Slovenský unikát
Dnes sa u nás rečníci z rôznych, donedávna aspoň deklaratívne protiľahlých táborov stretávajú v autoritárskom kóde klanovej antiliberálnej mentality.
Na Slovensku sme svedkami nebývalého historického úkazu: červenohnedé spojenectvo sa už odohráva nielen pri diskusiách a hlasovaní v uzavretých priestoroch parlamentu, ale presunulo sa aj von na ulicu. V priamom prenose tak pred nami defiluje spoločenstvo zbraní: antiamerikanizmus, proputinizmus, odpor voči migrantom i menšinám, averzia voči Bruselu i preklínanie diabla Sorosa. A jazyk, akým hovoria – po tieto dni najmä o americkej okupácii, o konci slovenskej štátnosti, o zradcovskej zmluve.
Spadlo to všetko na nás rýchlo, hlučne, priam výbušne. Teraz si azda vieme lepšie predstaviť, aký šok musel byť kedysi pre mnohých pakt Molotov-Ribbentrop, dva roky trvajúca komunisticko-nacistická aliancia.
Z minulosti sú známe viaceré názorové premety či zmeny straníckych tričiek. Z niektorých gardistov sa po porážke fašizmu stali komunisti. Viacerí tvrdí oddaní stalinisti sa po odhaleniach gulagov a zločinov premenili na zapálených reformátorov, ba na demokratov. Nejeden dubčekovec po okupácii (ruskej, nie americkej) prekĺzol medzi konjunkturálnych husákovcov. Z disidenta a ponovembrového kresťanského demokrata sa vykľul zástanca putinovského Ruska.
Ale to išlo postupne.
