Žijú z 375 eur a spia štyria na troch posteliach. Zdražovanie ich môže zničiť
Jozef Žinčák z Humenného sa sám už päť rokov vzorne stará o tri deti. Jeho rodina patrí medzi tie, ktoré najviac zasiahne zdražovanie. Čo je úlohou štátu v takýchto prípadoch?
Humenčan už nestojí pred dilemou, či ísť do práce alebo neísť, pretože do žiadnej práce chodiť nemôže. Stará sa o tri malé deti. Dnešná jeho dilema je – ako sa dostať do lekárne, keďže zvykne všade deti brávať so sebou a teraz sú choré. A za čo kúpiť lieky. A zajtrajšia dilema? Za čo kúpiť chlieb.
Kedysi vyložil Jozef Žinčák sám aj tridsaťtonový kamión. Na radosť partnerky dokázal takmer dvojmetrový chlap tvrdou prácou zarábať. Keď sa narodilo tretie dieťa, vybral sa do zahraničia. Peniaze posielal domov, partnerka ich však namiesto na starostlivosť o deti míňala na búrlivý život s rôznymi mužmi.
„Malý syn Jožko musel spávať niekedy na balkóne. Alebo sa deti skrývali na chodbe, lebo chlapi boli agresívni,“ opisuje, čo zistil po návrate na Slovensko. Kým sa ešte Jozef Žinčák vrátil domov za rodinou, prišlo pár bitiek a noci v strachu a hluku – a žena dala deti do krízového centra.
Keď sa to Jozef z telefonátu sociálnej pracovníčky dozvedel, okamžite sa vrátil domov. Nasledovalo množstvo návštev úradov, krízového zariadenia a následne aj niekoľkých súdnych pojednávaní.
Po vyčerpávajúcom procese s podporou kurately dostal deti do starostlivosti.
Janka nemala ani rok, Jožko a Natálka práve nastúpili do škôlky. Otec prebaľoval, pral, varil a staral sa.
Na úrade práce mu hovoria, aby si našiel prácu
„Dokonca ma posielali na veľtrh práce na opačný koniec republiky.“ Jozef Žinčák nemá kde deti nechať ani na chvíľu, bráva ich aj na úrady. „Ako by som mohol chodiť do práce? Často niektoré ochorie. A to ani nehovorím o pandémii, karanténe a prázdninách. Kde by som ich nechal dva mesiace?“
Je na všetko sám, rodičov už nemá. Oporou rodine je Jožkova triedna učiteľka Miriam Mudríková, ktorá sa nemôže nečinne prizerať. Už viackrát im pomohla alebo oslovila s prosbou o pomoc iných.
„Na to, aké má Jožko podmienky na učenie, teda takmer žiadne, je to dobrý žiak,“ hovorí učiteľka, ktorá pomohla rodine vybaviť aj obedy zadarmo. Jožkov otec totiž o tejto skutočnosti nevedel a na úrade takúto informáciu nedostal.
Občas si otec školákov nájde rýchlu brigádu, občas mu niekto pomôže alebo požičia. A tak sa muž zmieta medzi neustálou starostlivosťou o deti a naháňaním peňazí. Na seba zabudol.
Sociálna kuratela je s ním spokojná, už mu však vytkli, že sa nestará o seba, začína mať zdravotné problémy. Roky zanedbával preventívne prehliadky a až teraz, keď sa cítil naozaj zle, vyhľadal lekára. Dlh na zdravotnom poistení sa mu pomaly tiež darí splácať, vždy však vzniká dlh niekde inde.
„Dnes budú mať dusenú kapustu, knedľu a údené mäso,“ hovorí vyučený kuchár o svojom pláne na dni, keď sú deti doma a treba variť.
Aj zdražovanie základných potravín je pre takúto rodinu devastačné
„Kúpil som po tri jogurty z dvoch druhov, múku, olej, mlieko, jablká, mandarínky, knedlík, hlávku kapusty a malý kus mäsa a šesťdesiat eur je preč. Nedávno by to bolo tak päťdesiat.“
