyne a začali rabovať. Mame sa podarilo vyjsť von a utekala vedľa k susedom, kde býval rumunský kapitán. Tak potom ten prišiel, a mali ste vidieť, aký narobil poriadok s tými vojakmi. Mal rešpekt.“

Kláštor ako centrum dediny

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Pošlite SMS správu v tvare DMS PRIBEHY na číslo 877 alebo sa staňte členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

V Hronskom Beňadiku sa dodnes nachádza kláštor, ktorý založil už v roku 1075 uhorský kráľ Gejza II. Pretrval stáročia, plnil významné úlohy ako hodnoverné miesto, protiturecká pevnosť či cieľ pútnikov. Od roku 1924 tu pôsobila rehoľa saleziánov, ktorí si postupne vytvorili s miestnymi obyvateľmi nadštandardne dobré vzťahy. Venovali sa najmä výchove mládeže.

Aj mladý Michal Šustek strávil v kláštore veľa času, od hrania rôznych hier až po účinkovanie v dychovej hudbe a v kláštornom divadle. „Keď sme prišli zo školy – či už zo základnej, alebo zo strednej –, stále sme tam mali čo robiť. Chodili tam gymnazisti, kamarát Jožko tam chodil na konzultácie z latinčiny, pripravovali ho na prijímacie skúšky a neskôr sa stal lekárnikom. Bolo tam oratórium, pingpongové stoly, biliardové stoly, všelijaké šachové hry, boli tam veľké knižnice. Jednoducho od výmyslu sveta, na čo ste si spomenuli. Bol tam stolný futbal, na menšom dvore tabule na basketbal, volejbalové siete. Na veľkom dvore bolo futbalové ihrisko a nad ním kolkáreň… mnohokrát sme skončili školu, doma hodili tašku a šmýkali sme k saleziánom sa pozabávať, tak do siedmej večera. Skutočne sa starali.“

Dedina rehoľníkov ochraňovala

V rámci likvidácie mužských reholí v republike, tzv. Akcie K, prišiel rad aj na kláštor v Hronskom Beňadiku. Väčšina miestnych však s takýmto postupom nesúhlasila a bola odhodlaná chrániť rehoľníkov hoci aj silou.

Strážiť kláštor chodieval aj samotný Michal Šustek. Nakoniec však zvíťazil reálny úsudok a po zvážení pomeru síl predstavený kláštora vyzval ľudí, aby nekládli odpor a neprotestovali, keď budú rehoľníkov z kláštora odvádzať.

Podľa slov Michala Šusteka boli ľudia veľmi odhodlaní, a tak nechýbalo veľa a mohlo dôjsť aj k násilnostiam a zraneniam. Nakoniec však všetko prebehlo pokojne.

„Ľudia tam chodievali každý deň strážiť ešte pred tým, ako ich brali. Ale v tom čase už museli o tom vedieť, pretože predstavený Petrovič im povedal, aby odišli domov, aby to nechali tak, lebo to nemalo význam, aby sa robili nejaké rozbroje. A skutočne, aj podľa vyhotovenej evidencie tam bolo dvesto príslušníkov, vrátane vojakov, polície, teda žandárov a milície. Ľudia ich nechceli pustiť, tak chodili strážiť kňazov, aby ich nebrali. Ale čo by si počali. Tí mali samopaly, guľomety, pušky. A ľudia mali lopaty, kosy, ako kedysi husiti. Neverili by ste, čo boli ľudia schopní robiť. Chladnú hlavu si zachoval saleziánsky direktor Petrovič. On zabránil tomu, aby tam nastalo krviprelievanie.“

Sok v láske Šusteka krivo obvinil

Matka Michala Šusteka bola pôvodom z Ledníc na Morave. Preto tam u jej sestry, svojej tety, pravidelne trávil prázdniny. Už v roku 1948 tu spoznal jedno dievča a postupne sa z nich stali dobrí priatelia.

Do Ledníc sa vybral Michal aj počas voľných dní vo februári 1953. Vtedy ešte netušil, že ho tam čakajú udalosti, ktoré ho budú neskôr sprevádzať po celý život. Za všetkým bola závisť iného chlapca, ktorému sa tiež páčila Michalova kamarátka. Tá mu však sympatie neopätovala, a tak si zaumienil zbaviť sa soka.

