Ad.: Literárne časopisy a koniec zneužívania tradície

Autorka pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV

Je veľmi produktívne, ak sa človek vyjadrí k niektorým otázkam, aspoň stručne. Nikdy by som si nemyslela, že pán Silvester Lavrík je takým rozhodným zástancom etických hodnôt, že on vie presne posúdiť a hodnotiť, kto má aké miesto v tejto kultúre a čo treba urobiť, aby čitateľ vedel, koho má kam zaradiť. Prvá veta môjho článku bola len pravdivá a nebola to invektíva. No pán Lavrík z nej dedukuje moje členstvo v Spolku a nečlenstvo V. Nádaskaya v jeho radoch. Odkiaľ toto všetko vie, sa netreba pýtať, stačila nám scéna, ako sedí na poste v Slovenskom rozhlase, kde rozhoduje z výšky o tom, kto bude a kto nebude prispievať do „jeho“ relácií. Dúfam, že v tejto svojej minulosti ma nevidí, že si ma neprimyslel k radu čakateľov, ktorí vyhľadávali protekciu u neho! Lebo to tak skoro vyzerá, že za každú nehoráznosť, ktorú v odsekoch vykresľuje (musím povedať, že ako starý skúsený mazák v radoch kultúry pretromfol čiastočne povrchnosť V. Nádaskaya, ktorý nič nedokazuje), môžem ja, ak ma z času na čas stále znova spomenie.

Treba precizovať to, čo Silvester Lavrík zjavne nevie, pretože sa zaujíma len o ten svoj okruh literátov, za ktorý sa aj takto rozčúlil: a to, že som členkou viacerých klubov spisovateľov, aj zahraničných. Môj prvý klub bol Klub nezávislých spisovateľov a prijímali ma zavčasu po jeho založení jeho zakladatelia Rudolf Chmel, Klára Jarunková, Vladimír Petrík, keď som po komunistickej genocíde talentov, cez ktorú som šla bez červenej knižky, ako naozaj neznáma, bez knihy (v starom Zväze bolo potrebné mať dve knihy na prijatie a tá tretia bola, samozrejme, najdôležitejšia – stranícka knižka), vstupovala do KNS, ktorý som neskôr aj viedla. Potom bola Obec spisovateľov na krátky čas, až potom Spolok slovenských spisovateľov a najmä Slovenský PEN klub, ktorý som aj jedno volebné obdobie viedla. V Ústave svetovej literatúry SAV som viedla a garantovala 15 rokov doktorandské štúdium a pripravovala doktorandov žičlivo do vedeckého života, ale nebolo mi ťažko rovnako sa venovať mladým autorom z Jašíkových Kysúc, odkiaľ vyšli mnohé nové tváre dnešnej mladej slovenskej literatúry, napríklad Ivana Dobrakovová a i.

Pán Lavrík, skrátene: v reakcii na V. Nádaskaya som sa len postavila za existenciu slovenských literárnych časopisov, ktoré nedostali ani euro dotácie, čo vieme, že je likvidačné. Je to moje právo sa vyjadriť. Nemyslela som na to, že teraz vy alebo ktokoľvek má mačovsky, dlhosiahlo a arogantne preto na mňa útočiť. To tejto kultúre ani časopisom nepomôže.