Denník N

Ľudovít Kaník: Sociálny netvor bol prvý osobný útok Fica a dospelo to až k zoznamu zradcov

Ľudovít Kaník. Foto - archív Ľ. K.
Ľudovít Kaník. Foto – archív Ľ. K.

Reformy druhej Dzurindovej vlády ľudí neboleli. Pravica si však po nich prestala veriť, aj preto ju porazil Fico, hovorí niekdajší minister práce z druhej vlády Mikuláša Dzurindu.

Ľudovít Kaník v rozhovore okrem iného hovorí:

  • o naprávaní mečiarovských privatizácií a o tom, prečo sa neurobilo viac,
  • ako Dzurinda urobil chybu, keď ho odvolal z postu šéfa FNM,
  • či naozaj zapredal DS výmenou za post ministra,
  • či ľudí boleli reformy druhej Dzurindovej vlády,
  • či svojou reformou ublížil invalidným dôchodcom,
  • ako sa rokovalo s odborármi o liberálnejšom Zákonníku práce,
  • či je Fico zlodej budúcich dôchodkov ľudí,
  • prečo by nemohol spávať pokojne ako Krajniak,
  • ako sa Hegerova vláda odklonila od robenia reforiem,
  • či by sa do politiky mali vrátiť Dzurinda s Miklošom.

Ako sa vám žije s nálepkou sociálneho netvora, ktorou už dve desaťročia operuje Robert Fico?

Úplne v pohode. Viete, kto sa na ňu obvykle pýta? Ľudia s pravicovým alebo stredopravicovým zmýšľaním. Symbolizuje to symptóm tejto časti elektorátu – slabo si veria. Je v tom skrytá nedôvera, či reformy, ktoré sme robili, boli naozaj správne, a čo na nás povedia ostatní. Akoby nás tí „ostatní“ mali niekedy voliť.

Ide pritom o prvý veľmi úspešný hejt Roberta Fica, ktorým otváral práve novú dobu znevažovania a podpásových útokov voči názorovým oponentom. Tá sa rozvíjala až do dnešného stavu, keď sa zverejňujú zoznamy „zradcov“ s miestami bydliska. Mimochodom, keď o mne ako sociálnom netvorovi hovoria Blaha s Ficom, je to len potvrdením toho, že sme reformy robili dobre. Dosť sa zabávam na tom, že aj po toľkých rokoch som pre nich strašiakom.

Chceli by ste sa ešte vrátiť do vysokej politiky?

Keby to bolo potrebné a pozitívne pre krajinu, prečo nie? Musela by však vzniknúť skupina ľudí s rovnakými názormi, ktoré by chcela presadiť. A to sa bez politiky nedá.

Budete teda kandidovať v najbližších voľbách?

Zatiaľ s tým nepočítam.

Čím sa živíte?

Už 30 rokov s výnimkou období v politike sa venujem nehnuteľnostiam, máme jednu z najstarších realitných kancelárií na Slovensku. Zároveň sa v rámci rodinnej firmy snažíme rozvíjať turistický biznis v Banskej Štiavnici, kde máme hotel a nejaké reštaurácie.

Po revolúcii ste sa ako 25-ročný dostali na ministerstvo privatizácie, kde ste boli riaditeľom odboru malej privatizácie a dražieb. Je pravda, že vás tam zavolal Ivan Mikloš, lebo ste vedeli rýchlo a efektívne organizovať privatizáciu v okrese?

Áno. S Ivanom sme sa predtým nikdy nestretli. Náš okres bol z hľadiska počtu a rýchlosti privatizácie najlepší na Slovensku. Navyše sme tam dokázali robiť kroky, ktoré výrazne eliminovali viaceré negatívne javy, ktoré tieto procesy sprevádzali.

Po páde mečiarizmu v roku 1998 ste sa stali šéfom Fondu národného majetku SR v prvej vláde Mikuláša Dzurindu. Ľudia napriek sľubom nenadobudli pocit, že sa napravili privatizačné krivdy, teda rozkrádačky a tunelovania z tretej Mečiarovej vlády. Kadejakým vagabundom ich majetky ostali a súdy ich nikdy neodsúdili.

Na FNM som bol iba rok. Za ten čas sa nám podarilo v najviac vykričaných kauzách vrátiť časť majetku štátu – išlo o VSŽ, Naftu Gbely, piešťanské kúpele, kúpele Sliač, Slovnaft a podobne. Každý prípad bol iný, niekde sme vzali späť všetko, inde len to, čo sa ešte dalo.

Čarovať sme mohli len s nástrojmi, ktoré boli k dispozícii. Neboli sme polícia, prokuratúra ani súd, boli sme len normálny orgán štátnej správy bez špeciálnych právomocí. Ponaprávali sme, čo sa dalo, hoci sa nepochybne mohlo ísť ešte ďalej. Po mojom odchode sa už na FNM nič také nedialo.

Máte pravdu, že mečiarovská privatizácia bola z veľkej časti zločinná. Vyšetrovatelia ani sudcovia však v tom čase neboli pripravení, schopní ani kompetentní tie prípady rozpletať. Mnoho vecí sme vtedy posúvali polícii. Mohli sme len čakať, či s tým niečo urobí. V zásade neurobila nič.

Vravíte, že sa vám podarilo vrátiť Naftu Gbely. Pripomeňme si, že firma Druhá obchodná, za ktorou bol mečiarovec a bývalý výčapník Vladimír Poór, dostala v roku 1996 takmer 46-percentný balík akcií za 500 miliónov korún, hoci jeho hodnota bola 3,2 miliardy korún. Reálne splatiť pritom nebolo treba ani tých 500 miliónov, viaceré splátky stačilo investovať do rozvoja podniku. V roku 1999 vás dal Dzurinda odvolať z FNM a zdôvodnil to tým, že ste zlyhali práve pri návrate akcií Nafty Gbely do rúk FNM.

Áno, toto bol formálny dôvod môjho odvolania z postu šéfa FNM. Premiér to takto povedal, hoci vtedy strelil capa. Z hľadiska svojej autority však už nemohol ustúpiť ani zmeniť dôvod, ktorý verejne vyslovil. Pokusy o moje odvolanie prebiehali niekoľko mesiacov, podarilo sa to v októbri 1999. Keď si dáte na misky váh pozíciu premiéra a pozíciu šéfa FNM, bolo jasné, kto musí vyhrať.

Moje odvolanie bolo chybou. Dzurindove podozrenia boli úplne mimo. Vyšetrovali ma krížom-krážom, na výsluchoch som strávil dlhé hodiny a všetko sa skončilo v môj prospech. To už nehovorím o tom, že keď prebiehalo hlasovanie o mojom odvolaní, akcie Nafty Gbely už boli v plnom rozsahu vrátené na účet FNM. Nebyť mňa, nedotiahlo by sa to, ale nechcel som odísť s pošpineným menom.

Celé to bolo zvláštne – šlo tam o miliardy, v mene štátu som nastavoval vlastný krk, hoci niektorí ľudia dopadli zle aj za menšie veci, a ja som mal byť ten zlý?

Potom nerozumiem, prečo vás chcel Dzurinda odstaviť.

Nepovedal by som, že ma chcel odstaviť. Iba zle vyhodnotil informácie od ľudí, ktorým dôveroval. Tie informácie boli nepravdivé, zavádzajúce a on na chvíľu naozaj uveril, že vo FNM kujeme nejaké „pikle“. To sa stáva, že človek dôveruje niekomu, kto ho zavádza.

Pamätám si, že pri odchode ste boli strašne nahnevaný.

Bodaj by som nebol, keď som všetko robil poctivo a zrazu som sa musel brániť falošným obvineniam.

Hovoríme o konci 90. rokov, keď sa tu stále rozťahovala mafia a Mečiarom navyrábaní pochybní oligarchovia. Pokúšať sa im siahať na majetky bolo rizikové. Nestretávali ste sa s vyhrážkami? V roku 1999 bol zavraždený aj bývalý minister a šéf SPP Ján Ducký.

V tomto zohrala rolu naša rýchlosť a razantnosť. Protivníkom sme sa snažili nedať príliš veľa času na špekulovanie a hľadanie alternatív. A zrejme som mal aj šťastie, lebo minimálne v tom čase som mal asi znížený prah vnímania rizika.

Priamo likvidáciou sa mi nik nevyhrážal. Zväčša som len dostával odkazy, aby som si rozmyslel, čo robím, lebo na druhej strane stoja takí a takí silní hráči, nik si však nedovolil nič konkretizovať.

Navyše mafiáni ani privatizéri vtedy nevedeli celkom dobre vyhodnotiť, aký štát proti nimi stojí a akú silu proti nim použije. Zrejme mali rešpekt, že po páde mečiarizmu príde zmena aj v prístupe vyšetrovacích orgánov. Síce neprišla, ale to oni nevedeli.

Za mečiarizmu sa po FNM nepochybne pobehovalo s obálkami…

Nie s obálkami. Priamo s kuframi peňazí.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie