Ignorovať Blahu je luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť
Demokrati dokážu žiť vo vlastnom, autonómnom spoločenstve, ale zástancovia diktatúry im to neumožnia, lebo ich jediným zmyslom existencie je toto demokratické spoločenstvo zničiť.
Ľuboš Blaha dal zoznam poslancov „vlastizradcov“ na svoju vlastnú stránku, obrátil sa s ním teda dovnútra, na svoju vlastnú bublinu antidemokratov. Ak by sa jeho slová minuli účinkom a verejný lynč by sa nekonal, dalo by sa s tým existovať: nech si on a jeho fanúšikovia žijú vo svojom vlastnom svete, ktorý sa s tým mojím fyzicky neprekrýva.
Lenže Blahov šéf Robert Fico ide ďalej. Vyhlásil, že plánujú zoznam vyvesiť na bilbordoch po celej krajine. To znamená, že vykročí do fyzického verejného priestoru, v ktorom chtiac-nechtiac žijeme všetci spoločne.
Dlho som sa pohrával s predstavou, ako by sa dalo žiť v rozdelenej spoločnosti bez pocitu ohrozenia. Je pravda, že niektoré veci sa oddeliť nedajú. Všetci platíme dane bez ohľadu na politický postoj, využívame rovnaké diaľnice aj prírodu, chodíme do tých istých nemocníc a obchodov, máme rovnaké pasy a musíme žiť vedľa fašizoidných susedov, lebo presťahovanie je príliš drahé.
Ale v iných oblastiach môžeme žiť oddelene a často už aj žijeme. Virtuálny verejný priestor už rozdelený je, lebo sledujeme iné médiá, oddelená je aj kultúra, lebo antidemokrati o ňu nemajú záujem. Teoreticky by mohlo byť oddelené aj školstvo, ak sa demokratickí rodičia rozhodnú, že ich deti by nemali počúvať učiteľov posadnutých konšpiračnými teóriami.
Lenže táto predstava o živote v demokratickom spoločenstve, v ktorom neexistuje Blaha ani fašisti, naráža na jednu veľkú prekážku: oni to nedovolia. Oni totiž žiaden vlastný svet, v ktorom by im bolo dobre, nemajú. Preto dobýjajú ten náš.
Toto je zásadný rozdiel medzi nami a nimi. Demokrati si vystačia sami, lebo ich autonómny svet je dostatočne pestrý. Ani o spory nie je núdza, lebo liberáli a konzervatívci sa nimi zásobujú vrchovato. Príťažlivosť tohto sveta spočíva v tom, že v ňom všetci ctia vopred dohodnuté pravidlá o mieri a nenásilí. Názorový súper je ktosi ako protihráč vo futbale: snažia sa navzájom obrať o loptu a streliť gól, ale spoločne uznávajú pravidlo ofsajdu aj rozmery ihriska a faulujú s mierou. A po zápase si podajú ruky.
Antidemokrati pohŕdajú pravidlami, a ak ich niečo vôbec spája, je to len láska k diktatúre, čo je v skutočnosti nenávisť voči demokracii. Ak očistíte ich prejavy od pavučiny lží, zostane tam len jediná idea: zničiť demokraciu. Ona ich totiž provokuje samotnou svojou existenciou, v ktorej ich nepotrebuje.
Asymetria
Táto asymetria platí aj v geopolitike. Rusko sa nepripravuje na inváziu Ukrajiny preto, lebo má obavy z rozširovania NATO, ale preto, lebo Ukrajina je demokratická a sebestačná. To je pre ruskú diktatúru neznesiteľná predstava, a ak bude môcť, Ukrajinu zničí.
Je to spor, ktorý sa nedá vyriešiť dohodou. Demokratické štáty sa veľmi rady zaobídu bez diktatúr, nepotrebujú ich na svoju existenciu, nanajvýš im môže byť ľúto ľudí, ktorí v tých diktatúrach žijú. Ale naopak to neplatí. Diktatúry naplnia zmysel svojej existencie len vtedy, ak nebudú existovať demokracie.
