Z druholigistu urobil najlepší tím Európy, predstihli všetky kluby z Londýna, Paríža a Berlína dokopy

Je to jeden z tých príbehov, aký v dnešnom futbale už asi neuvidíte. Na úplnom vrchole je niekoľko stále bohatších veľkoklubov, ktoré sezónu čo sezónu bojujú o trofeje medzi sebou a nikoho ďalšieho medzi seba nepustia.

Lenže pred 40 rokmi bola iná doba a v nej jeden výnimočný manažér, ktorý v podstate z provinčného klubu urobil najlepší tím Európy. Brian Clough nebol žiadnym nováčikom, keď v januári 1975 prišiel do Nottinghamu. V životopise sa mu už vynímal prekvapujúci majstrovský titul s Derby County, ale aj nedávno ukončená a veľmi nevydarená 44-dňová zastávka v Leedsi United.

V Nottinghame, vtedy upadajúcom baníckom centre, si chcel napraviť reputáciu. Miestny klub Forest preberal v druhej lige, päť bodov od zostupového pásma, prakticky bez financií, a na anglické pomery s mizernými návštevami pod 8-tisíc divákov.

S mužstvom zloženým z hráčov, ktorým nikto neveril a ktorých v iných kluboch nechceli, však dokázal zázraky: prvú ligu vyhrali hneď v nováčikovskej sezóne, Pohár európskych majstrov získali dvakrát po sebe a popri tom všetkom ešte vytvorili ligový rekord v neporaziteľnosti – 42 zápasov – ktorý zostal neprekonaný celé štvrťstoročie.

Pre lepšiu predstavu, bolo to asi ako keby dnes začal európskemu futbalu dominovať Huddersfield Town, mužstvo, ktoré mimo Anglicka skoro nik nepozná a ktoré sa trápi v druhej lige.

Keď na úplnom vrchole Forest uchmatli na Nou Campe európsky Superpohár domácej Barcelone, pred štadiónom ich čakal rozvášnený dav od východu až k autobusu.

„Všetci boli potichu a ja som si pomyslel: ‚Z tohto môže byť problém,’“ spomínal pre Guardian na ten večer kapitán John McGovern. „Lenže potom začali tlieskať. Tlieskali nám celú cestu až do autobusu. Žiadni priaznivci Forest, všetci boli fanúškmi Barcelony, tlieskajúci nám na ceste z ich vlastného štadióna.“

O Cloughovej ére v Nottinghame uviedli nedávno dokumentárny film s názvom „I Believe In Miracles“ – Verím na zázraky.

Mourinho 70. rokov

Ak by ste v dnešnom futbale hľadali podobný typ manažéra, zrejme by ste skončili u Josého Mourinha.

Clough bol výborný hráč a neskôr ešte lepší manažér, ale čo ho skutočne odlišovalo, bola jeho osobnosť. Ľudí upútal obrovským sebavedomím, často až arogantným správaním a mimoriadne vtipnými hláškami. „Nepovedal by som, že som bol najlepším manažérom. Ale patril som do top jednotky,” hovoril pri hodnotení svojej trénerskej kariéry.

Raz do jeho kancelárie na štadióne vošiel kolega a počul, že má pri práci pustenú hudbu svojho obľúbeného speváka. Clough sa naňho vážne pozrel a spýtal sa: „Vedel si, že Frank Sinatra ma raz stretol?“

Clough – rovnako ako Mourinho dnes – veril, že pomocou psychológie dokáže zvládnuť aj problémové typy futbalistov. Vraj by si poradil aj s legendou Manchestru United Georgom Bestom, severoírskym géniom s kontroverzným životným štýlom. „Stačil by mi na to týždeň. Schoval by som kľúč od skrinky s alkoholom a uistil by som sa, že ďalších šesť mesiacov nevypije nič silnejšie ako kakao. Ženy? Pustil by som ho domov navštíviť mamu a sestru. Nikto iný v sukni by sa vo vzdialenosti milión míľ od neho nepohyboval.“

Od Portugalčana sa však v čomsi líšil. Novinári si rýchlo všimli, že slovo „taktika“ používa skoro až ako nadávku. Pravý obranca Viv Anderson spomínal, ako im raz pred dôležitým zápasom vysvetlil hernú stratégiu: „Toto je lopta. Prihráte ju svojmu spoluhráčovi.“ Kenny Burns sa Clougha opýtal, ako majú rozohrať priamy kop. „Strieľaj,“ odpovedal mu. Burns sa nenechal odbiť: „A ako nepriamy kop?“ „Daj loptu do strany a vystreľ,“ povedal Clough. „Nikdy nehovoril o súperovi. Vôbec. (S asistentom Taylorom) vytvorili tím, tím víťazov,“ spomínal Burns s odstupom rokov.

Hráčom naordinoval jednoduché tréningy, prihrávali si loptu medzi sebou a zabávali sa. Vyžadoval od nich, aby sa nehádali s rozhodcom a už vôbec nie s ním.

„Hráči vám prehrávajú zápasy, nie taktika. O taktike hovoria toľko hovadín ľudia, ktorí sotva vedia, ako vyhrať v domine,“ hovoril Clough. Pravdou však je, že taktiku ovládal veľmi dobre a najmä po ťažkých zápasoch v Európe ho uznávali ako skvelého stratéga. V časoch najväčšej slávy Nottinghamu bola španielska tlač presvedčená, že sa stane trénerom Barcelony. Miestny denník El Mundo Deportivo o ňom dokonca písal ako o nástupcovi Rinusa Michelsa, architekta totálneho futbalu. „Každý hráč pracuje pre druhého. Keď útočia, majú deväť útočníkov. Keď bránia, majú deväť obrancov. Ktokoľvek má loptu, vždy má troch-štyroch hráčov na prihrávku,“ písali noviny.

„Bol to patriarcha robotníckej triedy, ktorého vláda bola vybudovaná na mixe charizmy a donucovania,“ napísal uznávaný futbalový historik David Goldblatt v knihe The Ball Is Round.

Pravá ruka

Veľmi dôležitou pre Cloughov úspech bola spolupráca s Petrom Taylorom. Spoznal sa s ním počas hráčskej kariéry v Middlesbroughu a keď neskôr dostal ponuku trénovať malý Hartlepool, zobral si Taylora ako svojho asistenta.

Výborne sa dopĺňali: Taylor vyhľadával talentovaných hráčov a Clough určoval systém, v ktorom by využil ich prednosti.

Prvý veľký úspech dosiahli v Derby, v podstate rovnakom tíme, ako bol Nottingham. Dovtedy priemerný provinčný klub priviedli z dna druhej ligy až k prvému majstrovskému titulu a neskôr do semifinále Európskeho pohára majstrov.

Keď Clougha potom britskí novinári prirovnávali k talianskemu trénerskému mágovi Heleniovi Herrerovi, povedal im: „Musím vám poďakovať, som poctený, ale na rozdiel od Herreru mňa ešte nikto nikdy nevyhodil.“

Jeho kariéra však nebola iba o úspechoch. Z Derby nakoniec odišiel sám po konflikte s funkcionármi, v treťoligovom Brightone vydržal iba rok a v Leedsi, už bez Taylora, dokonca len 44 dní.

Príchod do Leedsu bol celkovo zvláštnym rozhodnutím: v médiách predtým dlhé roky tím kritizoval za ich „špinavú“ hru, dokonca chcel, aby ich preradili do druhej divízie. Nepomohlo mu ani to, keď na úvodnom tréningu hráčom vraj povedal: „Všetky svoje medaily môžete vyhodiť do smetí, lebo ste ich nevyhrali férovo.“ Z klubu ho vyhodili, keď mal po šiestich zápasoch na konte len jedno víťazstvo.

Majstri prestupov

Ani v Nottinghame to spočiatku nevyzeralo na raketový úspech. Po januárovom príchode zakončil prvú sezónu v druhej lige na 16. mieste a v druhej sezóne sa posunul na ôsme.

Lenže potom sa Clough udobril s Taylorom a všetko zrazu klaplo. Hoci s odretými ušami, ale predsa vybojovali postup do najvyššej súťaže. Neprekážalo im, že najmä spočiatku pre nedostatok peňazí privádzali iba hráčov, ktorých v iných kluboch nechceli.

Z Birminghamu City napríklad kúpili ťažkého alkoholika Kennyho Burnsa a z kedysi obávaného stredného útočníka spravili vynikajúce libero.

V jednom vidieckom celku si zase všimli 18-ročného strihača kobercov Garryho Birtlesa a zaplatili zaňho 2-tisíc libier. Debutovým gólom vyradil Liverpool z Pohára európskych majstrov a po štyroch rokoch prestúpil do Manchestru United za 1,25 milióna libier.

Šikovné krídlo John Robertson podľa Cloughových slov kvôli svojmu zanedbanému výzoru a nadváhe ani zďaleka nepripomínal profesionálneho športovca, no aj tak pri rokovaniach s ním neváhal: „Dajte mu loptu a kúsok trávy a je z neho umelec – Picasso našej hry.“ A mal pravdu – Robertson v roku 1979 v mníchovskom finále PEM so švédskym Malmö poľahky prešiel cez dvoch hráčov a krásne odcentroval na víťazný gól Trevora Francisa. V detstve miloval Francisca Genta a Ferenca Puskása z Realu Madrid a v dospelosti sa podľa športového spisovateľa Richarda Williamsa stal zmesou oboch. A zrejme aj najlepším hráčom klubovej histórie.

Taylor vo svojich pamätiach opísal to, čo s Cloughom hovorili každej novej posile: „Synu, hneď ako ťa budeme môcť nahradiť lepším hráčom, urobíme to bez mihnutia oka. Toto je to, za čo nás platia – vytvoriť najlepší tím a vyhrať čo najviac trofejí. Ak vidíme lepšieho hráča, ako si ty, ale nekúpime ho, potom sme podvodníci. Ale my podvodníci nie sme.“

Finále proti Malmö – víťazná akcia od 4:15

Smutný koniec

Najpamätnejšie zostanú ich víťazstvá v Európe. Na ceste za druhým triumfom strávili pred semifinálovým duelom na štadióne Ajaxu Amsterdam noc v meste, kde pili v bare plnom sexturistov a narkomanov. Na druhý deň prehrali 0:1, ale vďaka domácej výhre 2:0 postúpili do finále. „Ak potom budete hrať lepšie, pokojne si vypite,“ hovoril Clough hráčom.

Najslávnejšie obdobie Nottinghamu vyvrcholilo v roku 1980 finálovým víťazstvom nad Hamburgom na madridskom štadióne Santiago Bernabéu. Tréner potom hráčom oznámil, že úspech dosiahli spolu, a preto ho aj spolu oslávia. Lenže ôsmi z nich z hotela odišli za svojimi manželkami do centra mesta a zázrak z Nottinghamu sa rýchlo končil.

Clough potom v klube pokračoval až do roku 1993, párkrát s tímom skončil tretí, ale už to nebolo ono. S Taylorom sa rozvadil tak, že s ním až do jeho smrti už neprehovoril. Začal mať vážne problémy s alkoholom a mužstvo v jeho poslednej sezóne napokon vypadlo z prvej ligy.

„Keby som toľko nepil, určite by sme nezostúpili,“ povedal s povestným vtipom muž, ktorého považujú za najlepšieho anglického trénera všetkých čias a ktorý s malým Nottinghamom Forest vyhral najslávnejšiu európsku súťaž viackrát ako všetky tímy z Londýna, Paríža, Berlína, Ríma a Moskvy dokopy.

Finále proti Hamburgu – víťazná akcia od 0:40