Oznámil svojmu otcovi, že Michal Šustek sa chystá zastreliť predsedu komunistickej strany v Hronskom Beňadiku a potom chce nelegálne prekročiť štátnu hranicu a ujsť do zahraničia. Chlapec s otcom všetko oznámili na polícii.

Päťdesiate roky boli politicky mimoriadne citlivé, išlo o veľmi závažné obvinenie, príslušníci nemohli brať udanie na ľahkú váhu. Michala počkal jeden z nich na mieste stretnutia s kamarátkou v zámockom parku. Vyzval ho, aby sa legitimoval, potom mu zabavil občiansky preukaz a odviedol ho na stanicu národnej bezpečnosti.

„Keď ma v parku zadržal príslušník Verejnej bezpečnosti, tak som mu hovoril, že je to len výmysel, pretože mám pri sebe akceptačný list zo Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, kde som mal od 1. marca nastúpiť do tanečného súboru. Povedal som, že keby som chcel odísť za hranice, tak to nebudem takto riešiť, ale SĽUK, ten chodieva na vystúpenia do cudziny, tak by som šiel s nimi a mohol by som tak bezpečne opustiť republiku. Opustiť územie republiky som však nikdy, ani v budúcnosti v úmysle nemal. Žiaľ, moje argumenty boli slabé a viac verili chlapcovi, ktorý nebol ani plnoletý.“

Väznenie, samotka a metódy vypočúvania

Michala Šusteka previezli do Znojma a nakoniec do Banskej Bystrice. Roztočil sa kolotoč, kde sa striedali hodiny na samotke vo väzení s útrpnými výsluchmi.

„Po mňa si potom podvečer došli príslušníci pohraničnej stráže z Břeclavi a na druhý deň ma eskortovali do väznice v Znojme. Tam som tiež povedal, že pre mňa by nemalo význam, aby som niekoho zastrelil a následne ušiel za hranice. Medzi 8. a 9. marcom si po mňa prišli autom z Banskej Bystrice, kam ma zo Znojma previezli. Tu prebiehalo vyšetrovanie. Môžem povedať, že mali také metódy, že sa človek priznal aj k veciam, ktoré nikdy v živote neurobil. Ako príklad môžem uviesť prikladanie horiacich cigariet na telo, alebo mi prikázali postaviť sa do lavóra so studenou vodou a ešte pridali ľad.“

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Ďalšie vykonštruované obvinenie

Navyše, príslušníci ŠtB obvinili Michala Šusteka z kontaktov s protirežimovou organizáciou Biela légia a aktívnej účasti v nej. Išli s ním až na Inovec, kde od neho žiadali, aby sa priznal, že pracoval ako spojka miestnej bunky.

Obvinenie bolo vykonštruované a ako spomína Michal Šustek, vtedy počul o nejakej Bielej légii vlastne prvýkrát v živote: „Chceli, aby som sa priznal, že som bol s nimi v spojení. Hovorili, že majú informácie, že som robil spojku. A ja som vtedy ani nevedel, čo to nejaká Biela légia bola. Tak išli so mnou dvaja z Banskej Bystrice na aute, boli v civile, mali také dlhé plášte a pod nimi zavesené samopaly so sklopnou opierkou.“

Môžete zastreliť človeka fiktívnym revolverom, ktorým by ste zabili akurát tak vrabca?

Hlavným obvinením však zostal pokus o zastrelenie predsedu komunistickej strany v Hronskom Beňadiku a úmysel o nelegálne prekročenie štátnej hranice. Pri zhromažďovaní dôkazového materiálu Šusteka donútili priznať sa, že mal doma ukrytý revolver.

Obvinili ho, že si zohnal revolver 6,35. „Otec hovoril, že prerýľovali celú záhradu, ale ja som naozaj nič nemal. Obhajca sa však smial a hovoril: Ako si mohol zohnať revolver 6,35, keď s tým by mohol jedine vrabce na streche plašiť, a nie zastreliť človeka!“

14. novembra ho prepustili z vyšetrovacej väzby domov a už 25. novembra bolo na Krajskom súde v Banskej Bystrici pojednávanie. Aj keď obhajca robil, čo bolo v jeho silách, Michala uznali vinným vo všetkých bodoch.

Celý súd mal veľmi nezvyčajný priebeh. Revolver sa nenašiel, nikto neoveril udanie od chlapca a nepýtal sa, odkiaľ vlastne informácie získal. Šťastím však bolo, že v roku 1953 sa na prípad vzťahovala amnestia prezidenta Antonína Zápotockého, a tak ďalšie trestné stíhanie zastavili.

Smutným hrdinom sa stal chlapec, ktorý Michala udal na národnej bezpečnosti. „Chlapca odmenil riaditeľ školy, dal nastúpiť všetkých žiakov, chlapec dostal knihu Ďaleko od Moskvy a museli rozprávať, že odhalil nebezpečného agenta. Možno keby sa ho opýtali, kto to bol agent, tak ani nebude vedieť povedať. Takže takéto veci sa stávali.“

Práca pre republiku

Oslobodením na súde sa však problémy neskončili. Obsah trestného spisu sa niesol s Michalom Šustekom ďalej. Hneď dva roky po procese mu skomplikoval vojenčinu v Brne, kde narukoval na základnú prezenčnú službu.

„Na vojenskú službu som nastúpil do Brna v roku 1955 a dostal som sa k spojárom ako radista. Po dvoch týždňoch ma prevelili k bojovej rote, k pechote, a robil som tam pancierovníka – ako radista som bol nespoľahlivý. Potom som sa od jedného poručíka z Kozároviec dozvedel, že bol za tým niekto z vedenia útvaru. Až po roku výcviku si ma zavolal náčelník kontrarozviedky. Povedal, že sa dôkladne oboznámil s mojou trestnou činnosťou a že by bolo lepšie, keby som si niečo odpracoval – teda aby som spravil niečo osožné pre republiku. Netušil som, čo vlastne chce. Dodržal slovo a v decembri ma preradili k vojenskému útvaru do Hornej Suchej. To bol útvar patriaci k Pomocným technickým prácam.“

Člen hudobnej kapely – od klarinetu k saxofónu

Člen vojenskej kontrarozviedky, ktorý sa postaral o preradenie Michal Šusteka na práce v baniach na Ostravsku s vojakmi PTP, však netušil, že Michal si tam nájde priateľov. Tí mu na čele s veliteľom útvaru pomohli v dobrom prečkať službu v baniach, dokonca niektoré večery trávil ako člen vojenskej kapely na zábavách v okolí:

„Veliteľ nado mnou držal ochrannú ruku, pretože som prispieval článkami do časopisu Vojak na šachte, ktorý vychádzal na šachte s názvom Prezident Gottwald. A bola tam hudobná skupina. Šéfa im robil Karol Bugaj z Hronských Kosíh. Keď sa dozvedel, že som z Beňadika, prišiel za mnou a povedal: Michal, nechceš ísť medzi nás ? Pretože som sa dopočul, že si hrával u saleziánov na klarinete. Na útvare majú saxofón. Vyskúšaš, aj keby si len držal nátrubok v ústach, ale aspoň sa uvoľníš z práce. Takto som sa dostal do tej skupiny.“

O emigrácii neuvažoval nikdy

Po vojenskej službe pracoval Michal Šustek krátky čas v Slovnafte v Bratislave ako výskumný pracovník. Na naliehanie rodičov sa vrátil domov, našiel si prácu v podniku Sandrik Dolné Hámre.

Tu zostal na rôznych vedúcich pozíciách až do roku 1986, keď prácu opustil. Aj keď v Sandriku niekoľko ľudí vedelo, čo sa mu prihodilo počas 50. rokov, nerobili mu problémy.

Dodnes nechápe, že sa mu podarilo bez väčších problémov dostať sa do zahraničia na dovolenku. O tom, že by emigroval a do Československa sa už nevrátil, však neuvažoval.

Život do rehabilitácie

Po celý čas až dodnes je Michal Šustek aj zapáleným novinárom, veľa písal v priebehu roka 1968 v súvislosti s reformnými udalosťami v Československu a následne po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na územie republiky. Pri kritike jeho konfrontačných článkov sa ho však zastal hlavný šéfredaktor, a tak všetko dobre dopadlo.

V roku 1991 Michala Šusteka rehabilitovali.

 

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre svoje deti.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie