Ako vyzerá moderná vojna a ako by v nej obstála slovenská armáda bez spojencov

Zároveň s krízou na Ukrajine na Slovensku prebieha tradičná debata o tom, kam patríme, že tu nechceme vojská spojencov z NATO, opäť sa ozývajú hlasy volajúce po neutralite.

Nasledujúci text sa venuje štyrom nedávnym konfliktom, respektíve zlomovým udalostiam, ktoré sa počas nich odohrali – na Ukrajine, Kaukaze, Blízkom východe a Filipínach, ktoré naznačili, ako môžu vyzerať vojny budúcnosti a ako by v nich obstála malá neutrálna krajina, keby sa ňou Slovensko stalo.

V súčasnosti sa nám všetky tieto scenáre môžu zdať nepravdepodobné, ale ani na Ukrajine si ešte v roku 2013 nedokázali predstaviť, že dnes budú už ôsmy rok vo vojne s Ruskom. Mysleli si, že neutralita ich ochráni. A ani obyvatelia Československa si na jar 1968 nevedeli predstaviť, že už v lete ich obsadia státisíce vojakov Varšavskej zmluvy. Nie raz sa jednoducho v dejinách potvrdilo, že situácia vo svete sa môže rýchlo zhoršiť a malá krajina bez spojencov je v takej chvíli v podstate bezbranná.

Práve preto by v každom z nasledujúcich príkladov mala drobná slovenská armáda so zastaranou výzbrojou bez pomoci iných buď minimálnu, alebo rovno žiadnu nádej na úspech.

V prípade, ak by niekto myslel naozaj vážne tézu o tom, že by sme mali byť neutrálni, museli by prudko a dlhodobo narásť investície do obrany. Jeden príklad, čo by to znamenalo v praxi:

Slovensko onedlho dostane 14 kusov výborných stíhačiek F-16, ktoré kúpilo za približne jeden a pol miliardy eur. To bohato stačí na pokojné mierové časy pod ochranou najmocnejšej vojenskej aliancie na svete. Počtom obyvateľov rovnako veľké, ale neutrálne Fínsko pred pár dňami podpísalo zmluvu na nákup 64 špičkových F-35 za takmer deväť miliárd eur. Neutralita stojí naozaj veľa peňazí. Najmä ak je vaším susedom Rusko.

Na takéto výdavky však chýba ochota našim politikom aj voličom. A, samozrejme, neutralita by bola politicky katastrofálnym rozhodnutím, ktoré by nás podhodilo východným diktatúram.

Debaľceve – bez ťažkých zbraní a bez šance

Jednou z najznámejších bitiek vojny na Ukrajine boli boje o železničný uzol Debaľceve. Najviac z nadchádzajúcich prípadov pripomínajú to, čo si pod vojnou vďaka filmom o druhej svetovej vojne predstavuje väčšina ľudí. Nasadenie tankov na oboch stranách, masívne použitie delostrelectva a raketometov či útoky pechoty proti nepriateľským zákopom.

Debaľceve mali v zime 2015 ešte v rukách Ukrajinci. Z troch strán ich však obkolesovali proruskí separatisti a jednotky pravidelnej ruskej armády, ktoré prispeli technikou i vojakmi.

Mesto so zvyškom neokupovanej Ukrajiny spájala jediná cesta a práve tú v januári a vo februári 2015 chceli proruské jednotky získať, aby svojho nepriateľa úplne obkľúčili. V okolí Debaľceve mali podľa rôznych odhadov 15- až 17-tisíc mužov. Na ukrajinskej strane proti nim stálo približne 6500 vojakov (podľa iných zdrojov osemtisíc) a nebolo dosť na obsadenie celej obrannej línie, preto sa sústredili v opevnených obranných bodoch.

Slovenská armáda má na papieri okolo 15-tisíc príslušníkov. Môže sa teda zdať, že „boj o Debaľceve“ by svojou početnosťou zvládnuť mohla. Lenže v čísle 15-tisíc nie sú len členovia bojových jednotiek, ale aj vodiči nákladných áut, zásobovači, technici na letiskách, operátori radarov a ďalšie profesie, ktoré síce sú pre armádu nevyhnutné, ale keby prišlo na takýto boj, nie je ich úlohou. Kuchári tanky naozaj nezastavia.

Len v protivzdušnej obrane napríklad slúži vyše tritisíc ľudí. Reálne má teda naša armáda porovnateľný počet prvosledových vojakov, ako mala Ukrajina pri Debaľceve, a výrazne menší, než aký bojoval na strane Rusov.

Separatisti nielenže mali početnú prevahu, ešte ju aj zvýraznila priama podpora Kremľa. Pri Debaľceve bojovali napríklad tanky T-72B3M, ktoré mala v roku 2015 vo výzbroji iba ruská armáda. So slovenskými muzeálnymi T-72 majú tieto ruské spoločný pôvod a označenie, ale naše sa ruským nemôžu výkonmi rovnať. Rusko separatistom pomáhalo aj dronmi, delostreleckými radarmi či zariadeniami na rádioelektronický boj. Opäť takými, aké nemá naša armáda a nemala ich ani ukrajinská, preto ich ani nemohli z jej skladov vziať proruskí ozbrojenci, ako sa traduje medzi popieračmi priamej ruskej účasti na vojne.

Slovenská armáda nielenže nemá moderné tanky (a zatiaľ ani žiadnu inú pásovú či kolesovú techniku vhodnú na modernú vojnu), ale má ich aj tragikomicky málo. Stačí si spomenúť na vojenskú prehliadku v Banskej Bystrici v roku 2019. Ozbrojené sily na nej pôvodne chceli ukázať desať kusov T-72, ale nakoniec sa do použiteľného stavu podarilo dostať len tri. Ide o stroje vyrobené v Martine na prelome 80. a 90. rokov na základe sovietskej licencie.

Aktuálne bežia výberové konania na nástupcov bojových vozidiel pechoty, známych ako BVP, a aj na kolesové obrnené transportéry 8 × 8. Modernizáciou síce prešlo niekoľko desiatok BVP z 80. rokov, ale ani tá nevyriešila ich základnú slabinu, lebo sa pre konštrukčné obmedzenia vyriešiť nedá – biednu ochranu posádky.

Slovensko by teda v konflikte takéhoto typu malo málo vycvičených vojakov a nemalo by pre nich ani výkonnú ťažkú techniku schopnú vzdorovať moderným zbraniam. Vojakov by síce mohlo mobilizovať, ale účinnú výzbroj by pre nich aj tak stále nemalo. NATO sme sa zaviazali, že ťažkú brigádu vybudujeme do roku 2026, ale tender na techniku pre ňu sa len rozbieha a aj po jeho skončení to bude ťažká brigáda bez výkonných tankov. Na rozdiel od napríklad Maďarska, ktoré z Nemecka objednalo 44 najnovších Leopardov vo verzii 2A7+, ktoré sú momentálne na úplnom technickom vrchole a prekonávajú ruské (Armata je len propaganda, Rusi ich nemajú v bojových jednotkách a zopár kusov, čo skúšajú, trpí technickými problémami), ale aj väčšinu, ak nie všetky západné tanky.

Ale nejde iba o tanky. Vojna na Ukrajine ukázala, že najúčinnejšou zbraňou oboch strán počas nej bolo delostrelectvo. Podľa odhadov Ukrajincom aj separatistom spôsobilo približne 70 percent strát. Pod delostrelectvom sa myslia aj rôzne druhy raketometov.

Delostrelectvo je najmodernejšou súčasťou našej armády vďaka húfniciam Zuzana a raketometom RM-70/85 Modular. Lenže je málopočetné (Húfnic Zuzana 2 budeme mať do konca tohto roka 25 a budú rozdelené do troch batérií po ôsmich kusoch + jedna na výcvik, v armáde nahradia 16 Zuzán vzor 2000. Modularov máme 27 kusov.) a „pri Debaľceve“ by sa mu stalo to čo Ukrajincom, nad ktorými mali Rusi v tejto zbrani odhadovanú prevahu 7:1.

Nestačí teda, že slovenská armáda má zopár batérií s modernou výzbrojou. Je ich príliš málo, aby stačili na vážnejší konflikt.

Význam tohto druhu zbrane preukázala napríklad epizóda z 10. februára 2015. Bol to druhý deň obnovenej ofenzívy proti Debaľceve, keď na 80 kilometrov vzdialený Kramatorsk v hlbokom ukrajinskom zázemí dopadla salva ďalekonosných rakiet (podľa všetkého typu Smerč). Pri útoku zomrelo šesť civilistov a štyria vojaci. Terčom bol štáb ukrajinskej armády a cieľom útoku vyradiť ukrajinské vyššie velenie pre daný úsek bojiska vo chvíli, keď sa rozhodovalo o dobytí Debaľceve. Slovenské delostrelectvo, hoci moderné, má zbrane s dostrelom do 40 kilometrov.

Rusi nakoniec Debaľceve dobyli a uzavreli výbežok, ktorý narúšal celistvosť nimi kontrolovaných regiónov. Podľa Minských dohôd mal zostať pod kontrolou Ukrajiny, ale Rusi a nimi podporovaní separatisti ich ignorovali, v bojoch pri Debaľceve pokračovali aj po oficiálnom začatí prímeria 15. februára a okupovali ho až 18. februára.

Údaje o stratách sa veľmi líšia podľa toho, kto o nich informuje. Wikipédia v tomto prípade môže slúžiť len ako veľmi nedokonalý zdroj. Tvrdí, že okrem poltisícky civilistov zomrelo od 14. januára do 20. februára 2015 počas bojov 267 ukrajinských a 57, respektíve 70 ruských a proruských vojakov. Vzhľadom na intenzitu bojov je to veľmi konzervatívny odhad. Vojenský historik Randy Noorman cituje dva protichodné zdroje: podľa separatistov zomrelo tritisíc ukrajinských vojakov a podľa Ukrajiny 2900 separatistov. Tieto údaje treba brať takisto s rezervou, pretože nepriatelia navzájom bežne preceňujú straty, ktoré spôsobili protivníkovi. Historikov odhad na základe oficiálnych údajov a svedectiev účastníkov hovorí, že na ukrajinskej strane padlo okolo 500 vojakov, kým straty separatistov boli podľa neho omnoho väčšie, ale presné číslo neuvádza.

Zavraždený ruský opozičný politik Boris Nemcov zozbieral informácie, podľa ktorých počas bojov zomrelo 70 vojakov ruskej armády, čo je údaj zhodný s tým vo Wikipédii, ktorá takto určila celkové straty separatistov. Nemcov celkové straty na strane separatistov s ukrajinským občianstvom nemal ako určiť, preto hovoril len o ruských. Z toho logicky vyplýva, že Wikipédia sa v tomto prípade mýli a celkový počet mŕtvych separatistov musel byť omnoho väčší.

Nemcova zavraždili v blízkosti Kremľa len sedem dní po skončení bitky o Debaľceve. Bol kritikom vojny na Ukrajine.

Detailný opis priebehu bojov nájdete napríklad v tomto po anglicky písanom článku.

Karabach – Zakopeme sa v horách a… prehráme

Na jeseň 2020 po mesačných bojoch zvíťazil Azerbajdžan vo vojne o Náhorný Karabach obývaný Arménmi, ktorý sa od Baku odtrhol v občianskej vojne začiatkom 90. rokov. Arméni vtedy obsadili nielen územia obývané vlastným obyvateľstvom, ale aj sedem okresov s azerbajdžanským obyvateľstvom, ktoré aj etnicky po vojenskom víťazstve ovládli.

Aj pokračovania tejto vojny sa v roku 2020 zúčastnil taký počet vojakov, ktorý aspoň približne zodpovedá tabuľkovým stavom našej armády. Za Azerbajdžan bojovalo podľa oficiálnych údajov okolo 17-tisíc ľudí vrátane dva a pol tisíca žoldnierov zo Sýrie.

Na strane obrancov z Karabachu bol hornatý terén. Rýchlo sa však potvrdilo, že len to vo vojne nestačí.

Azerbajdžan sa na konflikt systematicky pripravoval a zmodernizoval svoju armádu tak, aby výhody obrancov čo najviac oslabil. Dôležitú úlohu pri tom zohrali v Turecku kúpené drony, ktoré z diaľky ničili techniku Karabašcov a zabíjali ich vojakov aj na miestach, kde by to inak Azerbajdžanci nedokázali. Karabachu sa stalo presne to, čo by hrozilo našej armáde v jej súčasnom stave – také oslabenie zo vzduchu pomocou relatívne lacnej zbrane, akou sú drony, až podľahol.

Samozrejme, bezpilotné lietadlá sú len jednou z príčin víťazstva Azerbajdžanu, navyše nedokážu obsadiť územie, ale dokážu na to pripraviť podmienky.

Azerbajdžanci to skúšali aj pomerne lacným trikom, ktorý v niekoľkých prípadoch naozaj účinkoval. Pred vojnou pozbierali desiatky obstarožných dvojplošníkov An-2, ktoré upravili na diaľkové ovládanie. Tie potom vysielali ako návnadu proti karabašskej protivzdušnej obrane, ktorá proti nim zasiahla, zostrelila ich, ale tým aj odhalila svoju polohu moderným dronom, ktoré ju z bezpečnej vzdialenosti zamerali a zničili. Následne likvidovali aj delostrelectvo, tanky a inú techniku.

Rovnaké obstarožné dvojplošníky sa nedávno objavili počas ruského cvičenia blízko ukrajinskej hranice.

Z obdobia vojny pochádza známa fotografia mladého karabašského delostrelca Alberta Hovhannisyana priamo počas boja, ktorá sa pre Arménov stala symbolom tejto vojny. Jedna z teórií tvrdí, že jeho pozíciu zasiahol práve dron. Iná, že to boli rakety Smerč. Ale aj tým údaje o polohe batérie, v ktorej slúžil Hovhannisyan, takmer určite poskytli azerbajdžanské drony. V jednom aj druhom je to dobrá ukážka možností tradičných zbraní proti novým.

Čím je tento príklad poučný pre Slovensko? Potvrdením faktu, že ak nemáte kvalitnú armádu, hory a ťažko prístupný terén vám nepomôžu. Iste, Karabach nemal vlastné bojové letectvo a arménske do boja nezasiahlo, kým my onedlho budeme mať výborné F-16. Lenže vojakom na zemi chýba vlastná protivzdušná obrana pre prípad, keď by naša armáda odkázaná sama na seba „minula“ svoje lietadlá alebo muníciu pre ne. To by sa v intenzívnom konflikte stalo veľmi rýchlo. To isté platí o zastaraných protilietadlových raketách, ktorých použitie je navyše obmedzené členitou geografiou Slovenska.

Slovenská armáda má na obranu pozemných jednotiek len 72 z ramena odpaľovaných rakiet Igla sovietskeho pôvodu. Opäť nejde o najnovší výkrik techniky. Navyše je to v prípade konfliktu, aký má za sebou Karabach, málo. Už vôbec nemáme moderné rýchlopalné kanóny na zostreľovanie nízkoletiacich cieľov, ktoré by sa pohybovali priamo pri pozemných jednotkách a chránili ich.

Nemáme teda ani drony, ktoré by dokázali to čo tie turecké. A nemáme proti nim ani účinnú obranu, vďaka ktorej by pozemné jednotky dokázali efektívne bojovať.

Filipíny – celá (naša) armáda proti hŕstke teroristov

Vojna nemusí mať len podobu súboja tradičných armád. Príkladom je nedávny boj o filipínske mesto Marawi. Veľkosťou je porovnateľné s našimi Košicami. V máji 2017 ho obsadilo tisíc islamistických extrémistov lojálnych Islamskému štátu. Filipínskej armáde, ktorá má stotisíc príslušníkov, trvalo päť mesiacov, kým ich porazila, veľká časť mesta zostala v ruinách, jeho obyvatelia museli utiecť. Na vrchole sa bojov zúčastnilo 6500 vojakov, teda rovnaký počet, aký bojoval na strane Ukrajiny pri Debaľceve. Zahynuli ich necelé dve stovky. Podľa dostupných informácií zomreli prakticky všetci teroristi.

Naša armáda by na niečo podobné bola totálne nepripravená. Okrem špeciálnych jednotiek nemá na mestský boj vhodné zbrane ani vycvičených vojakov.

Aj keď sa môže zdať, že sa nám nič podobné nemôže stať, až taká nereálna predstava to nie je. Aj na Slovensku pôsobia radikáli, ktorí sa cvičia po lesoch v zaobchádzaní so zbraňami a snívajú o tom, že ich raz použijú. Dnes je ich málo, ale ani na Ukrajine pred desiatimi rokmi nikto nepovažoval za reálne, že východoukrajinské mestá onedlho obsadia bandy separatistov.

Ponaučenia z boja o Marawi zhrnul napríklad v tomto článku Austrálsky inštitút pre strategickú politiku. Hneď prvé sa nás veľmi týka. Teroristi využili kampaň na internete v informačnej vojne. To sa na Slovensku deje dennodenne. Pod vplyvom šírenia dezinformácií síce zatiaľ nikto nevzal zbraň do ruky, ale niekde existuje hranica, za ktorou sa to stať môže.

Spoločnosť, ktorá je taká nejednotná ako tá naša, by v takej situácii mohla mať problém rozhodnúť sa, koho vlastne povzbudzuje – či vlastnú armádu alebo niekoho iného.

Aj keby takýto problém nevznikol, otázne je, ako dlho by verejnosť dokázala znášať ľudské a ekonomické náklady. Niečo podobné hrozilo aj na Filipínach. Miera deštrukcie, ktorú sprevádzala protiteroristická operácia, pomáhala extrémistom získavať nových prívržencov. „Zvýrazňuje to potrebu otvorenej komunikácie o realite a dilemách mestského boja v snahe vyhnúť sa strate legitimity,“ uvádzajú preto ako jeden zo záverov austrálski analytici.

Ako štát na Slovensku dokáže komunikovať tak, aby neprichádzal o podporu, sme videli počas pandémie covidu.

Izrael – nedosiahnuteľné sci-fi

Izraelský prípad má toľko historických geografických a iných špecifík a izraelská armáda toľko nepriateľov, ale aj peňazí a takú veľkú podporu štátu i spoločnosti, že porovnávať s ňou našu nie je úplne primerané. Napriek tomu veľmi stručne jedna oblasť z mnohých, kde sa jej nemôžeme rovnať.

Kvôli férovosti treba dodať, že to isté platí prakticky pre ktorúkoľvek armádu na svete, pretože systém porovnateľný s izraelskou protivzdušnou obranou nemá žiadny iný štát. Kým vojna v Karabachu je príkladom, že slovenská armáda nemá výzbroj, ktorou by ochránila bojujúcich vojakov na zemi, udalosti v Izraeli sú ukážkou, že okrem vojenských cieľov nemá kapacitu účinne a dlhodobo brániť ani civilné.

Slovenskú protivzdušnú obranu dnes zabezpečuje stará sovietska technika v podobe jednej batérie rakiet S-300 PMU, dodanej koncom 80. rokov, a piatich batérií s označením KUB, ktoré sme dostali v roku 1980. Ich vývoj sa však začal v 50. rokoch a sovietska armáda prvé kusy prevzala v roku 1967. Je teda jasné, že to nie je žiadna hitparáda.

Jednoznačne najvýkonnejšou súčasťou našej protivzdušnej obrany je batéria S-300 PMU. Mesačník Obrana, ktorý vydáva ministerstvo obrany, v októbri 2015 po skúšobných streľbách v Bulharsku napísal, že armáde zostalo 48 rakiet pre túto batériu. Teoreticky sú schopné zostreliť strely s plochou dráhou letu, lietadlá i iné letiace ciele do vzdialenosti 80 kilometrov. Lenže zásoba našich striel, aj keby sme nejaké v Rusku medzičasom dokúpili, čo neznie pravdepodobne, vystačí na približne štyri salvy celej batérie, a aj to len v prípade, ak by nepriateľ naše S-300 dovtedy nezničil, čo zas pravdepodobné je.

V našej výzbroji je navyše jediný komplex a pri jeho dostrele to obrazne znamená, že by sme si museli vybrať, či ním budeme brániť Bratislavu alebo Košice, Gabčíkovo alebo Liptovskú Maru. Potenciálnych cieľov na našom území hodných ochrany je však, samozrejme, viac, ale zdroje minimálne. Brigáda s touto výzbrojou sídli na polceste medzi Mochovcami a Jaslovskými Bohunicami v Nitre.

Izraelská protivzdušná obrana je, naopak, najlepšia na svete, pretože krajina obkolesená nepriateľsky naladenými susedmi žije pod neustálou hrozbou raketových útokov, aké sme videli minulý rok počas bombardovania, pri ktorom na Izrael mierili tisíce rakiet. Väčšina síce bola technicky primitívna, ale keby také množstvo zasypalo Slovensko, boli by sme prakticky bezbranní. Izraelčania však majú systém Iron Dome (Železná kupola), ktorý veľkú väčšinu zničil, skôr ako mohli napáchať väčšie škody.

Súčasťou izraelskej protivzdušnej obrany, mimochodom, sú aj radary, ktoré z Izraela kupujeme my, ale keďže nemáme rakety zem-vzduch na podobnej úrovni, na akej budú nové radary, prínos nových radarov bude len zlomkom toho, čo dokážu.

Takto je to aspoň vhodná ilustrácia, aký komplexný projekt je vybudovať modernú armádu, ak to má dokázať malý štát. Slovensko si síce kúpi stíhačky F-16 za necelé dve miliardy eur, ale v prípade konfliktu by sedeli vystavené napospas nepriateľovi na letisku, ktoré by chránili technicky podradné protilietadlové zbrane ešte z čias Varšavskej zmluvy, lebo na komplexnú obnovu všetkých systémov nie je dosť peňazí.

Je to podobné ako investovať celé rodinné úspory do luxusného auta, ale jazdiť s ním v zime na snehu a ľade na letných pneumatikách, lebo na zimné už v rozpočte nezostali peniaze.