Denník N

Upadajúcim slovenským uliciam má pomôcť povinné umenie (alebo aj nie)

Erwin Wurm – House Attack (2008) na administratívnej budove v bratislavskom Ružinove.
Erwin Wurm – House Attack (2008) na administratívnej budove v bratislavskom Ružinove.

Po dvoch desaťročiach sa má do zákona vrátiť povinnosť vyčleniť peniaze z rozpočtu verejnej stavby na umelecké dielo. Aby to bol dobrý nápad, je potrebné vziať si príklad z iných krajín.

Podpora umenia formou percenta z rozpočtu stavieb je bežná v zahraničí a v čase komunizmu bola aj v Československu. Spolu so strhávaním sôch – niekedy poplatných režimu, niekedy hodnotných – však štát tento systém zrušil v domnienke, že hodnotné umenie vo verejnom priestore zabezpečí trh. Nezabezpečil.

Vláda teraz chystá novelu stavebného zákona, ktorého súčasťou má byť aj finančná podpora umenia vo verejných stavbách (nemocnice, knižnice, galérie…). Pokiaľ zákon schváli parlament, na umenie pôjde isté percento peňazí z rozpočtu verejnej správy pri projektoch novostavieb alebo obnovy už existujúcich stavieb.

Je plán ministerstva zmenou k lepšiemu? Oslovení odborníci sa skôr zhodujú, že áno. Má však niekoľko „ale“, o ktorých sa ešte rozhodne.

Odbornosť? Bude

V pôvodnom návrhu zákona nie je proces obstarania a umiestnenia umeleckého diela bližšie definovaný. Nie je zodpovedané, z čoho bude ministerstvo kultúry vychádzať pri vyčlenení percenta na umenie a výbere druhu a formy umeleckého diela. Rovnako nie je definované, z čoho bude vychádzať stavebník pri obstarávaní umenia vo verejnej stavbe, či bude (musieť) spolupracovať s odborníkmi, alebo bude na jeho svojvôli, o aké umenie pôjde.

Nie je jasné, či je úloha stavebníka len pri obstaraní priestoru pre umelecké dielo a výber konkrétneho autora diela bude na komisii odborníkov, konkrétnej osobe, ministerstve kultúry, alebo na spolupráci s relevantnými subjektmi umeleckej obce; a ak áno, tak akým spôsobom.

Ministerstvo ubezpečuje, že bude spolupracovať s odbornou verejnosťou, „tak ako pri príprave viacerých koncepčných a strategických materiálov (Stratégia kultúry, Fond na podporu umenia)“.

Podľa Alexandry Kusej, riaditeľky Slovenskej národnej galérie, nie je na Slovensku veľa organizácií, ktoré by proces obstarávania diela mohli vykonávať. Ak vôbec sú. „Ministerstvo kultúry takúto kompetenciu isto má, o to viac, že v podobných situáciách funguje cez odborné komisie. Dobrým systémom je hľadanie riešenia formou súťaže, ako sa to v minulosti v prípade dôležitých budov robilo.“

Na potrebu odbornosti výberových komisií upozorňuje aj Martin Piaček z občianskeho združenia Verejný podstavec, ktoré sa venuje verejnému priestoru: „Odborníci v komisiách by mali mať prevahu. Mechanizmus delegovania právomocí na odborný výber, s tým býva často problém. Keď má niekto peniaze (investor), je preňho jednoduché presadiť si konkrétnu ponuku. Máme však málo osvietených investorov ochotných prijať odvážne riešenia.“

Pamätník bývalého československého prezidenta Klementa Gottwalda na vtedajššom Gottwaldovom námestí (dneššné Námestie slobody) v Bratislave na snímke z 13. októbra 1982. Foto archív TASR
Pamätník bývalého československého prezidenta Klementa Gottwalda na vtedajšom Gottwaldovom námestí (dnešné Námestie slobody) v Bratislave na snímke z 13. októbra 1982. Autormi pomníka boli sochári Tibor Bártfay, Juraj Hovorka a Karol Lacko v spolupráci s architektmi Virgilom Droppom, Jurajom Hlavicom a Viktóriou Cvengrošovou. Foto – archív TASR

Tisíce sôch

Po roku 1989 prišla snaha odstrániť takmer všetky relikty, ktoré pripomínali predošlý režim. Zrušené bolo aj uznesenie vlády z roku 1965, ktoré podporovalo umenie v architektonickom diele. Uznesenie, nazývané Hlava V, definovalo obstarávanie umeleckých diel vo verejnej stavbe cez určené percento z investovanej čiastky (boli to jedno až štyri percentá, v závislosti od spoločenskej dôležitosti a druhu stavby).

