Siete, knihy, čitatelia, predplatitelia

Autor je historik

Magyar verzió itt.

Tento text uverejňujeme v rámci crowdfundingu k maďarskému projektu Denníka N. Podporte maďarský projekt

Pred dvoma desaťročiami sa mi ako začínajúcemu vysokoškolákovi dostal do ruky literárny almanach z roku 1851 s názvom Losonczi Phőnix (Lučenecký Fénix). Hoci v ňom boli publikované texty najlepších dobových maďarských autorov, pre mňa sa najzaujímavejšie stránky nachádzali na jeho konci – po poviedkach a básňach. Posledné strany boli totiž venované niekoľkotisícovému mennému zoznamu predplatiteľov.

Tento jav, čiže knižný predplatiteľský systém, ktorý je príznačný pre druhú tretinu 19. storočia, nastoľuje mnoho vzrušujúcich otázok. Na základe menoslovov, ktoré fungovali ako akýsi predmoderný archaický Facebook a nachádzali sa na konci kníh, totiž môžeme zrekonštruovať čitateľský okruh jednotlivých titulov, ako aj systém dobových spoločenských prepojení a sietí kontaktov tak detailne ako v žiadnom inom prípade.

Predplatiteľský systém ako jav bol v uhorskej knižnej a časopiseckej kultúre prítomný od konca 18. storočia. Zrodil sa zrejme preto, lebo po zániku šľachtického mecenášstva, ktoré bolo zaužívané do 18. storočia, a pred nastolením moderných podmienok mediálneho trhu založeného na masovej spotrebe znamenalo vydanie knihy alebo časopisu pre vydavateľa pomerne veľké obchodné riziko.

Predplatiteľský systém vytvoril finančné predpoklady na podnikanie, no zároveň predstavoval aj dôležitý signál zo strany verejnosti, že konkrétne dielo daného autora je čitateľsky žiadané.

Grošoví mecenáši

Jedným z najdôležitejších faktorov podmieňujúcich úspech na knižnom trhu bola osobná sieť reálne existujúcich kontaktov, prostredníctvom ktorých mala jej ústredná postava (vydavateľ, autor alebo redaktor) spojenie so svojimi predplatiteľmi. V súčasnom online priestore ide o pomerne jednoduchý úkon, ale v 19. storočí bola komunikačná štruktúra oveľa komplikovanejšia.

Vydavatelia či autori využívali pri získavaní predplatiteľov vlastnú sieť kontaktov, ale len široký okruh priateľov na dosiahnutie knižného úspechu zďaleka nepostačoval. Oveľa viac zavážilo, ak mal daný spisovateľ či redaktor mnoho vzdialenejších známych, ktorým mohol predplatiteľské (tzv. prenumeračné) hárky rozposlať, keďže tí pri ich vypĺňaní zúročili vlastný systém kontaktov z okolia a vlastný spoločenský kapitál.

Presne tak, ako situáciu s istou dávkou irónie charakterizoval dobový autor Mihály Tompa: „[Spisovateľ] z hlavy spíše mená svojich priateľov, príbuzných a známych zblízka i zďaleka; rad-radom, ako mu schádzajú na um: vicišpán, školmajster, farár, apatekár, išpán, rabín, literát, profesor, zaslúžilí redaktori novín – a každého poctí predplatiteľským hárkom.“ Aj peštiansky farár a významný básnik Ján Kollár v súvislosti s predplatiteľmi svojej zbierky ľudových piesní Národnié Zpiewanky, ktorá na tú dobu zaznamenala pomerne veľký literárny úspech, uvádza, že polovica z 20 – 30 slovenských evanjelických farárov, figurujúcich v zozname jej predplatiteľov, ním bola k tomuto kroku „přinucená aneb osobnjm přátelstwjm k tomu přiwedená“.

A keďže tieto menoslovy boli často zostavované tak, aby sa pod menom zbierajúceho nachádzali osoby, ktoré o predplatné žiadali priamo jeho, zoznamy podávali taký výstižný prehľad o vtedajších spoločenských sieťach, aký možno nemala ani väčšina dobových súčasníkov. Ak si napríklad otvoríme diela slovenskej krásnej literatúry z druhej tretiny 19. storočia, odhalíme akúsi skrytú kapitolu dejín slovenského národného hnutia.