pondelok

Tomáš Halík: Desatoro argumentov k strachu z islamu

Inšpirovaný prejavom pápeža Františka pred americkým Kongresom napísal Tomáš Halík pre Lidové noviny esej o islame a ľuďoch, ktorí utekajú pred vojnou a terorom náboženských fanatikov do Európy.

Foto – archív Tomáša Halíka

„Náš svet stojí tvárou v tvár kríze utečencov v meradle, ktoré tu nebolo od druhej svetovej vojny. To pred nás stavia veľké výzvy a mnoho ťažkých rozhodnutí. Aj na tomto kontinente sa tisíce ľudí vydávajú na sever hľadať väčšie príležitosti v nádeji na lepší život pre seba a pre svojich blízkych. Či my tiež nehľadáme pre svoje deti to isté?
Ich počet nás nesmie zaskakovať, musíme ich vnímať ako ľudské osoby, vidieť ich tváre, načúvať ich príbehom a snažiť sa čo najlepšie odpovedať na ich situáciu. Odpovedať spôsobom, ktorý je vždy ľudský, spravodlivý a bratský. Mali by sme sa vyhnúť všadeprítomnému pokušeniu skartovať všetko, čo robí problémy. Zapamätajme si zlaté pravidlo: Čo chcete, aby ľudia robili vám, to všetko aj vy robte im. (Matúš 7, 12) Toto pravidlo nám jasne ukazuje smer. Jednajte s inými s rovnakou láskou a súcitom, s akými chcete, aby sa zaobchádzalo s vami. (...) Miera, ktorú uplatňujeme voči iným, je mierou, ktorú čas nameria nám.“

Tieto slová predniesol pápež František vo svojom historickom prejave v Kongrese USA.

Náhoda?

Preposielam už bez komentára tieto dnes tak potrebné slová tým, ktorí ma v zúrivých listoch (často s príznačnými gramatickými chybami) „vylučujú z národa“ za to, že s nimi nezdieľam ich hystériu a ustrašenosť (chcem sa vyhnúť priliehavejšiemu, ale neslušnému slovu) z „tej chamrade,“ ktorá nám údajne prichádza zničiť našu krásnu českú kresťanskú civilizáciu.

Američania, medzi ktorými teraz niekoľko mesiacov žijem, sú statočný národ, ktorý dvakrát obetoval životy svojich synov pre slobodu Európy. Nedokážu pochopiť tri postkomunistické krajiny, z ktorých sa do sveta hrnuli státisíce utečencov, že síce plným priehrštím roky hrabú miliardové príspevky z Európskej únie, ale keď majú preukázať solidaritu s ostatnými európskymi krajinami vo veci utečencov, najradšej by hodili zodpovednosť na druhých a z európskej rodiny slobodných národov sa zase ticho zadnými vrátkami vytratili ako čierni pasažieri pred príchodom sprievodcu.

Tí, ktorí vždy sledovali kremeľské záujmy a usilovali sa o rozbitie Európskej únie, už opäť hovoria o referende, ktoré by našu republiku presťahovalo zo sveta západnej politickej kultúry k epicentru nebezpečného ruského pokusu o obnovu impéria. Iní zas chcú z našej krajiny urobiť vrátka pre masívny nástup čínskych hospodárskych a politických záujmov v Európe.

Nepovažujem za náhodu, že niektorí z tých, ktorí mi teraz horlivo posielajú e-maily strašiace moslimským nebezpečenstvom, ma zároveň zásobujú perlami kremeľskej protiukrajinskej a protizápadnej propagandy, správami ako vystrihnutými z presláveného Rádia Jerevan. (Dostávajú trollovia ruskej propagandy z centrály pokyny, že strašenie utečencami a islamom pomáha zabudnúť na oveľa závažnejšiu hrozbu z Ruska?)

Hlboko sa hanbím za tých našich politikov, ktorí sa predháňajú v tom, kto sa s väčším populizmom zvezie na vlne ľudovej prestrašenosti (opäť cenzurujem priliehavejší výraz), ktorá infikuje našu spoločnosť až do tej miery, že sa dokonca začínajú formovať fašistické „bojůvky domobrany“.

Keď vidím holé lebky so šibenicami a protimoslimskými plagátmi páliace európske vlajky, vidím v nich dvojčatá moslimských fanatikov páliacich americké vlajky alebo hajlujúcich nacistov a neonacistov.

Zábery z demonštrácií xenofóbov a zúrivá reakcia (od Hradu po grafomanov na sociálnych sieťach) na výzvu českých akademikov na rozum mi pripomína záverečnú scénu z Čapkovej Bielej nemoci, keď sfanatizovaný dav ušliape doktora Galéna i s fľaštičkou lieku, ktorý mohol zastaviť ničivú nákazu.

Nájde sa medzi našimi politikmi jediný, ktorý by sa jasne postavil nielen proti týmto extrémom, ale aj proti ich koreňom, väčšinovým predsudkom, ako sa kedysi postavil Masaryk proti väčšinovému ľudovému antisemitizmu a sebeoslavným nacionálnym klamstvám v „boji o Rukopisy“?

Budú všetci namiesto statočnosti a zodpovednosti úzkostlivo sledovať krivky „verejnej mienky“, podkladať sa mu a ešte sa chváliť tým, že predsa vyjadrujú „mienku väčšiny“? Skutočný demokratický politik na rozdiel od populistov koná podľa biblického výroku: „nepridáš sa k väčšine, keď koná neprávosť.“

Pozor na paušálne súdy

Ani v najmenšom nechcem bagatelizovať veľké problémy, čo Európe prináša a ešte prinesie exodus ľudí, medzi ktorými je naozaj ťažké rozlíšiť tých, čo utekajú, aby zachránili životy svoje i svojich rodín, od tých, ktorí podľahli sľubom podlých obchodníkov s ľudskými nádejami.

Tieto problémy však musí Európa riešiť spoločne a solidárne a neustupovať nezodpovedným nacionálnym egoizmom.

Tieto problémy treba riešiť rozumne a vecne a neustupovať strachu, prerastajúcemu v niektorých krajinách – áno, predovšetkým v našej – do paniky a hystérie. Je príznačné, že najväčšia miera panického „strachu z islamu“ je práve v Českej republike, kde takmer žiadni moslimovia nežijú a kde teda hlavným prameňom strachu je neznalosť.

Mám sto dôvodov pre to, prečo som katolíkom, a nie moslimom, ale nepotrebujem svoju kresťanskú identitu poisťovať znižovaním a ohováraním iných náboženstiev. Viem o zásadných rozdieloch medzi kresťanstvom a islamom a o nebezpečnom mieste v hlavnom prúde islamskej teológie, totiž neschopnosti čítať a vykladať kriticky a v kontexte doby vzniku svoje základné náboženské dokumenty (korán) – to skutočne otvára dvere fundamentalizmu.

Ale nie každý fundamentalista je fanatik a nie každý fanatik je terorista. (A nezabudnime, že mnohí teroristi al-Káidy sa inšpirovali skôr americkými akčnými filmami ako Koránom.)

Absolútne nechcem bagatelizovať nebezpečenstvo fanatizmu a fundamentalizmu niektorých moslimských skupín a súčasného islamofašizmu. Mám k nemu rovnako úplne odmietavý postoj ako k fundamentalizmu a fanatizmu niektorých kresťanov a niektorých ateistov, ktorí sa však – vďaka Bohu – dnes už vyžívajú prevažne verbálne a nesiahajú k fyzickému násiliu.

Žiadne náboženstvo však nie je imúnne voči chorobe fundamentalizmu a fanatizmu, povedal pápež František – a dodávam: ani ateizmus. Veď ateistické režimy aj v „osvietenom 20. storočí“ preliali neporovnateľne viac krvi než stredoveká inkvizícia.

Katolíckej cirkvi trvalo devätnásť storočí, než sa dopracovala k dnešnej pozícii rozhodného obrancu ľudských práv a náboženskej slobody a jasne odsúdila temné stránky vlastnej minulosti – je otázka, nakoľko sa islam bude v budúcnosti uberať podobným smerom.

To, čo dnes považujem za dôležité, je jasne rozlišovať medzi fašizmom zločincov, ktorí sa vyhlasujú za „Islamský štát“, a islamom ako takým. Zmätky v tejto oblasti boli, bohužiaľ, podporované aj pivnými bonmotmi z Pražského hradu, odkiaľ predovšetkým mala zaznievať inteligentná oponentúra voči demagógom.

Pretože som odbornému štúdiu náboženstva venoval niekoľko desiatok rokov a niečo o nich viem nielen zo štúdia prameňov, ale aj z mnohých ciest a osobných skúseností, zostavil som pre priateľov, čo musia teraz podobne ako ja čeliť nezmyselne zovšeobecneným názorom a predsudkom proti islamu, nasledujúce „desatoro argumentov“, ktoré by hádam mohlo prispieť k pokojnejšej a vecnejšej debate.

Desať zastavení

1. Všetky všeobecné súdy o islame („islam tu nechceme“) sú zavádzajúce; vždy je potrebné sa pýtať: Aký islam? Islam má dnes 1,6 miliardy štatisticky počítaných veriacich, medzi nimi horlivo zbožných aj úplne vlažných. Islam nemá jedinú spoločnú autoritu, živé magistérium; autoritou je korán a potom sunna, tradície, ktoré môžu byť – a sú – interpretované veľmi rôzne.

2. Ak niečo skutočne odporuje islamu, je to takzvaný Islamský štát, ktorý má s islamom spoločné asi toľko, koľko mali írski teroristi či upaľovanie čarodejníc a heretikov s kresťanstvom a s evanjeliom. Fanatizmus sa v dejinách nevyhol takmer žiadnemu náboženstvu – až ich všetky prekonal fanatizmus a násilie ateistických režimov 20. storočia. Terorizmus a takzvaný Islamský štát jasne odsúdili najvyššie islamské právne a náboženské autority (a tiež českí moslimovia).

3. V Nemecku, Anglicku, vo Francúzsku žijú po desaťročia milióny moslimov, miestni občania ich poznajú, vedia, že prevažná väčšina z nich s hrôzami islamského terorizmu nemá nič spoločné, a preto z nich obyvateľstvo absolútne nie je v takej panike a také hysterické ako tí Česi, ktorí väčšinou žiadneho moslima nikdy nevideli. Sú však dlhodobo masírovaní médiami a nebezpečnými populistami typu Konvičku a Okamuru. Populistické a neonacistické reakcie proti islamu sú pre českú spoločnosť oveľa väčšou hrozbou než tisícky utečencov (nieto ten relatívne nepatrný počet, ktorý u nás naozaj chce zostať).

4. Zďaleka nie všetci utečenci sú moslimovia a aj mnohí z tých, ktorí prichádzajú z moslimských krajín, sú moslimami asi tak, ako je väčšina (i pokrstených) Čechov kresťanmi. Mnohí sa zvykového islamu ticho zriekajú, niektorí sa pod dojmom kresťanskej pomoci stávajú kresťanmi (niektorí úprimne, iní z konformizmu). Z tých, ktorí sú skutočne horlivo veriacimi moslimami, mnohí zachovávajú predovšetkým tie etické pravidlá islamu, ktoré sú podobné kresťanstvu, a mnohokrát svojím dodržiavaním etických zásad (napríklad poctivosti v obchode, solidarity s chudobnými, starostlivosti o rodinu a odmietania alkoholu, drog a pod.) zahanbujú mnoho kresťanov. „Fanatických moslimov“ medzi utečencami mnoho nebude – tí sa k IS pridávajú a neutekajú pred ním. Nepriateľov a fanatikov z nich však môžeme narobiť svojimi reakciami.

5. Islam prisťahovalcov do neislamských krajín prísne zaväzuje dodržiavať miestne zákony a zvyky, a najmä rešpektovať „ľudí knihy“, kresťanov a židov. Medzi moslimami dnes prebiehajú veľmi živé diskusie o osobitnom postavení v „inovereckom“ prostredí v Európe, kde sú moslimovia v menšine – ide o „fikh“, jurisprudenciu pre menšiny. Niektorí islamskí právnici (fakíhovia) žiadne zvláštnosti neuznávajú (zvlášť saudskoarabskí), iní, naopak, hovoria o potrebe pružnosti šaríe.

Zatiaľ sa moslimskí právnici nedopracovali k takej zásade, akú si od stredoveku vypracovali židia v zásade „dína de malchut dína“, teda že miestny zákon sa stáva súčasťou ich vlastného talmudického zákona. Podstatné sú dnes diskusie, ako súlad s miestnym právom riešiť. A nemenej podstatná je skutočnosť, že preukázateľná väčšina moslimov žijúcich v Európe úplne pragmaticky miestne štátne právo uznáva a dodržiava, váži si slobodu náboženstva a prípadne ho tam, kde je to možné, kombinuje s vlastnou predstavou o správnom správaní.

6. Zavedú prisťahovalci pre Čechov právo šaría, ako sme denne strašení na internete? Šaría je právo náboženské a platí len pre moslimov – obdobne ako talmudická halacha platí len pre židov. Židia a kresťania ani v moslimských krajinách neboli nikdy šaríou viazaní, riadili sa vlastným právom. (Princíp teritoriality, teda platnosti šaríe plošne na území štátu, čoho sa dnes dožadujú radikáli, je de facto – čo si vôbec neuvedomujú – prevzatý z európskych vzorov právnych systémov pre štátne územia.)

Je absurdné báť sa, že niekoľko tisíc utečencov – aj keby všetci boli pravoverní moslimovia – urobí z našej krajiny krajinu islamského práva. A čo ďalšie generácie? Ak sa v priebehu niekoľkých storočí naši ľudia nebudú rozmnožovať alebo úplne opustia kresťanstvo, potom je otázka, či si naša krajina prechod do inej kultúry nezaslúži!

7. Zákonom šaría strašia predovšetkým tí, ktorí o ňom počuli pár vytrhnutých viet v bulvári. Tých niekoľko stále citovaných ustanovení (napríklad o zabití odpadlíkov a podriadenosti žien) je historicky podmienených a väčšina aj výrazne islamských krajín ich neuplatňuje (podobne ako katolícka cirkev necháva vyšumieť niektoré staršie pápežskej dokumenty – napríklad Syllabus sv. Pia IX., preklínajúci slobodu tlače a náboženstva –, hoci sa od týchto dokumentov nikdy oficiálne nedištancovala a fundamentalistickí katolíci sa nimi oháňajú dodnes).

Na oných extrémnych paragrafoch lipnú prakticky len salafistické školy v Saudskej Arábii, a ešte nie všetky. Teroristi sa Koránom a zákonom šaría oháňajú úplne neprávom, porušujú ich základné predpisy (napríklad nesmieš zabiť nevinného).

V dnešnom rozorvanom moslimskom svete sa stretávajú názory fanatikov s umiernenými, ktorí, naopak, zdôrazňujú, že šaríu nie je správne aplikovať len podľa stredovekých meradiel zakázaného (harám) a dovoleného (halál), ale stavať novo na aplikácii duchovných princípov vyvoditeľných z Koránu, ako sú dôstojnosť, dobročinnosť, ohľaduplnosť. Na týchto princípoch sa rozvíja napríklad aj takzvaný islamský feminizmus, zdôrazňujúci úctu a láskavosť k žene.
Fundamentalisti (moslimskí aj kresťanskí) spravidla svoje sväté písma do hĺbky nepoznajú, citujú len vytrhnuté vety.

8. Ak budú utečenci vystavení nenávisti, je potrebné si uvedomiť, že páni Konvička, Okamura, ale aj Zeman, Klaus a ďalší ich tým naháňajú do náručia islamistických fanatikov. Cirkev robí konečne chvályhodnú prácu (vďaka ktorej by okrem iného mohla verejnosť pochopiť pozitívny vplyv nápravy majetkových škôd), pomáha potrebným a môže ich motivovať na dobrú adaptáciu do spoločnosti, pre ktorú potom môžu byť prínosom. Cirkev tak ukázala ochotu vziať na seba veľkú časť starosti o utečencov. Pokiaľ však budú na osamelých farách migranti vystavení psychickému (a možno aj fyzickému) lynču od „kresťanov“, potom si vychovávame budúcich teroristov!

9. Výroky ako „berieme len kresťanov“ sú hlúpe. Čím si práve Česká republika, hrdo sa vyhlasujúca za najateistickejšiu krajinu planéty, „zaslúži“ na rozdiel od Rakúska, Poľska atď. kresťanov? Naozaj sa kresťania zo Sýrie budú u nás cítiť medzi svojimi? Kresťania z Blízkeho východu sa budú dosť čudovať „kresťanskosti“ Českej republiky, v ktorej sa majú údajne bezproblémovo adaptovať. A kde je záruka, že s kresťanmi budú menšie problémy ako s moslimami – možno to tak generalizovať? (Na svojich cestách po šiestich kontinentoch som sa veľakrát stretol s vysokou morálkou u moslimov a veľmi problematickou v „kresťanských krajinách“ – nikdy ma napríklad v moslimských krajinách, na rozdiel od Talianska, neokradli.)

Zásada „pomáhať len kresťanom“ je nekresťanská, odporuje evanjeliu, ktoré vyzýva na pomoc všetkým núdznym bez ohľadu na všetky etnické a náboženské hranice. (Býva obhajovaná ako istý ústupok českej xenofóbii: „Na kresťanov si Česi lepšie zvyknú, potom prehryznú aj moslimov.“ Ale keď občas čítam na sociálnych sieťach príšerné príspevky na adresu všetkého náboženstva, pochybujem, či možno povedať, že sú Česi tolerantní ku kresťanstvu – aj keď sa k nemu zrazu u nás hlási kdekto – nevadí, ak nepozná Otčenáš ani Desatoro.)

10. Nespočíva kľúčový problém náhleho strachu zo straty našej kultúrnej a duchovnej identity v tom, že podvedome tušíme, bez toho, aby sme si to boli schopní priznať a adekvátne na to reagovať, že sme ako národ a spoločnosť túto identitu stratili? Nie je toto ten skutočne hlavný problém, nad ktorým by sme sa v súvislosti so súčasným „sťahovaním národov“ mali zamyslieť?

Esej pôvodne vyšla v Lidových novinách

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 102226 z vás dostáva správy e-mailom