V čase komunizmu prechádzal výber umenia v architektúre cez vybranú odbornú komisiu, ktorej členovia – výtvarníci, architekti a kunsthistorici – boli menovaní Fondom výtvarných umení. Okrem nich v nej sedeli aj zástupcovia „ľudu“ a zástupcovia investora.

Ideologickú kontrolu vykonávalo ministerstvo kultúry, prevažne pri politicky významných pomníkoch. Aj napriek tomu, že v komisiách skutočne sedeli odborníci, socialisticko-realistický vplyv na formu umenia vo verejnom priestore bol badateľný. Vznikli hodnotné, ale aj propagandistické, režimu poplatné diela.

Len v Prahe bolo takto realizovaných približne 2200 výtvarných diel a po revolúcii ich postupne strhli okolo 450, vraví Pavel Karous, sochár a odborník na monumentálne verejné umenie v ČSSR.

Koľko diel vzniklo v celom Česku, nevieme. Karous predpokladá, že by ich mohlo byť približne 20-krát viac než v Prahe. „Na Slovensku – napríklad v Košiciach, Bratislave a Banskej Bystrici – bola obrovská stavebná konjunktúra, na ktorú boli realizácie naviazané, takže predpokladám, že na Slovensku vznikalo umenia ešte viac.“

Jaroslav Hladký –Skateboardista (1982): Na tú dobu nadčasové dielo pravdepodobne prvýkrát zobrazujúceho skateboardistu v Európe.
Jaroslav Hladký – Skateboardista (1982): Na tú dobu nadčasové dielo, ide o zrejme prvú sochu skejtbordistu v Európe.

Štefan Prokop - Slnečné hodiny (pol. 20teho str.): Nainštalovala ich Správa diaľnic, teraz je tam boulderová stena.
Štefan Prokop – Slnečné hodiny (polovica 20. stor.): Nainštalovala ich správa diaľnic, teraz je tam „boulderová“ stena.

Jozef Jankovič – Obete Varujú (1969): Keď sa stal autor v roku 1974 nepohodlným, bol jeho monumentálny pomník premiestený na odľahlé miesto v Kaliští. Na svoje pôvodné miesto, do Múzea SNP, bolo vrátené až v roku 2004.
Jozef Jankovič – Obete varujú (1969): Keď sa autor stal v roku 1974 nepohodlným, jeho monumentálny pomník premiestili na odľahlé miesto v Kališti. Na svoje pôvodné miesto, do Múzea SNP, sa dielo vrátilo až v roku 2004.

Práca, telo, šport

Výtvarná scéna minulého režimu veľmi presne dokumentovala spôsob štátom riadenej kultúry a umenia. Do 60. rokov bola zreteľná dominantná úloha socialistického realizmu a propagandy. Verejný priestor bol zahltený monumentálnym gýčom, ktorý oslavoval ideové piliere vtedajšieho štátneho zriadenia (práca, šport, telo), a to prevažne cez figuratívne konkrétne umelecké diela.

V období uvoľnenia režimu 60. rokov, ale aj v post-reformnom období „normalizácie“ nastal posun k abstrakcii. Boli prípustné aj na tú dobu moderné a nekonvenčné umelecké postupy a realizácie.

V 70. a 80. rokoch si režim nemohol dovoliť rigidný prístup propagandistického umenia, preto sa uchýlil ku kompromisu neutrálnych figuratívnych a abstraktných objektov. Socialistický realizmus postupne integroval prvky moderny. Abstraktné diela postupne vznikali paralelne povedľa socialistického realizmu. Individuálny konceptuálny experiment autora bol však pochovaný „v prospech“ jednoduchej interpretácie diela.

 

O projekte Čierne diery

Sme nadšenci. Postupne mapujeme priemyselné dedičstvo na Slovensku, ale aj iné spustnuté objekty, ktoré sa nám zdajú byť zaujímavé napríklad kultúrnym presahom. Sem-tam organizujeme exkurzie, diskusie. Viac na ciernediery.sk alebo Facebooku.

 

 

Umelecká kvalita diel, ktoré vznikli práve v období posledných dvadsiatich rokoch minulého režimu, je preto sporná. Socialistický režim pošpinil význam umeleckej slobody a nárokoval si na ňu, čoho výsledkom bola umelecky podriadená tvorba „na zákazku“ režimu.

Na druhej strane, mnohé diela sa vyznačujú atribútmi vtedy moderných a progresívnych trendov a je náročné nastaviť pevnú líniu medzi „socialisticko-realistickým politickým gýčom“ a „umelecky kvalitnou dokumentáciou vtedajšieho režimu a umenia“, hodnou zachovania.

Socha kráľa Svätopluka od utorka 1. júna 2010 dotvára priestor hlavného nádvoria Bratislavského hradu. Slávnostne ju odhalia v nedeľu 6. júna 2010. Autorom modelu sochy Svätopluka je akademický sochár Ján Kulich , ktorý ju aj s autorskými právami daroval Národnej rade SR. Socha je postavená na žulovom podstavci a je vysoká 7,8 metra, odliata z bronzu. Umiestnená je na hlavnom nádvorí pred vstupom do hradného objektu. Iniciátom postavenia sochy je občianske združenie Svätopluk , ktoré založili traja najvyšší ústavní činitelia , prezident Ivan Gašparovič , predseda Národnej rady SR Pavol Paška a predseda vlády SR Robert Fico. Na snímke osadzovanie sochy na žulový podstavec na nádvorí Bratislavského hradu 1. júna 2010. Foto - TASR
Socha Svätopluka od utorka 1. júna 2010 dotvára priestor hlavného nádvoria Bratislavského hradu. Slávnostne ju odhalili v nedeľu 6. júna 2010. Autorom modelu sochy Svätopluka je akademický sochár Ján Kulich, ktorý ju aj s autorskými právami daroval Národnej rade. Socha je postavená na žulovom podstavci a je vysoká 7,8 metra, odliata z bronzu. Umiestnená je na hlavnom nádvorí pred vstupom do hradného objektu. Iniciátom postavenia sochy bolo občianske združenie Svätopluk, ktoré založili vtedajší traja najvyšší ústavní činitelia: prezident Ivan Gašparovič, predseda Národnej rady Pavol Paška a predseda vlády Robert Fico. Na snímke osadzovanie sochy na žulový podstavec na nádvorí Bratislavského hradu 1. júna 2010. Foto – TASR

Takzvané okrášľovanie

Debata o hodnote umenia vo verejnom priestore nepatrí len do minulého režimu. Objavuje sa aj v období slobody umeleckej tvorby. O to chúlostivejšie a kontroverznejšie.

Je to dôsledok viacerých faktorov. Dajú sa zhrnúť do niekoľkých ťažšie zrozumiteľných slov. Neexistencia transparentných súťaží. Komodifikácia a privatizácia verejného priestoru. Neexistencia strategického prístupu k verejnému priestoru. Chýbajúce inštitucionálne, ale aj mentálne zázemie o kvalitnom urbanizme. Nuda.

Mnohé lokálne politické elity prevzali umenie ako nástroj na budovanie politického kapitálu. Výsledkom boli napríklad sochy, ktoré nahrávajú nacionalistickým vášňam a históriu vytrhli z kontextu. Ich autormi boli neraz skompromitovaní dvorní umelci KSČ.

Iný, subtílnejší spôsob „okrášľovania“ verejného priestoru prišiel s využívaním inokedy trestaných grafitových umelcov na prekrytie problémov, ktoré mesto nevedelo/nechcelo riešiť. Takto si Bratislava zničila travertín na autobusovej zastávke Zochova a Praha zamaľovala sklenenú vitráž z roku 1983 od Jana Fišeru. Bratislavskú hlavnú železničnú stanicu nešťastne pomaľovali sami nadšenci.

Spoločným menovateľom mnohých týchto aktivít bolo takzvané „okrášľovanie“ ako spôsob rýchleho vyrovnania sa so zložitými problémami verejného priestoru. Umenie bolo využité a vyprázdnené na podobu mestskej dekorácie, ktorá nefungovala ani ako urbanistický nástroj, ani ako umelecký zámer.

Najvtipnejším paradoxom bolo, že niektorí grafitoví umelci použili zarobené peniaze od magistrátov na nelegálne sprejovanie, napríklad vlakových vozňov.

Bratislava Hlavná stanica (2014): Zamaľovanie schátraných častí Hlavnej stanice v Bratislave insitnými maľbami s nekonzistentným námetom. Nakoniec boli mnohé zamaľované sivou farbou.
Bratislavská hlavná železničná stanica (2014): zamaľovanie schátraných častí stanice insitnými maľbami s nekonzistentným námetom. Nakoniec boli mnohé zamaľované sivou farbou.

vltavska_0

Jan Fišera - sklenená vitráž Vltava (1983): Kruhová sklenená vitráž pre zástavku metra Vltavská v Prahe. S podporou Dopravného podniku a vtedajšieho primátora bola zamaľovaná – (Žena s bombou - 2008).
Jan Fišera – sklenená vitráž Vltava (1983): Drahú sklenenú vitráž pre zastávku metra Vltavská v Prahe nevidno, pretože ju zamaľovali s podporou Dopravného podniku a vtedajšieho primátora (Žena s bombou – 2008).

Berieme si priestor

Legislatívne ukotvenie podpory umenia vo verejnom priestore by malo ísť ruka v ruke s komplexným a inštitucionalizovaným prístupom k urbanizmu v spolupráci s odborníkmi. Blízkym a výborným príkladom je Inštitút plánovania a rozvoja hlavného mesta Praha, ktorý vytvoril komplexný strategický plán pre verejné priestranstvá Prahy.

(Nielen) slovenským problémom je neexistujúci inštitucionálny a legislatívny rámec tvorby kvalitného verejného umenia v kvalitnom verejnom priestore.

Výber diel je zvyčajne otázkou rozhodnutia úradníkov a politikov, bez akejkoľvek transparentnej súťaže alebo verejnej diskusie. Neexistuje žiadny koncepčný prístup alebo stratégia k tvorbe verejných priestorov, umenia v ňom a urbanizmu.

Po revolúcii sme na Slovensku očakávali, že umenie vo verejnom priestore zabezpečia súkromní investori a trh. Bola to chyba. Poloverejný alebo súkromný verejný priestor u nás až príliš často neberie ohľad na historicko-kultúrnu kontinuitu mesta a okolité stavby.

Tibor Bártfay-H.CH. Anderssen na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave (2006).
Tibor Bártfay – H. Ch. Andersen na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave (2006).

 Peter Mészároš: Súsošie sv. trojice, Kozárovce. Foto - supissoch.sk
Peter Mészároš – Súsošie Sv. Trojice, Kozárovce. Foto – supissoch.sk

Aj preto sem-tam pozorujeme iniciatívy, ktoré si kladú za cieľ vrátiť verejný priestor občanom (reclaiming public space), alebo gerilové intervencie do verejného priestoru. V meste sa otvárajú dovtedy neverejné oblasti a menia svoju funkciu. Väčšinou sú to post-industriálne zóny, v budúcnosti to však pokojne môžu byť aj auparky, polusy a aviony.

Aj napriek neexistujúcej finančnej podpore umenia vo verejnom priestore vzniklo na Slovensku množstvo kvalitných umeleckých realizácií, projektov a festivalov. Mnohokrát sú to dočasné umelecké intervencie do verejného priestoru, dočasné verejné výstavy alebo rôzne participatívne umelecké akcie a projekty. Väčšinou sú nezávislé a nenáročné na náklady.

Podporu podobných intervencií nový zákon nespomína. V štátoch Západu je pritom takéto umenie pomerne bežnou súčasťou verejného priestoru. Príspevok na verejné umenie je ukotvený aj legislatívne, spomeňme napríklad Švédsko.

Anish Kapoor - Cloud gate (2006): Monumentálna realizácia svetoznámeho umelca v Chicagu priťahuje každoročne tisíce návštevníkov. Okrem toho ide o umelecky dôležité a výnimočné dielo.
Anish Kapoor – Cloud Gate (2006): Monumentálna realizácia svetoznámeho umelca v Chicagu priťahuje každoročne tisíce návštevníkov. Okrem toho ide o umelecky dôležité a výnimočné dielo.

Daniel Buren – Les Deux Plateaux (1986): Na svoju dobu ide o kontroverzné a nadčasové dielo, najmä vďaka lokalite – nachádza v historickom Kráľovskom Paláci v Paríži, kde nahradilo pôvodné parkovisko.
Daniel Buren – Les Deux Plateaux (1986): Na svoju dobu ide o kontroverzné a nadčasové dielo, najmä vďaka lokalite – nachádza sa v historickom Kráľovskom paláci v Paríži, kde nahradilo pôvodné parkovisko.

Od Chicaga po Nórsko

Ak nový zákon prejde, kvalita umenia vo verejnej stavbe na Slovensku bude závisieť od rozhodovacieho procesu. Jeho nastavenie môže ministerstvo kultúry prebrať z niektorých zahraničných krajín, v ktorých je takáto podpora funkčná už niekoľko dekád.

Prvé myšlienky štátnej podpory vznikli v 30. rokoch 20. storočia (Francúzsko, Švédsko, Nórsko). Dôvodom bol ústup mecenášstva ako mechanizmu financovania umenia (nielen) v architektúre a potreba nahradenia tohto systému.

Úspešným a nezávislým modelom percenta pre umenie sa môže pýšiť Chicago, kde v prípade rozpočtu nad 5-tisíc dolárov musí verejná budova investovať 1,33 % zdrojov do umenia. Diela sú vyberané na základe verejných súťaží, pričom víťazov vyhlasuje odborná komisia. V nej sú zastúpení architekt stavby, budúci užívateľ budovy a traja, akademickou obcou volení, odborníci na vizuálne umenie. Model garantuje transparentnosť cez vysokú mieru medializácie, komentár výtvarnej obce a nepodliehanie vôli úradníkov. Výsledkom je vyše 700 diel, medzi ich autormi sú umelci ako Anish Kapoor, Jean Dubuffet, Louise Bourgeius, Joan Miró či Pablo Picasso.

Nezávislejší model predstavuje Švédsko. Kým v Chicagu zaviedli príspevok na umenie v roku 1978, vo Švédsku je to od roku 1937. Vtedy bola založená Public Art Agency Sweden / Statens Konstrad ako vládna agentúra na podporu verejného umenia. V posledných rokoch sa agentúra presunula z podpory trvalého verejného umenia smerom k dočasným umeleckým intervenciám, vzdelávacím a participatívnym umeleckým projektom s rôznymi školami, ale aj k urbánnemu rozvoju a komplexným projektom v rozvoji verejného priestoru ako celku. Okrem toho pôsobí agentúra ako depozitár umeleckých diel, ktoré ďalej posúva prevažne školám alebo iným verejným inštitúciám.

Vďaka komplexnosti a dosahu fungovania tejto inštitúcie ide o jeden z najpremyslenejších modelov podpory umenia, vzdelávania, kultúry, kreativity a mestského rozvoja. Vo všetkých oddeleniach pracujú odborníci, ktorí sú vyberaní cez verejné výberové konanie. Finančná podpora pochádza od štátu, ale inak je agentúra nezávislá. Diela a autori prechádzajú cez verejnú súťaž a vyberá ich agentúra. Podobný systém funguje aj v Nórsku, od minulého roka naň nabieha aj Fínsko.

