Výskum slovenských psychologičiek potvrdil, že ľudia majú sklon ignorovať fakty, ktoré sú v rozpore s ich názorom

Sklon vyhľadávať a interpretovať informácie spôsobom, aby boli v súlade s našimi predchádzajúcimi postojmi, sa nazýva konfirmačné skreslenie.

Táto dispozícia mysle, označovaná aj za sklon k sebapotvrdzovaniu, spôsobuje, že ignorujeme alebo selektívne upravujeme fakty, ktoré sú v rozpore s našimi presvedčeniami.

Jav vedie k „tunelovému videniu“, čiže ku skreslenému pohľadu na svet, keď vyhľadávame iba také informácie a interpretujeme ich takým spôsobom, aby pasovali do nášho svetonázoru.

Príklad s vakcínami

Ak si niekto napríklad myslí, že mRNA vakcíny škodia, nebude brať do úvahy dôkazy o ich bezpečnosti. Namiesto toho sa selektívne zameria na sporadické nežiaduce účinky.

Konfirmačné skreslenie spôsobí, že človek nebude hľadať informácie, ale konfirmácie, čiže potvrdenia toho, čo si už vopred myslí. V tomto prípade, že vakcíny nefungujú.

Dôkazy o účinnosti sa nevezmú do úvahy a zveličí sa každá negatívna zmienka, aj keby to znamenalo, že sa bude vychádzať zo stiahnutých štúdií a chybných či neoverených informácií.

Sklon k sebapotvrdzovaniu overili v slovenských podmienkach psychologičky Dáša Vedejová a Vladimíra Čavojová v štúdii, ktorá vyšla nedávno v časopise Thinking & Reasoning.

Obe vedkyne pôsobia v Ústave experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV.

Vyhľadávanie informácií

Účastníci štúdie posudzovali štyri kontroverzné témy, ktoré rozdeľujú ľudí: školské uniformy, trest smrti, výskum kmeňových buniek a držba zbraní.

Psychologičky ich požiadali, aby do Googla zadali kľúčové slová na vyhľadanie relevantných informácií o danej téme. Potom im ukázali deväť nadpisov s krátkymi sprievodnými textmi, o ktorých si účastníci mysleli, že sú reálnymi výsledkami googlenia. V skutočnosti boli články vybrané výskumníčkami, o čom účastníci nevedeli. Tri články boli neutrálne, zvyšné tému buď obhajovali, alebo boli proti.

Respondenti mali povedať, ktoré z článkov by si prečítali.

Na 5-stupňovej škále od „úplne nesúhlasím“ po „úplne súhlasím“ zároveň vyjadrili svoje postoje k jednotlivým témam.

Ukázalo sa, že účastníci podliehali sklonu k sebapotvrdzovaniu a mali sklon vyhľadávať také informácie, ktoré boli v súlade s ich predošlým presvedčením.

To znamená, že ak boli napríklad za trest smrti a proti výskumu kmeňových buniek, skôr si chceli prečítať články, ktoré potvrdzovali to, čo si už mysleli.

„Platilo to pre všetky štyri vybrané témy,“ uvádza sa v štúdii. „Naše výsledky poskytujú silné dôkazy, že ľudia podliehajú sebapotvrdzovaniu, keď hľadajú nové informácie.“

Interpretácia informácií

V ďalšej časti experimentu ľudia posudzovali tri vymyslené štúdie na každú zo štyroch tém: školské uniformy, trest smrti, výskum kmeňových buniek a držba zbraní.

Štúdie boli buď neutrálne, tému obhajovali, alebo boli proti.

Každá zo štúdií obsahovala zámerné chyby, napríklad sa v nich zamieňala korelácia za kauzalitu. Respondentom to poskytlo priestor zaujať stanovisko k platnosti výsledkov.

Psychologičky zistili, že „ľudia videli významne viac chýb v tých falošných štúdiách, ktoré sa nezhodovali s ich postojom k danej téme“. Neplatilo to však pre všetky štyri témy, ale len pre výskum kmeňových buniek a trest smrti, ktoré ľudí najviac rozdeľovali.

Vedkyne z toho usudzujú, že ak téma nie je dôležitou súčasťou našej identity, sme otvorení aj „dôkazom, ktoré sú v rozpore s našimi presvedčeniami“.

Vladimíra Čavojová z SAV povedala, že výskum prebiehal pred pandémiou, no poznatky možno uplatniť aj na covidové témy vrátane očkovania. „Sklon k sebapotvrdzovaniu znamená, že väčšiu váhu pripisujeme informáciám, ktoré hovoria to, čo si vopred intuitívne myslíme – ak sa bojíme očkovania, sústredíme sa na správy o negatívach vakcín, zatiaľ čo zástancovia sa zamerajú na správy o pozitívach. Ide o jedny informácie, ale zástancovia a odporcovia očkovania si vyberú iný aspekt.“

Čím silnejšie názory, tým viac skreslenia

Konfirmačné skreslenie sa nepotvrdilo v prípade, že si ľudia mali spomenúť na informácie, ktoré potvrdzovali ich presvedčenie. Možno to bolo spôsobené tým, že úloha bola príliš náročná, pretože si vyberali až z 18 názvov o každej zo štyroch tém.

Inak sa existencia sklonu k sebapotvrdzovaniu preukázala, a ako píšu psychologičky v štúdii, „čím silnejšie názory na danú tému máme alebo čím je téma polarizujúcejšia, tým väčší sklon máme používať stratégie, ktoré nám umožňujú udržať si naše postoje“.

Do experimentu sa zapojilo 199 účastníkov, čo nie je veľa. Psychologička Čavojová priznala, že „dáta sú obmedzené“, no dodala, že zistenia štúdie zapadajú do širšieho výskumu z iných krajín.

„Pri vyhľadávaní a interpretácii informácií možno sklon k sebapotvrdzovaniu pozorovať naprieč rôznymi kultúrami, metódami aj témami,“ dodala vedkyňa pre Denník N.

Na faktoch záleží

Sklon k sebapotvrdzovaniu zvádza k rezignovanému záveru, že pravda neexistuje, lebo všetci sú aj tak zaujatí – jedným alebo druhým smerom. Ale tak to nie je, lebo na faktoch stále záleží.

Psychologička Čavojová sa vyjadrila, že „vo vede môžeme málokedy povedať, že niečo je na 100 percent, a obvykle sa pracuje s pravdepodobnosťou“.

Túto črtu vedy však niektorí zneužívajú, súdiac, že „vedci sa nedokážu zhodnúť“, aj keď je vedecký konsenzus na úrovni 95 či 99 percent. „Niektorým médiám sa vyčíta, že v záujme objektivity prezentujú dve strany, hoci pri očkovaní alebo klimatickej zmene to nie je fér, lebo sa vytvára dojem, že jedna aj druhá strana majú rovnako silné argumenty, čo nie je pravda,“ vraví Čavojová.

Ideologický extrémizmus

Sklon k sebapotvrdzovaniu „významne prispieva k ideologickému extrémizmu“, uvádzajú psychologičky z SAV.

Odvolávajú sa aj na štúdiu z časopisu Perspectives on Psychological Science z roku 2009, kde sa píše, že „doslova všetky násilné režimy rozdúchavajú plamene extrémneho konfirmačného skreslenia medzi občanmi – obzvlášť u mládeže – tým, že ich vystavujú iba jednému pohľadu a vytrvale ich izolujú od iných“. Napríklad v nacistickom Nemecku sa učebné materiály, ktoré „odporovali nemeckým postojom, zničili, a učitelia, ktorí sa odchýlili od strany, boli vyhodení“, konštatujú vedci.

Psychologička Čavojová ešte dodala, že k polarizácii spoločnosti prispieva aj fakt, že sme sociálne bytosti a „túžime patriť do nejakej skupiny“.

Z toho plynie, že nie je jednoduché zastávať sa vakcín, ak človek žije v prostredí, kde sa očkovanie odmieta. Podobne nie je jednoduché byť za manželstvá homosexuálnych párov, ak osoba žije v konzervatívnom prostredí, ktoré presadzuje svadbu ako zväzok muža a ženy.

Ak by sa taký človek ohradil, riskoval by konflikt, stratu priateľov či zázemia a skupina by ho vylúčila.

Ďalším aspektom našej túžby patriť do nejakej skupiny je stupňovanie prejavov oddanosti. Vlažný prístup znamená, že to s danou skupinou nemyslíme až tak vážne; až ráznejšie prejavy sú signálom, že daný človek je skutočne verným členom skupiny. Pri takomto procese sa vyprázdňuje stred a stupňuje sa polarizácia s extrémami na opačných koncoch.

Kontrafaktové myslenie

Možno sa vymaniť z konfirmačného skreslenia?

Jednou z možností je zmena prostredia, keď zámerne vyhľadáme skupiny – napríklad na sociálnych sieťach – s inými hodnotami.

Psychologička Čavojová však priznáva, že takéto úsilie pochopiť druhú stranu vyčerpáva. „Je veľmi náročné, ak sa máte konfrontovať s niekým, o kom si myslíte, že nemá pravdu.“

Vedkyňa dodala, že ak to dokážeme, potom je dôležité nepristupovať k druhým z nadradenej pozície majiteľa pravdy, ktorý má ambíciu iným vysvetľovať, ako sa mýlia. „V takom prípade nastupujú obranné mechanizmy,“ vraví Čavojová a dodáva, že komunikačné dvere si otvoríme tým, „ak budeme k druhým pristupovať so zvedavosťou a s naozajstným záujmom, a nie s cieľom ich hneď presviedčať“.

Druhou možnosťou, ako na konfirmačné skreslenie, je kontrafaktové myslenie. Stratégia spočíva v tom, že sa človek stane sám sebe diablovým advokátom a pýta sa „nie je to celé inak?“ „nezabúdam na niečo?“ a „neexistuje iná možnosť?“

Metóda nabáda človeka, aby sa nezamýšľal iba nad jedným riešením a zvažoval aj ďalšie možnosti, ako k problému pristúpiť inak.

Ani jednu z uvedených metód však Čavojová nepovažuje za zaručený recept, ako sa zbaviť sklonu k sebapotvrdzovaniu. Obzvlášť náročné je to v prípade jadrových presvedčení, ktoré tvoria súčasť našej identity.

O pôvode skreslenia

Podľa niektorých nie je sklon k sebapotvrdzovaniu ani tak chybou nášho myslenia, ako skôr „adaptívnym znakom“ v tom zmysle, že nám umožňuje lepšie presviedčať druhých.

Ľudia sú sociálne tvory a niekedy nám ide o budovanie reputácie, aby sme sa na spoločenskom rebríčku posunuli vyššie.

Keďže nežijeme osamelo, ale v spoločenstve, sme na tom lepšie, ak si nakloníme druhých a môžeme sa o nich oprieť.

Ak je cieľom komunikácie presvedčiť druhých, aby sme ich získali na svoju stranu, potom vzniká riziko, že si ľudia pomôžu odklonom od pravdy smerom k selekcii informácií.

Lebo viac ako pravdivými, a preto skromnými vyjadreniami sa druhí presvedčia skôr zaujatými názormi, ktoré vyhovejú ich gustu.

Za týchto okolností možno povedať, že sklon k sebapotvrdzovaniu je užitočný v tom, že nám pomáha nakloniť si na svoju stranu iných. No ak sa „utrhne z reťaze“, môže ísť o významný nástroj polarizácie spoločnosti. Obzvlášť to platí v čase sociálnych médií. Ide však len o jednu z hypotéz, ako si vysvetliť pôvod javu.

Dostupné z: https://doi.org/10.1080/13546783.2021.1891967