Denník N

Keď ešte Slovensko bolo ľanovou veľmocou

Návrh textilného vzoru, Dezider Sonntag–Dezö, prvá štvrtina 20. storočia. Majetok SMD.
Návrh textilného vzoru, Dezider Sonntag–Dezö, prvá štvrtina 20. storočia. Majetok SMD.

V 16. storočí sme mali vďaka spracovaniu ľanu slávne fabriky na severe Slovenska.

Ľan siaty priadny (Linum usitatissimum) je rastlinou, z ktorej sa vyrába tkané plátno.

Plátno vyniká vlastnosťami, ktoré používaním iba narastajú. Obrus, kuchynská utierka alebo posteľná plachta z neho vyrobená sa stáva belšou, jemnejšou a na dotyk príjemnejšou. Zašpinené výrobky sa perú dokonca ľahšie ako bavlnené. V zime hrejú a v lete chladia.

Ľan a výroba plátna

Pestovanie ľanu a výroba plátna má v oblastiach severného Slovenska dlhú tradíciu. Prvé záznamy pochádzajú už z raného novoveku, no známe spišské plátno sa preslávilo až v 16. storočí.

Cechoví majstri tkáči a farbiari sústredení v Levoči a v Kežmarku zveľaďovali surové plátna od miestnych roľníkov a obchodovali s ním na trhoch v Debrecíne, Budapešti a vo Viedni, odkiaľ sa ďalej vozilo do Dolného Uhorska, Arménska a neskôr i do Ameriky.

Motorom rozvoja tohto remesla boli klimatické a geografické podmienky podtatranskej oblasti, ktorá vždy oplývala dostatkom zrážok a kvalitným zložením pôdy. Umožňovalo to dopestovať rastliny bohaté na jemné a lesklé vlákna.

Výrobky Tatraľan, n.p. Kežmarok, tretia štvrtina 20. storočia. Majetok SMD. Foto: Adam Šakový.
Výrobky Tatraľan, n. p. Kežmarok, tretia štvrtina 20. storočia. Majetok SMD. Foto –  Adam Šakový

Veľkolepá továreň

V roku 1860 založili v Kežmarku prvú mechanickú pradiareň a tkáčovňu ľanu na našom území. Majitelia továrne nadviazali na predošlé tradície. Na konci 19. storočia sa v meste nachádzali až tri menšie továrne, no do dejín sa výrazne zapísala až osoba obchodníka Karola Weina, riaditeľa komanditnej spoločnosti „Karol Wein a spol.“

Práve Wein začal v roku 1885 stavať areál ľanárskej továrne, ktorej časť stojí na severe mesta aj dnes. V areáli továrne sa nachádzala výrobňa priadzí, pradiareň, tkáčovňa, práčovňa, úpravovňa a farbiareň. Produkcia bola zameraná na výrobu damaškovej a žakárovej posteľnej bielizne, na obrusy a prestierania, ale aj na matracové poťahy a chrániče kobercov.

Počas prvej a druhej svetovej vojny sa továreň pod vplyvom vojenských zákazok sústredila iba na túto oblasť. Továreň zamestnávala okrem 500 stálych robotníkov aj 500 domácich tkáčov a 300 domácich krajčírok a vyšívačiek, často celé rodiny.

Tkáčska škola

Deväťdesiatročná Irma Kalafutová, ktorá v továrni pracovala ešte za čias Karola Weina (1941 – 1953), spomína, ako spolu s mamou a so šiestimi súrodencami kráčali na pole už o pol štvrtej ráno. „Ľan sa musel dokonale vyplieť a poriadne zbaviť buriny. Trhal sa v auguste, no steblá sa močili alebo rosili ešte ďalšie dva mesiace. Všetko sa robilo ručne, nepoznali sme žiadne stroje ani kombajny.“

Kežmarok bol významný aj z hľadiska odborného vzdelávania. Na medzinárodne uznávanej Kežmarskej tkáčskej odbornej škole sa vyučila väčšina pracovníkov továrne.

Jedným z absolventov, ktorí sa neskôr zamestnali ako výtvarní návrhári, bol aj Dezider Sonntag–Dezö (1907 – 1982). Jeho návrhy tkáčskych vzorov s rastlinnými motívmi boli určené na výrobu luxusných obrusov a prestieraní vyrábaných na zákazku pre zámožné viedenské a budapeštianske rodiny.

Foto: Adam Šakový

Podnik Tatraľan

Na konci 2. svetovej vojny bola Weinova továreň znárodnená. Veľkú časť strojov demontovali a previezli do Poľska a do Maďarska.

Výrobu obnovili 28. júna 1947 už v národnom podniku „Ľankonok“ – ľanárske a konopárske závody. Známy názov Tatraľan prišiel o rok na to.

V tomto období nastala celková modernizácia a dostavba areálu, zakladali sa špecializované oddelenia. Zavedenie nových technologických inovácií výrazne rozšírilo i sortiment podniku: vo veľkom sa vyrábali maliarske, ležadlové a slnečníkové plátna, následne i netkané textílie a geotextílie na stavbárske účely.

Koniec zlatej éry

Celoľanové výrobky boli nadobro minulosťou. Kým ešte v roku 1922 predstavovala táto časť výrobkov väčšinu produkcie, v roku 1982 ich bolo menej ako desatina. Ľan nahradila bavlna a podnik začal surový materiál dovážať zo zahraničia.

Po roku 1989 došlo k reštrikčným opatreniam a znižovaniu počtu zamestnancov. Podnik strácal hodnotu na trhu. V roku 1994 sa transformoval na akciovú spoločnosť, ktorá bola o dva roky neskôr sprivatizovaná. V rokoch 2002 – 2004 bol názov Tatraľan nakrátko pozmenený na Texilan, s. r. o.

Dnes je firma Tatraľan dcérskou spoločnosťou Svitap J. H. J Svitavy, a sídli v Česku. V areáli kežmarského podniku pracuje 10 ľudí. Napriek tomu jeho spoločenský a ekonomický význam nie je celkom zabudnutý. Od začiatku roka sa v meste aktivizuje malá skupina ľudí, ktorí by ho chceli oživiť a znovu obnoviť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie