Na univerzitách fungujú osobné väzby nad rámec profesionality. Musí sa to otvoriť, hovorí poradkyňa premiéra pre školstvo

Renáta Hall už dlhé roky skúma vysokoškolské prostredie, aktuálne pracuje ako externá poradkyňa premiéra Eduarda Hegera pre vysoké školy. Podľa nej treba presadiť dve hlavné zmeny na to, aby sa zvýšila kvalita slovenských vysokých škôl. Po prvé, zmeniť spôsob riadenia, teda výber rektora a dekana. Po druhé, otvoriť ich zahraničiu.

„Veľakrát som pri rozhovoroch s akademikmi počula: „Veď ja som si toho človeka vychoval…“ V zahraničí to takto nefunguje – tam sa vypíše miesto, na ktoré sa hlásia ľudia zvonku. U nás je štandard, že doktorand sa vopred dohodne so školiteľom a pokračuje na tej istej škole,“ vysvetľuje Renáta Hall. Dodáva, že ide o jej názory, ktoré sa nemusia zhodovať s premiérovými.

V marci by mali poslanci v parlamente rozhodovať o novele vysokoškolského zákona, ktorý prináša zásadné zmeny v riadení akademického prostredia. Podľa Hall však majú niektoré koaličné strany výhrady.

V rozhovore tiež hovorí:

• kto na vysokých školách pôsobí najdepresívnejšie,
• prečo študenti tak často podvádzajú,
• či má novela vysokoškolského zákona v koaličných stranách podporu,
• prečo ju sklamala akreditačná agentúra.

Bývalý politik Juraj Hipš nedávno na Facebooku zverejnil prípad profesora politológie, o ktorom mu napísal jeden zo študentov. Profesor bežne na prednáškach hovorí, ako veľkí páni ovplyvňujú vedomie ľudí cez 5G siete, cez chemtrails generujú choroby a chystá sa nový svetový poriadok. Prekvapilo vás to? 

Nie, neprekvapilo.

Ako je možné, že takýto človek môže byť profesorom na vysokej škole? 

Spôsob výberu profesorov nezabezpečuje vždy kvalitu ľudí. Súvisí to často s vnútornou politikou školy. Hlasovanie vedeckej rady na niektorých školách nie je postavené iba na odbornosti. Stretla som sa s tým pri výskume pre projekt To dá rozum. Vedecká rada posunula ďalej človeka, ktorý na to nemal, alebo, naopak, zabrzdila schopného človeka, ktorému sa chcela pomstiť.

Ako často sa to deje? 

Povedala by som to tak, že sa to nedeje len na tých najslabších vysokých školách, ale aj na tých, ktoré verejnosť vníma ako najlepšie. Pri výskume sme robili aj analýzy výstupov členov vedeckých rád a väčšina z nich ako celok bola podpriemerná. Pamätám si citát jedného z dekanov, ktorý tvoril vedeckú radu. Povedal, že tituly sa udeľujú tak, aby bol vždy dostatok garantov pre študijné programy. To nie je úplne najlepšia motivácia.

Takže čím vyššie funkcie na vysokej škole, tým viac politiky je v ich obsadzovaní?

Vyššie funkcie so sebou prinášajú benefity. Okrem honoru a červeného koberca je to aj o peniazoch a o tom, kam sa posuniete v platovej tabuľke. Pridanou hodnotou najmä pri experimentálnych odboroch je možnosť viesť doktorandov, ktorí pomáhajú pri väčších tímových výskumoch.

Pri obsadzovaní funkcie na vysokej škole by však malo byť pomerne objektívne jasné, kto na ňu má a kto nie. Veď sú tam jasné kritériá – citácie, kvalitné publikácie. Ako je možné, že takú veľkú úlohu hrajú skôr kontakty a známosti? 

Je za tým uzavretosť vysokých škôl. U nás ostáva človek od akademického narodenia až po dôchodok na jednej škole. Tým sa tvoria veľmi silné vnútorné väzby. Každý s každým sa pozná roky; viete, koho deti čo študujú a kto má chorú manželku. Ľudsky rozumiem tomu, že je ťažké ostať objektívny.

Ako napríklad? 

Veľakrát som pri rozhovoroch s akademikmi pre projekt To dá rozum počula: „Veď ja som si toho človeka vychoval…“ Potom sa aj doktorandské miesta obsadzujú tak, že sa vopred dohodnú. V zahraničí to takto nefunguje – tam sa vypíše miesto, na ktoré sa hlásia ľudia zvonku. U nás je štandard, že doktorand sa vopred dohodne so