Bieloruský denník: Zbalila som si poplašný kufor (ako prežívajú obavy z vojny Bielorusi na Ukrajine)

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách Bielorusky a Bielorusi protestovať každú nedeľu proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Po 16. februári – dni, keď sa podľa rozličných mediálnych správ mal začať útok Ruska a Bieloruska na Ukrajinu – v Bielorusku nateraz prevládol pocit, že vojna nebude. Napriek tomu však znepokojenie pretrváva.

V súčasnosti žije na Ukrajine veľa Bielorusov a vôbec všetci bieloruskí politickí emigranti sú teraz veľmi mobilní v rámci „zlatého okruhu Minska“: Vilnius – Varšava – Kyjev – Tbilisi.

Obavy z možného vojenského konfliktu ovplyvnili všetkých zo „zlatého okruhu“. Aby som lepšie pochopil, ako to presne je, porozprával som sa s Bielorusmi, ktorí teraz žijú na Ukrajine alebo ju často navštevujú. Mená hrdiniek a hrdinov boli na ich žiadosť zmenené.

Vitalij, kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry v Kyjeve

V Kyjeve som odnedávna, hoci som z Bieloruska odišiel len pred vyše rokom. Snažil som sa usadiť aj vo Vilniuse a v Tbilisi, ale nakoniec som si vybral Kyjev. Je tu veľa nevýhod, ale o to viac slobody, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá.

Vzhľadom na veľký objem práce, ktorú vykonávam, sa väčšinou dozvedám nové správy od taxikárov. V Kyjeve bývajú veľké zápchy, takže sa s týmito ľuďmi dosť často rozprávam. A kyjevské taxíky vezú množstvo ľudí z rôznych častí Ukrajiny, takže si myslím, že som pochopil, v ktorých častiach krajiny sa boja vojny a v ktorých nie.

V Kyjeve sa skôr boja. Ale nie hystericky, v pokoji. Je to strach v pozadí, ktorý núti človeka pripraviť sa na rôzne scenáre. Na západnej Ukrajine však vojna nepatrí k najdôležitejším témam. Rusko je ďaleko, a ak sa niečo začne, ruské vojská majú len malú šancu dostať sa do veľkých západných miest – teda aspoň to si myslia na západe.

Čím bližšie k hranici, tým väčšie napätie. Ako Bielorusovi mi je nepríjemné, že sa zvýšilo napätie aj na hraniciach s Bieloruskom. Deň predtým som sa stretol s niekoľkými vodičmi z pohraničných oblastí, takže som mal chuť na výlet. Ale bál som sa, že po odlete do Tbilisi sa už nevrátim. Ukrajina zakázala vstup bieloruským mužom v brannom veku a rovnako nie všetkým ženám je vstup povolený. A nie je celkom jasné, ako dlho to bude trvať.

Jaroslav, novinár, chcel letieť za svojimi priateľmi do Ľvova

Často navštevujem Ukrajinu, mám tam veľa priateľov: v Kyjeve aj vo Ľvove. Na Ukrajine si rád oddýchnem, ale život tam nie je taký pohodlný ako v krajinách EÚ, a pre mňa je pohodlie veľmi dôležité.

Úprimne povedané, už pri kúpe leteniek začiatkom februára som mal pochybnosti – uvedomoval som si, že v dôsledku Lukašenkových slov môžu Bielorusov na Ukrajine vnímať ako hrozbu. A ak sa nemýlim, v roku 2014 sme už mali zákaz vstupu na Ukrajinu.

Rozhodol som sa však zariskovať – a stratil som niekoľko hodín a nervových buniek na letisku. Chápem Ukrajincov, ale aj tak je to nepríjemné. Sedíte tam, pýtajú sa vás, potom vám celé hodiny nič nevysvetľujú, opäť otázky – a opäť vám nič nie je jasné. Nakoniec som si musel kúpiť drahú letenku späť.

O pár dní neskôr sa objavili správy o zákaze vstupu pre Bielorusov – mal som smolu, že som neletel skôr. Tak by som dokonca mohol svoje peniaze za lístok dostať späť.

Moji priatelia nevyzerajú, že by mali na krku vojnu, hoci im každých pár dní ponúkam, aby ma prišli na týždeň navštíviť. Oni to však odmietajú a tvrdia, že všetko bude v poriadku. A že pred Lukašenkom utiekli raz a druhýkrát to už neurobia.

Katerina, študentka

V Kyjeve žijem už asi rok – ušla som pred trestným stíhaním v Bielorusku. V uliciach mesta totiž takmer nemáte pocit, že by sa okolo vás dialo niečo zlé. Iste, ľudia diskutujú o tom, že Rusi môžu zaútočiť na Ukrajinu, niekde na dvore možno uvidíte cvičiacich dobrovoľníkov – ale inak je to normálny život. Žiadna panika v obchodoch, neviem, poplašné sirény.

Hystéria len v médiách – a spravidla nie v ukrajinských médiách.

Dlhší čas sme nemali strach, veď napätá situácia pretrváva už viac ako mesiac. Postupom času sa však čoraz viac Bielorusov a Bielorusiek okolo mňa začalo pýtať jeden druhého, čo majú robiť. A jedného dňa sa tento kolektívny Bielorus v mojom okolí nejako rozhodol, že sa musíme aspoň na február, do jari, presťahovať na západnú Ukrajinu. Presťahovali sme sa do rôznych miest v západnej časti krajiny: Ľvov, Užhorod, Ivano-Frankovsk. Je tu krásne a ceny sú nižšie ako v Kyjeve.

Nadežda, ajťáčka

Moji kamaráti sa tak rýchlo dostávali do väzenia, po ktorom utekali z krajiny, že som si ešte na jeseň 2020 uvedomila, že musím odísť z Bieloruska. Mala som šťastie: moja firma mi pomohla s relokáciou, zamenila som kanceláriu v Minsku za kanceláriu v Kyjeve – nechýbala som ani v interných systémoch.

V roku 2021 už boli ruské vojská na hranici s Ukrajinou, takže tentoraz ani nebol žiaden strach – už sme to tu predsa mali. Ba ani v polovici februára, keď sa plány útoku začali objavovať jeden za druhým a dokonca „unikol“ aj dátum začiatku vojny, tu nevládlo žiadne vzrušenie. Skôr akási ťažká únava kdesi hlboko vnútri.

Nechcelo sa mi znova niekam sťahovať sa, pred niekým utekať. Za rok sa človek stihne na novom mieste sotva usadiť, takže vojna bola celkom od veci.

Podľa všetkého sa to nakoniec vyriešilo, hoci situácia je stále napätá. Bolo však príjemné, že firma ponúkla cudzincom dočasnú relokáciu s úhradou nákladov na niekoľko mesiacov. Úprimne povedané, ak by som to využila, cítila by som sa zradkyňou svojich ukrajinských kolegov. Sú odhodlaní chrániť svoju krajinu pred vonkajšími hrozbami.

Jediné, čo som spravila – zbalila som si „poplašný kufor“. Tak ako v Minsku, keď sa každý deň zobudíš a tešíš sa, že ťa nezadržali. Tento kufor, ktorý je vlastne batohom, obsahuje to najpotrebnejšie: nohavičky, ponožky, teplý oblek, knihu, nejaké konzervy a tyčinky. Ak to nebudem potrebovať, pôjdem s kolegami kempovať.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.