Denník N

Moderná vojna bude trvať dlhšie, stáť viac a vyžadovať si od spoločnosti väčšiu obetu (ukážka z knihy)

Záber z filmu 1917, ktorý natočil režisér Sam Mendes. Foto - François Duhamel/Universal Pictures and Dreamworks Pictures
Záber z filmu 1917, ktorý natočil režisér Sam Mendes. Foto – François Duhamel/Universal Pictures and Dreamworks Pictures

Ukážka z knihy Vojna: Ako nás formoval konflikt od Margaret MacMillanovej.

V prvej svetovej vojne zmobilizovali obe strany do armád takmer sedemdesiat miliónov ľudí. Vo Francúzsku a v Nemecku sa do nej zapojilo štyridsať percent mužskej populácie. Takmer každý poznal niekoho, kto odišiel do vojny, a oplakával tých, ktorí sa nevrátili. Bežný život sa razantne zmenil vo veľkých aj v malých veciach. V obchodoch bol nedostatok spotrebného tovaru a potravín a chýbali zásoby palív. Dane rástli a továrne vyrábali bez prestávky, aby zabezpečili tony jedla, milióny párov čižiem, kilometre látky, hromady munície a moria oleja.

Podľa historika Waltera Scheidela zo Stanfordu vyrobili v druhej svetovej vojne „súperiace strany 286 000 tankov, 557 000 bojových lietadiel, 11 000 veľkých bojových lodí a viac ako štyridsať miliónov pušiek“. Pre dva globálne konflikty v dvadsiatom storočí sa zaviedol nový termín totálna vojna.

Keď v roku 1812 vtrhol Napoleon do Ruska, stál v čele asi šesťstotisícovej armády. Keď v roku 1870 išiel Nemecký spolok do vojny s Francúzskom, jeho vojsko malo dvojnásobný počet príslušníkov. V roku 1914 zmobilizovalo Nemecko na boj proti nepriateľom viac ako tri milióny mužov. A v roku 1944 nasadil Stalin na východnom fronte šesť a pol milióna ľudí do boja proti silám Osi.

Moderná vojna je priemyselná vojna, ktorá dokáže vytvoriť armády, námorníctvo a dokonca aj letectvo obrovských rozmerov. Hoci pozemné jednotky v dvoch svetových vojnách stále využívali na presun aj kone a osly, bol to práve vlak, parník a spaľovací motor, čo umožnilo viesť tieto konflikty v takom rozsahu. Zatiaľ čo niektoré zbrane, ako napríklad bajonety a nože, sa stali súčasťou histórie, radikálne vylepšené strelné zbrane alebo celkom nové lietadlá, ponorky, obrnené vozidlá a jadrové zbrane reprezentovali novú epochu vojny, podobne ako ju kedysi symbolizovali kovové zbrane, kone alebo strelný prach.

Na konci prvej svetovej vojny však opäť prišiel jeden z tých zvratov, ktoré sa tiahli vývojom vedenia vojny. Keďže súperiace strany prišli s novými a inovatívnymi spôsobmi, ako prekonať obranu (napríklad bojové plyny, plameňomety, mínomety, tanky a lietadlá), obranný spôsob boja pomaly ustupoval do úzadia. Začiatkom druhej svetovej vojny boli misky váh opäť na strane útočného boja. Nemecká blesková vojna sa vďaka bombardérom a stíhačkám, ktoré podporovali pozemné sily vyzbrojené tankami, obrnenými vozidlami a motorkami, prehnala obrannými pozíciami. Ostatné armády sa rýchlo poučili, hoci nové zbrane a metódy priniesli nové protiopatrenia v podobe protileteckých a protitankových zbraní alebo pozemných a námorných mín. Vojna sa zároveň presunula na nové územia: do vzduchu a pod vodu. Čo však tento zvrat odlišovalo od predošlých, bola rýchlosť zmien.

Zväčšil sa aj rozsah vojny, pretože do nej musela byť investovaná energia celej spoločnosti. Zásoby, ktoré sa kedysi vyprodukovali na začiatku konfliktu, zväčša postačovali až do jeho záveru. Moderná vojna, podobne ako každý moloch, si vyžaduje neustály prísun potravy – tiel a zdrojov. A tak všetky armády v prvej svetovej vojne zistili, že čerpajú z núdzových zásob už na začiatku konfliktu v roku 1914. Francúzi len za prvý mesiac minuli viac ako polovicu svojej munície. Nemecké delostrelectvo vystrieľalo všetky svoje zásoby za šesť týždňov.

Keby súperiace národy nedokázali prinútiť svoje ekonomiky zapojiť sa do vojnového úsilia, nemohli by ďalej bojovať. Výsledkom bolo, že hranica medzi legitímnymi a nelegitímnymi cieľmi sa zmazávala, až napokon takmer úplne zmizla. Bombardovanie alebo ostreľovanie železníc, skladov paliva, zbrojoviek či priehrad sa stalo legitímnou súčasťou snáh znížiť nepriateľovu bojaschopnosť. Postupne sa k nim pridala aj demoralizácia civilného obyvateľstva. Terčom sa stali obydlia, svätostánky, nemocnice aj školy a napokon aj samotní civilisti.

V dvadsiatom storočí sa tieto pokusy síce zdokonaľovali, no objavili sa už v tom predchádzajúcom. Počas prusko-francúzskej vojny Nemci cielene ostreľovali časti Paríža obývané civilistami, aby prinútili Francúzsko vzdať sa. Pruský korunný princ si do svojho denníka zapísal, že „jediné, na čom záleží, je potrestať tú hanebnú časť populácie, ktorá vyvolala túto vojnu“. Počas prvej svetovej vojny sa do slovníka dostal ďalší nový termín: domáci front. Či chceli alebo nie, civilisti sa odteraz stali súčasťou boja.

Jednou z najväčších tragédií modernej vojny je, že jednotlivé spoločnosti dokázali svoje najväčšie prednosti – organizáciu, priemysel, vedu a zdroje – zneužiť na to, aby sa zmenili na dokonale efektívne vraždiace stroje. Národy dokázali bojovať omnoho dlhšie. Už to neboli dni, ale mesiace a roky. Zabíjalo sa v omnoho väčších počtoch. Pri každom konflikte je zložité získať presné čísla obetí – mŕtvych, ranených, nezvestných alebo zajatých – a, ako upozorňuje napríklad Steven Pinker, tieto čísla by sme vždy mali dávať do pomeru k celkovej veľkosti populácie. Keby sa teda napríklad Mongoli vydali na svoje výpravy nie v trinástom, ale v dvadsiatom storočí, namiesto 40 miliónov mŕtvych by ich bolo 278 miliónov.

Video: Ako Putin vyhlásil vojnu Ukrajine a hrozí Západu (prejav s titulkami)

Nech sa akokoľvek snažíme pochopiť, koľko ľudí padlo vo vojnách, z počtov obetí – a ich prudkého nárastu – mrazí. Pozrime sa na obdobie od napoleonských vojen na začiatku devätnásteho storočia po koniec druhej svetovej vojny v roku 1945. V najväčšej napoleonskej bitke, v bitke národov pri Lipsku v roku 1813, čiže dávno pred revolučnými zmenami v zbraniach, stálo na každej strane zhruba pol milióna vojakov, asi 130 000 ich padlo. Bitka národov trvala zhruba štyri dni. V roku 1916 sa odohrala bitka pri Somme, ktorá sa natiahla na štyri a pol mesiaca a vyžiadala si zhruba milión obetí. Varovanie pred tým, ako sa to bude vyvíjať, poskytla rusko-japonská vojna, v ktorej padlo od 130 000 do 170 000 vojakov.

Jacques Louis David: Napoleon prekračuje Alpy. Zdroj – Bridgeman Images

Počet vojakov, ktorí padli v prvej svetovej vojne, sa odhaduje na zhruba deväť miliónov a v druhej svetovej vojne na minimálne dvojnásobok. Z dôvodu používania zbraní, ktorými mohli lepšie zasiahnuť domáce územie protivníka, radikálne stúpali aj počty civilných obetí. V druhej svetovej vojne zahynulo v dôsledku masového vraždenia, bombardovania, hladomoru a chorôb asi päťdesiat miliónov civilistov. Jedna atómová bomba zhodená na Hirošimu na mieste zabila od 60 000 do 80 000 ľudí. Ďalšie tisíce umreli na ožiarenie. Niet divu, že na opis minulého storočia ktosi vymyslel termín „hemoklyzma“ (záplava krvi).

Na druhej strane, preteky medzi novými technológiami a protiopatreniami prinášajú aj také veci ako lepšia civilná ochrana či lepšia zdravotná starostlivosť. Pred devätnástym storočím padlo na bojiskách mnoho vojakov, no oveľa viac ich podľahlo chorobám a zraneniam. Dnes ranený vojak prežije a často sa znovu zapojí do boja.

Mnohí nacionalisti považovali vojnu za hnací motor národa, ktorý mu dával životnú silu. Mussolini vyhlásil, že vojna „v človeku vyburcuje všetku energiu a ľuďom, ktorí sa do nej neboja zapojiť, dáva punc vznešenosti“. To znamenalo, že ten, kto nechcel bojovať za svoju existenciu, si zrejme nezaslúžil žiť. V článku v istom významnom britskom vojenskom časopise zaznela pred prvou svetovou vojnou otázka: „Nie je vojna vlastne len geniálnym návodom prírody, ako vylúčiť degenerované, slabé a inak škodlivé štáty z kruhu civilizovaných národov a ako z nich urobiť súčasť tých, ktoré sú silnejšie, životaschopnejšie a s lepším vplyvom na spoločnosť?“

V devätnástom storočí – a deje sa to dodnes – sa porážka často opisovala jazykom kastrácie. Domnienka, ktorú stvorili francúzski revolucionári so svojím levée en masse, že občania majú voči štátu a národu isté záväzky, dosiahla strašidelné rozmery v roku 1945 v Nemecku, keď vrcholní nacisti odmietli urobiť kroky, ktoré by pomohli zachrániť nemecké životy. Keď Medzinárodný výbor Červeného kríža navrhol vytvoriť v Berlíne bezpečné zóny, kde by sa mohli zhromažďovať civilisti, aby sa vyhli bojom, náčelník generálneho štábu nemeckej armády ponuku s pohŕdaním odmietol. Vnímal to ako pokus otestovať vôľu nemeckého národa. „Prijatie ponuky by bolo prvým krokom k tomu, ako stratiť silu.“ Dôsledkom boli státisíce vojenských aj civilných obetí medzi Nemcami. Hitler až do svojej smrti v bunkri blúznil, že nemecký národ ho opustil. Štát už viac nepatril občanovi, ale občan štátu.

Ranení a lekári Červeného kríža; kresba, F. Dadd, 1916. Zdroj – Wikimedia Commons

Zmeny, ktoré priniesla priemyselná revolúcia, sa neudiali z večera do rána a počas toho, ako sa armády a spoločnosti učili narábať s jej výdobytkami, sa stalo mnoho katastrof. V roku 1859 poslal Napoleon III., synovec známeho vojvodcu, vlak plný vojakov do Talianska, aby tam bojovali s Rakúšanmi. Muži na miesto dorazili, ale ich deky, potraviny a munícia nie. Napoleon III. skonštatoval, že sa udial „presný opak toho, čo sa udiať malo“. Rusko čelilo rovnakým problémom počas vojny s Japonskom v rokoch 1904 – 1905. Z dôvodu zlého plánovania nastal na Transsibírskej magistrále chaos a životne dôležité zásoby uviazli na vedľajších koľajach.

Nemci boli v lete 1914 úspešnejší. V 20 000 vlakoch sa im podarilo presunúť na severný front do Belgicka a severného Francúzska dva milióny vojakov, 1 189 000 koní a všetko vybavenie. Počas operácie sa vyskytlo len zopár problémov. Prvé dva augustové týždne jazdili do Francúzska nemecké vlaky pozostávajúce zo štyridsiatich štyroch vagónov každých desať minút. Hranicu prechádzali po kľúčovom moste Hohenzollern v Kolíne ponad rieku Rýn. Pruská a po roku 1871 nemecká vláda splnili želania armády a vybudovala železničnú sieť, po ktorej mohli k hraniciam rýchlo presúvať vojakov aj zásoby. Nemci medzi prvými pochopili, že nová železnica má zmysel len vtedy, keď podlieha dobrej organizácii. Vymysleli teda generálny štáb, nevyhnutný mozog, ktorý dokázal hýbať takým kolosom, aký predstavovali nové masové armády.

V devätnástom storočí sa rozprával takýto vtip: V Európe existuje len päť dokonalých vecí: kúria katolíckej cirkvi, britský parlament, ruský balet, francúzska opera – a nemecký generálny štáb. Jeho súčasťou boli bystrí a ambiciózni dôstojníci. Vznikol ako skromný experiment, keď sa Prusko snažilo popasovať sa s Napoleonom, no postupne prerástol do zmysluplného profesionálneho orgánu, kde v roku 1905 pracovalo osemsto ľudí. Samotné železničné oddelenie malo osemdesiat zamestnancov. Generál Groener, šéf oddelenia v roku 1914, bol takým nadšencom železníc a dopravných uzlov, že medové týždne s novou manželkou strávil pri plánovaní grafikonu. Generálny štáb mal zhromažďovať informácie o nepriateľovi a hlavne vypracovávať plány na dosiahnutie víťazstva. Dôstojníci štábu študovali všetko od pevností, aby pochopili, kde sú ich slabé a silné miesta, po americké cirkusy, aby sa naučili, ako presúvať veľké skupiny ľudí, zvierat a množstvo vybavenia na veľké vzdialenosti. Plány, ktoré vytvorili, potom prešli nácvikom, upravili sa, znovu ich precvičili a takto to robili každý rok.

Moderná vojna prinútila jednotlivé spoločnosti zlepšiť organizáciu a zmobilizovať zdroje, inak riskovali porážku. Kľúčovým faktorom, ktorý v roku 1917 zrejme zapríčinil pád cárskeho režimu v Rusku, bola neschopnosť zásobovať vojakov na fronte a zároveň nasýtiť domáce obyvateľstvo.

Keď som v šesťdesiatych rokoch minulého storočia študovala v Británii, nerozumela som, prečo všetky podniky poobede zavreli. Takéto nariadenie vzniklo ešte v roku 1915 a jeho cieľom bolo zamedziť robotníkom piť alkohol, poprípade zmeškať poobedňajšiu zmenu. Briti s týmto nariadením žili do osemdesiatych rokov, keď boli napokon schválené zákony o povoleniach na predaj alkoholu. Moderná vojna zrýchlila rozširovanie vplyvu vlády na spoločnosť. Továrne sa zoštátnili, nerastné suroviny sa presmerovali tam, kde ich najviac potrebovali, a skúsení pracovníci z kľúčových odvetví, ako napríklad baníctvo, nemohli zmeniť zamestnanie alebo narukovať bez toho, aby na to mali povolenie. Dôležitú úlohu vo vojne hrali odjakživa vedci. Spomeňte si len na Archimeda a Leonarda da Vinciho. Vlády ich však zapojili do vojny omnoho intenzívnejšie, keď vytvorili špecializované výskumné pracoviská, finančne podporovali konkrétne odvetvia alebo im ponúkli granty na univerzitách.

Jednou z mnohých chýb, ktoré urobil Hitler, bolo, že podcenil význam vedy, teda oblasti, v ktorej kedysi Nemecko vynikalo. Nacistický režim zanedbal základný výskum a niektorých zo svojich najlepších vedcov nechal zapojiť sa do vojny, kde premárnili svoje schopnosti a často aj zahynuli. Okrem toho nacisti vyhnali vedcov židovského pôvodu, medzi nimi aj Alberta Einsteina. Vyhnanci neskôr zúročili svoj talent u protivníkov Nemecka. Keby Nemci nevypudili svojich vedcov, spojenci by mali problém vyvinúť atómovú bombu tak rýchlo. Strašidelnou alternatívou je, že by ju Hitler získal na podporu svojej rasovej politiky. Projekt Manhattan je síce najväčším, ale iba jedným z mnohých príkladov, keď sa vedecké bádanie skončilo výrobkami pre armádu. Vojna však podnietila výskum obrovského množstva zbraní a technológií. Briti a hlavne Američania zoskupili stovky vedcov, ktorí pre nich vyvinuli mnohé technológie – počnúc radarom a končiac raketami. Po prvýkrát sa použil postup neskôr známy ako operačný výskum, cez ktorý sa spočítala účinnosť, náklady a prínosy konkrétneho zariadenia alebo stratégie.

Albert Einstein na palube lode SS Belgenland, 1933. Svetoznámy fyzik a laureát Nobelovej ceny Albert Einstein je obklopený davom v knižnici lode SS Belgenland na ceste z New Yorku do Antverp. Einstein bol na spiatočnej ceste z USA do Nemecka, no priamo na palube sa rozhodol vzdať sa svojej pozície a nevrátiť sa. Zdroj – Scherl/Süddeutsche Zeitung, foto – Wikimedia Commons

Vojna, hlavne tá veľká a dlhotrvajúca, je veľmi náročná na zdroje. Vyžaduje si enormné množstvo prostriedkov, čo môže niekoho priviesť aj na mizinu. Keď vypukla prvá svetová vojna, všetci vrátane európskych protivníkov predpokladali, že sa zakrátko skončí, keďže sa minú zdroje aj peniaze. Namiesto toho sa však štáty rýchlo naučili, ako riadiť a získavať bohatstvo spoločnosti v omnoho väčšom rozmere, ako si kedy predstavovali. Walter Scheidel odhaduje, že veľmoci, ako napríklad Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia, zvýšili svoj HDP počas prvej svetovej vojny štyri- až osemkrát. Uprostred druhej svetovej vojny vynakladalo Nemecko ekvivalent sedemdesiatich troch percent hrubého národného dôchodku na podporu vojny. Keď nastal mier, vlády sa nezbavili všetkých mocenských pák, ktoré získali, a nezabudli, že od ľudí môžu dostať viac. Dane sa teda nevrátili na predvojnovú úroveň. V Rusku, ktoré sa po roku 1917 zmenilo na Sovietsky zväz, zaviedol Lenin plánované hospodárstvo, v čom neskôr pokračoval aj Stalin. Zdroje a práca v takto riadenom hospodárstve sa rozdeľovali, ako keby bola vojna.

Pohľad na hrôzy vojny môže zásadne ovplyvniť domácu verejnú mienku. Naše možnosti vidieť ich sa vďaka filmu a dnes aj sociálnym médiám radikálne rozšírili. Americká vláda prehrala pri vojne vo Vietname zápas o verejnú mienku, pretože správy v celoštátnych médiách presvedčili veľkú časť spoločnosti, že vojna bola nespravodlivá a odsúdeniahodná. Po vojne navštívil plukovník a popredný americký vojenský teoretik Harry Summers Hanoj. Počas rozhovoru so severovietnamským plukovníkom poznamenal: „V boji ste nás aj tak nikdy neporazili.“ Vietnamec po chvíli odpovedal: „To je možno pravda, ale na tom nezáleží.“ Demokratickým režimom, kde sa musia politici pozerať na najbližšie voľby, sa nepopulárne vojny vedú obzvlášť ťažko. Francúzi to zistili na vlastnej koži počas vojny v Indočíne. No dokonca aj diktátorský režim Sovietskeho zväzu zaplatil nemalú politickú cenu za neúspešnú a nepopulárnu vojnu v Afganistane v osemdesiatych rokoch.

Verejná mienka však môže fungovať aj opačne a dohnať vládu do konfliktu, do ktorého sa púšťať nechce. Námorná a vojenská liga, organizácie veteránov a obranný priemysel ukázali, že dokážu presvedčiť verejnosť, aby žiadala vyššie verejné výdavky na zbrojenie. V rozlúčkovom príhovore v roku 1961 varoval prezident Eisenhower, ktorý ako generál vedel, o čom hovorí, že „musíme zabrániť tomu, aby vojenský priemysel získal, či už cielene, alebo mimovoľne, vo vládnych radách neobmedzený vplyv“. Koncom devätnásteho storočia sa pre verejnú mienku dostala do konfliktu Veľká Británia a Nemecko. Objektom sporu boli Samojské ostrovy v Tichom oceáne. Konflikt vypukol aj napriek tomu, že politickí lídri a diplomati sa chceli dohodnúť. „Hoci drvivá väčšina našich malomeštiackych politikov netušila, či je Samoa druh ryby, vtáka alebo kráľovná cudzej krajiny,“ sťažoval sa istý nemecký diplomat, „nebránilo im to vykrikovať, že nech by to bolo čokoľvek, patrilo to Nemecku a tak to aj musí navždy zostať.“

Aj vlády a armáda sa však naučili manipulovať s verejnou mienkou. V prvej aj druhej svetovej vojne všetky strany starostlivo kontrolovali vojnových korešpondentov, aby príliš realistický obraz konfliktu neoslabil morálku verejnosti. Americká armáda povolila vo Vietname reportérom takmer všetko, no neskôr pochopila, že túto chybu už nesmie nikdy viac urobiť. Médiá počas oboch irackých vojen prísne kontrolovali. Američania sa mohli poučiť od Britov a z ich vojny o Falklandy v roku 1982. Britské ministerstvo obrany neváhalo zájsť skutočne ďaleko, len aby zabránilo zverejneniu akýchkoľvek správ z južného Atlantiku.

Námorné a vojenské prehliadky, vojenská hudba alebo stíhačky predvádzajúce ohurujúcu leteckú akrobaciu, to všetko roky zabáva spoločnosť v nádeji, že ľudia budú vďaka tomu pyšnejší na svoju armádu a ochotnejší financovať ju. Kým v demokratických štátoch sú vojenské prehliadky na ústupe, krajiny ako Rusko, Čína alebo Irán predvádzajú svoju vojenskú silu a získavajú si tak podporu verejnosti.

Prehliadka ruskej vojenskej techniky v Moskve pri príležitosti Dňa víťazstva. Foto – TASR/Pavel Neubauer

Vojna sa často považovala za duel obrovských rozmerov a slová o cti a potupe sa preniesli aj na úroveň národov. Boj sa považoval za úctyhodný, kapitulácia za hanbu, ktorú mohla zmazať iba ďalšia vojna. Myšlienka, že vojna nie je len prirodzenou, ale podstatnou súčasťou spoločnosti a že slúži ako skúška človeka, pochádza z hlbokej minulosti. Rimania sa napríklad učili, že mať spoločného nepriateľa je dobré. Ako napísal rímsky historik Sallustius o boji Rimanov proti Kartágu: „Medzi občanmi nepanovali žiadne spory o to, kto získa slávu alebo moc. Strach z nepriateľa uchoval morálku v dobrom stave.“ S takýmito názormi sa stretávame aj v Ríme dneška.

„Vojna je strašná vec,“ povedal v rozhovore v roku 2006 americký prezident George W. Bush, „ale prináša, viete, nejakým spôsobom sa dotýka vnútra každého Američana, ktorý sa potom dobrovoľne prihlási do boja, aby chránil svoju dušu.“ V devätnástom storočí mala prínosy vojny vysvetliť aj veda. Konkrétne Darwinova teória evolúcie. Sociálny darwinizmus, ako sa táto hypotéza nazýva, predpokladal, že ľudské spoločnosti sa vyvíjali ako samostatné druhy a vojna tvorila dôležitú, ak nie hlavnú časť celého procesu. Išlo o nevedeckú dezinterpretáciu Darwinových myšlienok, ale predstava, že v spoločnosti prežijú len najsilnejší alebo že každé spoločenstvo má svojho prirodzeného predátora či nepriateľa, mala obrovský vplyv. Ovplyvnila aj Hitlera a nacistov a dodnes sa k nej vracajú najrôznejší radikáli.

Kdesi medzi búchaním sa do hrude a vzývaním patriotizmu bol strach, ktorý sa tam nachádzal už dávno. Bola to obava z toho, že ak bude spoločnosť stáť pred skúškou vojnou, nebude schopná zložiť ju. Rozvinuté krajiny na konci devätnásteho storočia sa tak ako tie dnešné obávali, že moderný človek je morálne aj fyzicky slabší ako jeho predkovia. Keď Briti požiadali dobrovoľníkov, aby sa zapojili do búrskej vojny, úrady a značná časť britskej verejnosti boli pobúrené úbohou úrovňou ich kondície. Nezáležalo na tom, či to zapríčinila urbanizácia, priveľa pohodlia alebo primálo kvalitného jedla či čerstvého vzduchu, alebo nesprávne vzdelanie. Otázka znela, či moderné národy dokážu vyprodukovať vojakov na svoju obranu.

William Balck, autor významnej nemeckej taktickej príručky, tvrdil, že je pomerne jasné, že moderný človek strácal svoju fyzickú aj duševnú silu: „Neustále sa zvyšujúca kvalita života má za následok, že pud sebazáchovy rastie a duch sebaobetovania sa scvrkáva.“ V roku 1905 uverejnil mladý konzervatívec Elliot Evans Mills alarmistický text s názvom The Decline and Fall of the British Empire (Rozklad a pád britského impéria – pozn. prekl.). V texte sa venoval „prevahe mestského spôsobu života nad vidieckym a jeho katastrofickému dosahu na vieru a zdravie Britov“ a „neschopnosti Britov obrániť si vlastné impérium“. Často odkazoval na rozklad a pád Rímskej ríše.

Vo Francúzsku panovala celospoločenská obava z poklesu plodnosti. Popredný nemecký intelektuál netaktne povedal francúzskemu novinárovi: „Národ, ktorého muži sa odmietajú stať vojakmi a ktorého ženy odmietajú mať deti, je národ, ktorý uveril falošnému pocitu životaschopnosti. Takýto národ musí podľahnúť mladšej a sviežejšej rase.“ Jedným z dôvodov, prečo pred rokom 1914 armády plánovali krátke vojny s jasným koncom, bolo, že vojenskí aj občianski lídri sa obávali, že moderná spoločnosť sa pod tlakom dlhého konfliktu rozpadne.

V skutočnosti sa tieto obavy nenaplnili. Jednou zo záhad prvej svetovej vojny je, ako to vojaci a civilisti vydržali tak dlho. Rusko, najzraniteľnejšie z veľmocí, vytrvalo do roku 1917 a zvyšok ešte o rok dlhšie. Samozrejme, vyskytli sa lokálne vzbury a individuálny odpor, ale armády a námorníctva európskych krajín držali pohromade. Jedným z vysvetlení je, že postupné prenikanie vojenských hodnôt do občianskej spoločnosti psychicky pripravilo mnohých Európanov na vojnu. Okrem toho existovala z dnešného pohľadu tragicky nesprávna úvaha, že vojna konečne vyrieši všetky veľké problémy a po nej možno nastanú pokojnejšie časy. Blížiacu sa búrku – ťažké povetrie, náhly záblesk, rachot hromu a krátky intenzívny dážď – vystrieda čerstvý vzduch a čistá obloha.

 

[Ako je možné, že sa Hitler dostal k moci? Prečítajte si knihu od Denníka N Ako umiera demokracia. ]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

2. svetová vojna

História

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie