O vyčerpaní a Petre Vlhovej
Nikto nie je stroj a nikto nemá právo požadovať, aby sa niekto iný správal presne podľa jeho predstáv.
Jano Gordulič odišiel z Ťažkého týždňa, lebo je unavený. Po šiestich rokoch je to pochopiteľné. Už ho nebaví sledovať dianie a to je, mimochodom, pochopiteľné ešte viac.
Ja sám som odišiel zovšadiaľ okrem Twitteru, ale tam pre zmenu nikto nie je. A to je dobre. Mám výrazne menej názorov a väčšinu času si nič nemyslím. Tento stĺpček napríklad ťukám do telefónu a myslím si len to, že som si fakt dobre zalyžoval.
Poznám hneď niekoľko ľudí, ktorí dlhé roky niečo robili, teda niečo z tých vecí, ktoré považujeme za užitočné, ale skončili a dnes si namiesto toho niekde na pníku stružlikajú fujaru. Obrazne, ale chápeme sa. Sú šťastnejší.
Skôr alebo neskôr totiž zistíte tieto dve veci: hovoríte stále k tým istým ľuďom a až tak veľa toho nezmeníte. Dnes, keď kyvadlo dejín ide úplne opačným smerom, karty sa rozdávajú úplne inde a hrá sa úplne iná hra, je úplne legitímne povedať si, že človek nemusí bojovať vo všetkých vojnách a už vôbec nie v tých, v ktorých aj tak prakticky nič nezmení. Nieže nedokáže zachrániť svet – zachrániť nedokáže ani Slovensko.
Viem o mnohých ľuďoch, ktorí