Takzvaný Le un pour cent artistique funguje aj vo Francúzsku od roku 1951 a viedol k realizácii okolo 12 500 diel. Výber diela prebieha cez porotu, v ktorej sa nachádzajú architekt, budúci užívateľ, riaditeľ Oblastnej správy kultúrnych záležitostí reprezentujúci ministerstvo kultúry, kvalifikovaní odborníci z umeleckej obce a prefekti, ktorí zastupujú mesto a región.

Na rozdiel od modelu v Chicagu sú v tomto prípade kvalifikovaní odborníci volení cez úradníkov reprezentujúcich ministerstvo kultúry na lokálnej úrovni. Ako upozorňuje Pavel Karous, problémom je neexistencia postihov za neplnenie zákona a tendencia architektov protežovať určitú skupinu umelcov. Z tohto by sa mohlo poučiť aj Slovensko.

Na Štokholmskej zastávke metra Thorildsplan je nostalgická realizácia na námet 8-bitových hier.
Na štokholmskej zastávke metra Thorildsplan je nostalgická realizácia na námet 8-bitových hier.

Čo si myslia odborníci

Alexandra Kusá, riaditeľka Slovenskej národnej galérie

Túto zákonnú úpravu chceli (nielen) výtvarníci vrátiť do legislatívy už dlhší čas a minister Maďarič si ju stanovil ako jednu zo svojich programových priorít. To sa naplnilo. Tu by som pripomenula, že zrušenie prišlo po revolúcii, keď bola zrušená tzv. Hlava V v súhrnnom rozpočte stavby. Bola to krátkozraká reakcia na „monumentálky“, ale aj dôsledok pragmatizmu trhovej doby.

Keďže sa úprava týka stavieb financovaných zo štátneho rozpočtu, jej rozsah nie je až taký veľký – veď koľko verejných stavieb (knižníc, internátov, galérií) sa za posledných 20 rokov postavilo? Rovnako dôležité ako zákon je aj nastavenie vykonávacieho predpisu – bez neho je vlastne zákon prázdny. Je veľmi dôležité, aby mal niekto nad kvalitou dohľad – o to viac, že vieme, kam by to mohlo skĺznuť. Organizácií, ktoré by takúto činnosť mohli vykonávať, vlastne nie je veľa, ak vôbec. Ministerstvo kultúry takúto kompetenciu isto má, o to viac, že v podobných situáciách funguje cez odborné komisie. Dobrý systém je hľadanie riešenia formou súťaže, ako sa to v minulosti v prípade dôležitých budov robilo.

Nechcem byť skeptická, ale vlastne všetko môže viesť zlým smerom. Ministerstvo kultúry presadzuje zákon, pretože má na výsledku záujem; nepodložené démonizovanie je síce našej podozrievavej scéne vlastné, ale prečo nebyť optimista? Umelecké dielo vo verejnom priestore všetci vidia, a tak optimisticky predpokladám, že pri ňom nevznikne veľký priestor na lapsusy.

 

Martin Piaček, o.z. Verejný podstavec

Tento návrh ma na jednej strane teší, pretože prinesie pozornosť, aktivitu a zdroje do oblasti, ktorá je dnes dlhodobo okrajová (tvorba výtvarných diel do architektúry a verejného priestoru). Teší ma to aj z pohľadu pedagóga výtvarnej školy, ktorú ročne absolvuje množstvo zaujímavých absolventov. Na druhej strane mám obavy, či a ako bude systém „plánovanej podpory“ fungovať.

Už v čase prvej československej republiky, keď vládla pomníková horúčka (pamätníky padlým vo Veľkej vojne), sa ukázalo, že vplyvom lukratívneho dopytu sa okamžite vytvárajú rôzne záujmové skupiny, lobing, spojenia výtvarníkov s politikmi, stavebníkmi či architektmi. Výsledkom bolo, že tí šikovnejší, „spoločensky zručnejší“, dominovali verejnému priestoru. To je, samozrejme, riziko aj teraz.

Výtvarné umenie sa od tej doby, samozrejme, posunulo oveľa ďalej, je veľmi mnohoraké a zároveň menej bezprostredne páčivé či zrozumiteľné. Výtvarný vkus zadávateľov a politikov však naďalej inklinuje ku konzervatívnejším a dekoratívnejším prejavom. Na to, aby z verejných zdrojov a vo verejnom priestore vznikala kvalita zároveň solídna aj nadčasová, bude potrebné v prvom rade správne nastaviť systém jej kontroly.

Rozhodujúcou otázkou bude zostavenie komisií, pomer odborníkov v nich a ich kompetencie. Komisia by mala byť nielen garantom najlepšieho možného riešenia, ale aj jeho zástancom smerom k verejnosti. Za svoju často nevďačnú prácu by mala byť honorovaná.

Odborníci v komisiách by mali mať prevahu. Mechanizmus delegovania právomocí na odborný výber, s tým býva často problém. Keď má niekto peniaze (investor), je preňho jednoduché presadiť si konkrétnu ponuku. Máme však málo osvietených investorov ochotných prijať odvážne riešenia. Pritom práve v odvážnych riešeniach je šanca, že vznikne vysoká pridaná hodnota.

Parížania Eiffelovku v dobe jej stavby nechceli. Keď sa odvážnemu riešeniu zaručí odborný konsenzus, mali by takéto veci dostať šancu, aby sa zamedzilo tomu, že tu budú vznikať každodenné, fádne a neutrálne konformné objekty.

 

Bohdan Smieška, konzultant pracujúci pre PDCS a A4 – nultý priestor

Súhlasím s tým, že je to veľmi dobrý krok. Je, samozrejme, smutné, ak sa automaticky domnievame, že čokoľvek, čo má byť v kompetencii ministerstva kultúry (rozhodovanie o druhu a forme umenia), produkuje riziko nekompetentného rozhodovania. Ale tak nás už naučila skúsenosť.

Nebol by som však úplne skeptický. Ministerstvo si totiž postupne osvojuje prístupy rozhodovania prostredníctvom tzv. predĺženej ruky, to znamená, že deleguje rozhodovanie o určitých veciach na odbornú verejnosť. Máme už pozitívne príklady financovania umenia z verejných zdrojov – napr. zriadenie Fondu pre umenie či fungovanie Audiovizuálneho fondu. Síce nie bez chýb, ale tie sa hádam časom vychytajú. Tieto fondy riadia rady, do ktorých nominuje členov aj umelecká obec, a komisie sú zložené z nezávislých expertov, ktorí predsa len dokážu posúdiť kvalitu lepšie ako ministerskí úradníci.

Znenie zákona je síce naformulované dosť vágne, ale počkal by som si na všeobecný záväzný vykonávací predpis. Dúfam, že tento predpis ustanoví povinnosť vyhlasovať na umelecké diela vo verejných stavbách súťaže, ktoré bude vyhodnocovať komisia zložená z odborníkov.

 

Sabina Jankovičová, historička umenia

V európskych krajinách je štandardom podpora výtvarného umenia rôznymi legislatívnymi opatreniami, napríklad daňovými úľavami. Vo Francúzsku si investor, ktorý kúpi dielo a umiestni ho vo verejnej galérii, môže odpísať z daní celú sumu, čo iste stimuluje ku kúpe finančne náročných diel a dostanú sa na pôdu štátnych galérii, ktoré si ich nemôžu tak ľahko dovoliť zaobstarať.

Toto treba zdôrazňovať, lebo na Slovensku panuje názor, že umenie nemá právo na podporu z verejných zdrojov, pretože ide o hodnotu navyše. Pre civilizované krajiny je štátna kultúrna politika normou, štát tvorí kultúrnu politiku a chápe kultúru ako nástroj štátnej reprezentácie. Podpora kultúry z verejných zdrojov je braná ako samozrejmosť. Podpora umenia vo verejnom priestore, vo verejných stavbách je štandardom vo väčšine európskych krajín.

Otázkou, ako kontrolovať kvalitu vznikajúcich diel, je potrebné sa zaoberať. Predpokladám, že MK sa bude inšpirovať podobnými predpismi v zahraničí. Na príprave zákona sa podieľala aj Slovenská výtvarná únia s tým, že zbierala tieto informácie. Výber a schvaľovanie diela bude iste podliehať výberovej komisii. Jej zloženie, prirodzene, ovplyvní podobu diela. To je zákonité – aké bude zloženie komisie, také bude aj dielo. Subjektivizmu vlastne nie je možné sa vyhnúť. Dôležité je, aby v komisii boli aj zástupcovia odbornej verejnosti, výtvarníci a teoretici umenia, architekti. Je možné povedať, že základné kritériá kvality výtvarného diela sú odborníkom jasné, výtvarníkom asi najviac. U teoretikov to často také jasné nie je, lebo teoretici nemajú remeselnú – praktickú skúsenosť tvorby a sú v oveľa väčšej miere ovládaní subjektívnymi preferenciami niektorých výtvarných názorov. Teoretici často prehliadajú napr. remeselné nedostatky, vyzdvihujúc koncept diela. Výtvarné dielo však musí mať kvalitu formy aj konceptu. Ale ako hovorím, to často závisí od konkrétnych ľudí. Aj za socializmu boli komisie napriek režimu schopné zhodnotiť remeselnú kvalitu diela, pretože isté odborné kritériá sú jednoducho jasné a dané a nie je možné ich ignorovať, nech je ideológia akákoľvek. Neobávam sa, že by MK nebolo schopné zostaviť komisiu, kde by boli zástupcovia i rôznych profesií, schopní vyhodnotiť predložené návrhy.

 

Tomáš Džadoň, výtvarník, pedagóg, autor Pamätníka ľudovej architektúry

Bohužiaľ, som z tých, ktorí neveria, že ministerstvo kultúry dokáže objektívne zhodnotiť potrebu takého zákona a vytvorí taký mechanizmus, ktorý bude generovať predovšetkým kvalitné realizácie. Podľa toho, kto stojí za touto iniciatívou, sa dá predpokladať, aký bude pomer zaujímavého vs. priemerného vs. slabého umenia.

Pokiaľ viem, z tohto zákona sú vyňaté diaľnice, a to je škoda. Stavia sa ich veľa a vedel by som si predstaviť unikátny sochársky program pre diaľničnú infraštruktúru. Tak ako sa kedysi robili vítacie sochy a objekty na začiatkoch/koncoch miest.

Ak sa pozrieme na projekty za posledné obdobie, kde bol developerom štát, neviem uviesť také príklady verejných zákaziek, vďaka ktorým by sme mohli byť optimistickí, že tento zákon nedopadne „po slovensky“. Je otázka, na koho sa MK SR obráti ako na odborného garanta, ako bude vytvárať komisie, alebo ako bude celý systém súťaží (predpokladám, že pôjde o verejnú súťaž) prebiehať. Aj keď som optimistický človek, v tomto prípade sa nemám čoho chytiť, aby ma to presvedčilo, že to nedopadne v prospech kamarátov a kamarátšaftov… To nekritizujem, ale konštatujem. Oveľa viac si vážim, ak vznikne nejaká zaujímavá vec zdola, na základe silnej vnútornej potreby jednotlivca alebo skupiny ľudí. V súčasnej politickej exekutíve chýba silnejšia vízia, ktorá by cez takýto zákon dokázala presadiť do verejného priestoru niečo, čo bude spoločnosť kultivovať a posúvať. Pretože to, čo sa nachádza vo verejnom priestore, vychováva.

V zákone sa zatiaľ hovorí o kvantite. Vyjadrenie „(…) určovať formu a druh umenia“ tam nemá čo hľadať, pokiaľ sa ďalej nešpecifikuje: „Prečo? Ako?“ Vnímam to, že sa nám nad verejným priestorom zmráka. Výsledok predsa určuje povaha zadania, miesto zákazky, sociálno-spoločenský kontext, rozpočet, technické možnosti a nie MK SR. Znie to ako prevrátené právo veta – určíme to radšej dopredu. A preto je namieste otázka: „Kto je vlastne MK SR?“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie