Denník N

Psychologička Sedláková: Zo staroby sme spravili sklad svojich obáv. Myslíme si, že cenný je len ten, kto je mladý a aktívny

Táňa Sedláková. Foto - Marek Velček
Táňa Sedláková. Foto – Marek Velček

Pred starými ľuďmi zatvárame oči, dávame ich do neviditeľnej pozície, hovorí psychologička Táňa Sedláková, ktorá sa dlhodobo venuje téme starnutia a postavenia seniorov v spoločnosti.

Spoluzakladala občianske združenie Zrejme, ktoré sa snaží o podporu medzigeneračného dialógu. „Radi by sme žili v prostredí, kde sa ľudia poznajú a vedia si vymieňať vedomosti, skúsenosti a kde vedia zdieľať prostredie spoločne,“ vraví v rozhovore, ktorý vychádza z podcastu V ženskom rode.

Nie je celkom bežné, aby sa mladá žena odborne venovala téme starnutie. Prečo táto téma zaujala vás?

Myslím si, že starnutie je veľmi užitočná téma pre nás všetkých. Je dobré byť s ňou mentálne v kontakte po celý život. Je to zároveň aktuálna spoločenská téma a je dôležité, aby sme svoje sociálne služby, inštitúcie a vzťahy prispôsobovali demografickému starnutiu. Veľmi dobre vieme, že je to jedna z veľkých výziev, ktorým naša spoločnosť čelí. Treba ju rozoberať a na viacerých úrovniach sa na ňu pripravovať.

Ako ste sa k tejto téme dostali vy?

Vždy som bola veľmi citlivá na prípady vylúčených ľudí a komunít. Keď som mala asi dvadsať rokov, pracovala som ako študentka psychológie v bratislavskom Pentagóne (vylúčená komunita v Bratislave, kde žijú ľudia ohrození chudobou, drogovou závislosťou a sexbiznisom – pozn. red.). Predovšetkým s deťmi, ktoré boli ohrozené chudobou svojho prostredia, a so ženami, ktoré tam pracovali – či už v sexbiznise, ako upratovačky, alebo aj s tými, ktoré prácu nemali. Keďže sa im okrem niekoľkých mimovládnych organizácií nikto príliš nevenoval, do vylúčenia sa prepadali stále viac.

Už vtedy som začala naplno vnímať, že niektoré spoločenské témy zámerne prehliadame. Osobne si pritom myslím, že hlasy tých, ktorých máme ako spoločnosť tendenciu nepočúvať, treba zdôrazňovať. Témy starnutia a diskriminácie na základe veku boli v tom čase také marginálne, že som ani nevedela, kde sa o tom môžem dočítať a dozvedieť viac. Našla som si preto svoju vlastnú cestu. Odišla som študovať na Masarykovu univerzitu v Brne, kde som sa sústredila práve na výskum diskriminácie na základe veku.

Čo vlastne starnutie je a ako ho definujeme odborne?

Biologický pohľad naň je, že ide o deteriorizáciu, iným slovom o zhoršovanie či znehodnocovanie stavu ľudského organizmu. Neviem však, či sa s ňou ideme uspokojiť. Osobne totiž starnutie vnímam tak, že je zrením človeka. Staroba nie je niečo strašné, čo na nás niekde v skrytosti čaká, aby nás zákerne prekvapilo ako monštrum. Starnutie je plynutie času, život sám.

Predstavy ľudí o starnutí a ich očakávania spojené so starnutím sú iná vec. Niekedy čakáme, že sa v momente, keď človek nadobudne nejaký vek, niečo zmení, že príde niečo strašné. Pritom samotné starnutie je proces. Je to niečo, čo nás kotví v realite a vytvára štruktúry naratívu nášho života.

Keď človek oslavuje okrúhle narodeniny – a je jedno, či je to tridsiatka alebo päťdesiatka – často rekapituluje svoj doterajší život. Pozastaví sa, zamyslí sa, ako vlastne žije. Premýšľa nad dilemami, napríklad či chce deti alebo nie, či sa v živote venoval tomu, čomu skutočne chcel a podobne. Stúpajúci vek prináša ľuďom typy otázok, ktoré si dovtedy možno ešte nepoložili.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie