Denník N

Adriana Mesochoritisová: Muži, ktorí k nám prídu na rodové tréningy, rýchlo pochopia, že tu nikto proti nikomu nebojuje

Adriana Mesochoritisová. Foto - Dorota Holubová
Adriana Mesochoritisová. Foto – Dorota Holubová

Adriana Mesochoritisová je feministická aktivistka a politologička, ktorá sa špecializuje na oblasť ľudských práv žien. Už 22 rokov je súčasťou neziskovej organizácie Možnosť voľby, kde pôsobí aj ako rodová trénerka.

„Ešte pred desiatimi rokmi nám chodili na tréningy ľudia, ktorí boli v absolútnom odpore. Tréningy boli vtedy veľmi ťažké, museli sme neustále rozvíjať metodiky, ako pracovať s ľuďmi v odpore. No dnes už vidím pozitívny posun,“ hovorí v rozhovore.

Mužským účastníkom kurzov zvykne vysvetľovať, že keď ženy nebudú preťažované a chudobné, potom budú bohatšie a spokojnejšie celé rodiny, to znamená, že aj muži.

„Ak na mužov a ich živiteľskú rolu nebude vyvíjaný taký obrovský tlak, budú môcť byť viac so svojimi deťmi, ktoré milujú. Mnohí muži veľmi trpia práve tým, že nemôžu tráviť toľko času so svojimi deťmi a rodinami. Keď to zrazu rozkryjeme a vidia, že feminizmus bojuje za všetkých, vtedy to berú a idú do toho,“ hovorí.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • prečo máme stále málo mužov feministov;
  • s akými reakciami sa stretáva ona a jej kolegyne;
  • z čoho sú často prekvapení účastníci rodových tréningov;
  • prečo nemá obavy, že by u nás mohol prejsť zákaz interrupcií;
  • ako dnes mnohí rodičia nechtiac podporujú rodové stereotypy.

Rozhovor je súčasťou projektu persONA, ktorý pripravujeme v spolupráci s fotografkou Dorotou Holubovou. Súčasťou projektu sú rozhovory s inšpirujúcimi ženskými osobnosťami.

Ako sa z niekoho stane feministická aktivistka? 

Rovnakú otázku nám kládla aj docentka Zuzana Kiczková, keď som k nej počas vysokej školy chodila na feministickú filozofiu. Často sme spoločne premýšľali nad tým, aké rôzne faktory ovplyvňujú to, že sa niektoré a niektorí z nás začnú venovať feministickým rodovým témam a iní ľudia, naopak, skončia v ťažkom odpore. Vždy sme sa zhodli na tom, že neexistuje jeden určujúci faktor či kľúčová udalosť – aj keď možno u niekoho áno –, ide skôr o súhru viacerých.

Kedy ste si teda začali uvedomovať, že práva žien u nás treba brániť? 

Myslím, že som to tak mala vždy. Našla som si staré pohľadnice, ktoré sme si na škole dávali s kamarátkami, a na jednej z nich stálo: „Milá moja ochrankyňa ľudských práv!“ V tom čase som bola asi siedmačka, a keďže som narodená v roku 1975, bolo to za čias, keď sme tu o ľudských právach ešte ani nepočuli.

Už ako malé dieťa som si vždy čítala s otcom noviny, na rozdiel od svojich rovesníkov a rovesníčok, ktorých spoločenské dianie príliš nezaujímalo. A vždy ma hnevalo, keď som videla, ako ženy často chodili s plnými nákupnými taškami. Mali ich so sebou aj vtedy, keď išli pre deti do škôlky alebo do školy – otcovia v tom čase pre deti ešte veľmi nechodili. Práve to mi najviac utkvelo v hlave – ten pohľad na ženy s tými ťažkými nákupmi. Pohľad na preťažené ženy, ktoré mali na pleciach často celú domácnosť, dom, deti a ešte svoje zamestnanie.

Tak to bolo aj u vás doma?

U nás to, našťastie, nebolo celkom tak – oco aj varil, aj sa staral o nákupy spolu s mamou. Ale pamätám si napríklad aj to, že vždy, keď som chcela robiť nejaké „rodovo netradičné“ veci, mi každý hovoril, že to robiť nemôžem.

Čo napríklad?

Chcela som byť kozmonautkou alebo námornou kapitánkou, no všetci mi hovorili: „Ale to nemôžeš. To môžu len chlapci.“ Ja som však stále naliehala, že chcem robiť práve toto. Lenže na to som počúvala odpoveď: „To by si musela byť dobrá v matematike a dievčatám matematika nejde.“ Hovorila som si: „Čo je to za nezmysel?“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Interrupcie

Projekt PersONA

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie