V Deväťdesiatkach ma najviac bavia policajti v nevýhode, hovorí scenárista seriálu
Matěj Podzimek je spoluautorom najúspešnejších a najoceňovanejších českých televíznych seriálov posledných rokov.
Metanol, Dukla 61, Ochranca, Deväťdesiatky. To všetko sú projekty, pod ktorými je podpísaný. Za Ochrancu získal cenu filmovej kritiky a Deväťdesiatky sa stali najsledovanejším českým seriálom za posledných 18 rokov. „Milujem pracovať vo dvojici, ale v Deväťdesiatkach som už len vyšíval. Text bývalého policajta Josefa Mareša bol mimoriadny,“ tvrdí MATĚJ PODZIMEK.
V rozhovore sa dočítate:
- s čím by scenáristu každý príčetný dramaturg vyhodil;
- kedy sa začína hodina kvalifikovanej depresie;
- ako sa píšu postavy „pospiatky“;
- čo znamená „zmysel pre tumor“;
- o túžbe po sláve a o Ivete Bartošovej.
V 90. rokoch sme boli tínedžeri. Pri sledovaní seriálu Deväťdesiatky som si uvedomila, ako málo udalostí z toho obdobia si pamätám, že som si skladačku dopĺňala až spätne. Čo vy?
Deväťdesiatky máme asi všetci z našej generácie skôr v opare…
V duchu otrepaného „Kto si pamätá 90. roky, ten si ich neprežil“?
Skôr, že si ich spätne idealizujeme v duchu „bývavalo dobre“. Boli sme deti alebo tínedžeri, keď prišla sloboda. Keď som čítal Pepov scenár, tiež som zrazu videl veci, ktoré som vtedy nevnímal – vzhľadom na svoj vek, ale aj zázemie, v ktorom som žil. Mal som fešácke detstvo, môj „dospelý“ život sa začal v podstate až
