štvrtok

Fedor Gál: Len nadávame a frfleme, hoci sa máme dobre

Kde, doparoma, vtedy boli naši dnešní kritici, hnevá sa Fedor Gál v rozhovore s Karolom Sudorom.

Kde, doparoma, vtedy boli naši dnešní kritici, hnevá sa Fedor Gál v rozhovore s Karolom Sudorom.

Je už po 25 rokoch od revolúcie november pre vás len bežný mesiac?

Nie je, lebo ma počas neho permanentne triafa šľak. Už pri piatom výročí revolúcie som si totiž povedal, že o nej budem hovoriť naposledy. Ak mi však niekto opakovane volá, a je to kamarát alebo slušný človek, stále nedokážem odmietnuť. Výsledkom je, že sa trápim, lebo tento typ rituálov je mi cudzí a nemám ich rád.

Cestoval som teraz za vami aj s jedným kamošom. Zaprisahal som sa pred ním, že tentokrát je to už naozaj naposledy. Ak som však už začal takto skepticky, musím dodať aj to ostatné.

Čo?

Že revolúcia bola absolútne kľúčovou udalosťou moderných českých a slovenských dejín, a som presvedčený, že si zaslúži, aby sme pred ňou sňali klobúk. Akurát si nie som istý, či pri tom musím byť aj ja.

Ste kľúčovým aktérom. Nie všetko okolo toho obdobia je jasné, takže je logické, že ľudia sa na vás obracajú.

Podľa Petra Zajaca som anarchistický konzervatívec, zrejme má pravdu. Faktom je však aj to, že keď sedím v spoločnosti viac ako troch či štyroch ľudí, vôbec sa necítim dobre. Nikdy som preto nechodil na žiadne rauty a postupne ma prestali pozývať aj na veľké spoločenské akcie.

Chodil som tam nerád, lebo človek tam hovorí s mnohými ľuďmi, a keď sa na druhý deň zobudí, nevie, o čom a s kým to vlastne bolo. Radšej si pamätám debaty s jedným, dvomi či tromi jednotlivcami. Priznávam však, že to je len môj osobný problém, nie problém toho novembrového sviatku.

K veľkej spoločnosti máte výhrady, lebo všetci sa stále pýtajú na to isté?

V novembri určite, mimo neho padajú aj iné otázky. V tom hurhaji, mixe hlasov, ksichtov a tém však nenachádzam jednotnú melódiu a ani neviem, na čo konkrétne som tam. Jednoducho v tom zaniká osobný kontakt a mne to nevyhovuje. Možno iní z toho niečo majú, ja však naozaj nie.

Stále sa ma len pýtajú, že prečo, prečo, prečo

Kladiete si v súvislosti s revolúciou ešte nejaké otázky?

Stále mi ich predsa kladú iní. Aj mne blízki ľudia, dokonca aj tí, o ktorých by som si teoreticky myslel, že vedia, kde je sever a o čom to všetko vlastne bolo, mi až obsedantne dávajú otázky, ktoré ma už štvú.

Napríklad?

Trebárs, že prečo sme komunistov nezrušili už na začiatku revolúcie, kde sme vyhrabali Mečiara, prečo sme komunistických zločincov neodsúdili do basy, prečo sme dovolili, aby tí hajzli infiltrovali štruktúry moci. Samé prečo, prečo, prečo.

Čo im odpovedáte?

Mám každému stále hovoriť to isté?

Že ste boli amatéri a učili sa za pochodu?

Nielen to. Pýtam sa, kde boli oni? Kde vtedy boli dnešní kritici? Nebola tá sloboda aj o tom, že mohli prebrať situáciu do vlastných rúk? To akože, chudáci, iba útrpne prihliadali našim chybám?

Kde, doparoma, boli? Akým právom teraz hovoria, že oni sú obete a my, čo sme to ťahali, vinníci? Pripadá mi to mimoriadne nespravodlivé. Ani im to však nemôžem povedať do očí, lebo všetci sú extra precitlivelí.

Fakt nerozumiem, ako v slobodnej a demokratickej spoločnosti môže človek vlastné problémy sublimovať na niekoho tretieho. Vlastne, svojím spôsobom sa to dá chápať. Keby si totiž človek otvorene priznal, že si je sám na vine, rovno môže skočiť z mosta alebo minimálne zošalieť. Život je často neuveriteľne krutý práve v tom slobodnom svete.

Ak to zjednoduším, váš odkaz kritikom znie, že Fedor Gál za vaše posraté životy nemôže?

Áno. Môže iba za svoj posratý život, teda keby taký bol. Do značnej miery však môže aj za to, akú stopu vpečatil do svojich detí, vnukov, do svojho manželstva a pracovného kolektívu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 56202 z vás dostáva správy e-mailom