Denník N

Ľubica Lacinová: Veľkým problémom na Slovensku je neschopnosť spolupracovať s niekým, s kým nemáme 90-percentný názorový prienik

Ľubica Lacinová. Foto - Peter Kozmon
Ľubica Lacinová. Foto – Peter Kozmon

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Ak chceme udržať demokratické hodnoty a smerovanie slovenskej spoločnosti, musíme sa zhodnúť, hovorí v rozhovore biofyzička Ľubica Lacinová, členka predsedníctva Slovenskej akadémie vied. „Potrebujeme si vytvoriť určitú nadkritickú väčšinu ľudí, ktorí sú ochotní niečo spoločne urobiť. Táto nadkritická väčšina nemusí byť nevyhnutne nad päťdesiat percent,“ hovorí Lacinová.

Hoci je spoločnosť na Slovensku v mnohých otázkach výrazne polarizovaná, stále je tu podľa nej veľká skupina ľudí, ktorí vyhranení nie sú a s ktorými je možné pokojne sa rozprávať. „Potrebovali by sme verejný diskurz zaplaviť normálnou, pokojnou a vecnou diskusiou o tom, čo by sme mohli robiť,“ vysvetľuje Lacinová v rozhovore.

Vyrastali ste so starou mamou a jej dvomi sestrami. Formovalo to nejako vašu predstavu o sebe a o tom, čo by ste od sveta chceli?

Určite ma to istým spôsobom formovalo. Okrem iného napríklad aj tým, čo som zažila vďaka jednej zo sestier starej mamy, ktorá bola učiteľkou v špeciálnej škole. Keď som bola ešte v predškolskom veku, brávala ma so sebou do práce. Učila deti, ktoré boli ťažko duševne hendikepované a ktoré nikto nemal veľkú ambíciu naučiť čítať alebo písať. Väčšinou sa učili len jednoduché ručné práce, ktoré som ja ako zdravé dieťa ovládala, a mohla im tak pomáhať.

Pre mňa to bola veľmi zaujímavá životná skúsenosť. Veľmi skoro vo svojom živote som sa stretla so skupinou ľudí, ktorí sa nedobrovoľne ocitli na samom okraji našej spoločnosti. Dovolím si povedať, že niektorí z nás s takýmito ľuďmi nikdy v živote do styku neprídu.

Formovali vo vás práve okolnosti vašej výchovy aj názory alebo presvedčenia, ktoré by sme mohli označiť za feministické?

I keď som si to dlho neuvedomovala, tak áno. Nemám zažitú tradičnú „vedúcu úlohu muža v rodine“, vlastne nemám zažitú žiadnu úlohu muža v rodine. Mám zažité, že o tom, čo bude, rozhodujú ženy, a u nás to bolo tak, že rozhodovali po vzájomnej dohode, žiadna z nich nemala rozhodujúce slovo. Podvedome teda očakávam, že problémy sa budú riešiť v dialógu rovnocenných dospelých ľudí. Netvrdím však, že by mi táto predstava život uľahčovala.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie