Olympijská architektúra: Prispeje športová Čína k záchrane planéty?
Najľudnatejšia krajina už nepotrebuje lákať hviezdnych architektov zo Západu, stavia sama, zaujímavo aj ekologicky. Otázne však je, či efekt zimných hier bude skutočne zelený.
„Túto budovu by nemohli navrhnúť Číňania a nikdy by ju nedokázali postaviť Európania,“ povedal architekt Rem Koolhaas o extravagantnej centrále čínskej televízie, ktorú jeho ateliér zasadil do panorámy Pekingu. Svojím vyjadrením sa mu podarilo vystihnúť atmosféru prelomu milénia, keď sa na stavebnom boome v Číne podieľali západní hviezdni architekti.
V šialenej dynamike rozvoja krajiny sa otvorili možnosti pre experimenty, ktoré by v opatrnom prostredí Západu zrejme neboli možné, no v pragmatickom diktáte rastu Číny vyskakovali ako huby po daždi.
V prípade Rema Koolhaasa to znamenalo, že sa mohol vrhnúť do prekopania idey skleného mrakodrapu, ktorý sa mu už zdal vyčerpaný. Výsledkom bol jeho nevídane rozkročený vežiak, ľudovo nazývaný „pánske boxerky“. Okrem veľkého (i negatívneho) ohlasu sa stavba zapojila do budovateľského predvoja olympijských hier v Pekingu roku 2008.
Ďalším hviezdnym príspevkom do infraštruktúry vtedajších letných hier bol tretí terminál pekinského medzinárodného letiska od štúdia britského architekta Normana Fostera. V dobe svojho vzniku najväčšia letisková budova na svete uchvacovala tvarom pripomínajúcim čínskeho draka tesne pred vzletom na oblohu.
Priamo do diania hier vstúpil nový národný štadión alias Vtáčie hniezdo. Ikonickú budovu si vystrihli švajčiarski architekti Jacques Herzog a Pierre de Meuron v kreatívnej symbióze s čínskym umelcom Ajom Wejwejom.
Spolupráca renomovaného európskeho ateliéru s disidentom čínskej kultúry chcela byť príspevkom k uvoľneniu dusna autoritatívneho štátu. Na druhej strane bola vzdušná budova štadióna zároveň vnímaná – rovnako ako všetky príspevky západných autorov do novej progresívnej vizáže Číny – ako sofistikované štátne PR. Namiesto obstarožných kolosov totalitnej architektúry totiž mala komunistický režim upevňovať spolupráca s architektonickou top ligou západného sveta.
Od letných hier v Pekingu uplynulo štrnásť rokov a dnes sa núka úplne iný pohľad na čínsku olympijskú architektúru.
Už to dokážu sami
Čeng Fang stojí vo vnútri nového rýchlokorčuliarskeho štadióna, ktorý je jedinou novopostavenou uzavretou arénou aktuálnych hier v Pekingu. Zástupca riaditeľa pekinského Inštitútu architektonického dizajnu hovorí o tom, v čom je budova výnimočná.
Samozrejme, je to už jej tvar, na základe ktorého dostala prezývku Ľadová stuha. Sústava konštrukčných pásov, ktoré tvoria „škrupinu“ štadióna, pripomína vznášajúce sa hodvábne stuhy. Inšpiráciou mali byť aj stopy, ktoré korčule športovcov zanechávajú na čerstvom ľade.
Hlavnými tromfami sú však ekologickosť a energetická úspornosť stavby. Je to vraj prvé športovisko, ktoré pri výrobe ľadu spotrebúva CO2, čím sa podieľa na znižovaní uhlíkovej stopy. Budova má sofistikovanú reguláciu teplôt na ľadovej ploche a v hľadisku pre 12-tisíc divákov. Od začiatku sa myslelo na ďalšie využitie arény po hrách, budova bude otvorená pre verejnosť.
Jednu vec však Čeng Fang nespomenie a neobjavuje sa ani v článkoch o Ľadovej stuhe v čínskych médiách.
A to,
