O vyčerpaní a Petre Vlhovej

Jano Gordulič odišiel z Ťažkého týždňa, lebo je unavený. Po šiestich rokoch je to pochopiteľné. Už ho nebaví sledovať dianie a to je, mimochodom, pochopiteľné ešte viac.

Ja sám som odišiel zovšadiaľ okrem Twitteru, ale tam pre zmenu nikto nie je. A to je dobre. Mám výrazne menej názorov a väčšinu času si nič nemyslím. Tento stĺpček napríklad ťukám do telefónu a myslím si len to, že som si fakt dobre zalyžoval.

Poznám hneď niekoľko ľudí, ktorí dlhé roky niečo robili, teda niečo z tých vecí, ktoré považujeme za užitočné, ale skončili a dnes si namiesto toho niekde na pníku stružlikajú fujaru. Obrazne, ale chápeme sa. Sú šťastnejší.

Skôr alebo neskôr totiž zistíte tieto dve veci: hovoríte stále k tým istým ľuďom a až tak veľa toho nezmeníte. Dnes, keď kyvadlo dejín ide úplne opačným smerom, karty sa rozdávajú úplne inde a hrá sa úplne iná hra, je úplne legitímne povedať si, že človek nemusí bojovať vo všetkých vojnách a už vôbec nie v tých, v ktorých aj tak prakticky nič nezmení. Nieže nedokáže zachrániť svet – zachrániť nedokáže ani Slovensko.

Viem o mnohých ľuďoch, ktorí sa zaujímali a majú pocit, že by sa stále mali zaujímať, veď chcú byť dobrí občania – len už nevládzu. Mimochodom, aj to je úplne pochopiteľné – nikto nemôže dnešné politické dianie sledovať bez ujmy.

Klesli sme tak hlboko, že už aj blahej pamäti Jano Ľupták z malebnej obce Šiatorská Bukovinka je celkom dobrý benchmark. Zatiaľ čo on bol len tak obyčajne hlúpy, tí dnešní sú agresívni a nebezpeční a ja čakám, či aj moje meno a tvár budú na bilbordoch (Fico sľúbil a dúfam, že aspoň vyberie dobrú fotku). A nečakám preto, aby som mal potom pocit zadosťučinenia alebo sa, naopak, sťažoval, ale preto, aby sme pochopili, kde sa to vlastne nachádzame. Dnes je totiž mimoriadne ľahké byť vlastizradcom – stačí sa pri NATO držať oficiálnej slovenskej pozície a občas o Ficovi napísať, čo je zač.

V tejto situácii je naozaj legitímne povedať si, že nestojí za to sledovať to, že prakticky čokoľvek iné je lepšie a zmysel života sa môže nachádzať aj niekde úplne inde. Navyše je pritom úplne jedno, čo si o tom myslí niekto iný, lebo ten niekto iný nie je vo vašich topánkach.

Čím sa dostávame k Petre Vlhovej, no a to vieme vybaviť jednou vetou: naozaj nikomu nič nedlhuje, nie, ani vo sne. Nie je známe, že by bola verejným majetkom alebo že by jej povinnosťou bolo prinášať radosť slovenskému národu.

Nie je to jej povinnosť, tou je podať čo najlepší výkon. Radosť Slovákov je len nadstavba, dupľom po tom, čo fenomenálne vyhrala slalom. Teraz je čas myslieť na veľký glóbus a hlavne, hlavne na seba. Ak máte pocit, že je to inak, nie ste v jej topánkach a verte, že by ste ani nechceli byť – a to vám píšem s lyžiarkami na nohách.

Medzi „našou Peťou“ a „máme medailu“ na jednej strane a „zradkyňou, ktorá nás podviedla“ na strane druhej je obdivuhodne tenká čiara. Lenže tá čiara je vo vás, Petra je tá istá.

Tak ako všetci potrebuje myslieť na seba. Áno, aj to sa môže stať a je to úplne normálne. Nikto nie je stroj a nikto nemá právo požadovať, aby sa niekto iný správal presne podľa jeho predstáv – a ešte mu nadávať, ak to neurobí. To sme si len tak zvykli.

Späť k začiatku: ak sa pozriete okolo seba, je úplne normálne povedať si, že osobné blaho a udržanie rovnováhy je dôležitejšie ako každodenný boj so záplavou nezmyslov, ktorý okrem toho, že je zbytočný, je ešte aj toxický.

Normálne si stačí povedať, že ste unavení. Keď totiž cítite, že tak, ako to robíte, to už nie je dobré, nič nie je dôležitejšie ako nájsť cestu von.