Denník N

Každé zlo odhaľuje v ľuďoch aj dobro. Prečítajte si, ako Slováci počas vojny riskovali vlastné životy a ukrývali Židov

Dagmar Mozolová. Foto - archív D. M.
Dagmar Mozolová. Foto – archív D. M.

Dagmar Mozolová v Rádiu Slovensko dlhé roky mapuje príbehy Slovákov, ktorí zachraňovali Židov. Riskovali tak aj životy svojich detí. Pozrite si konkrétne príbehy nádeje, empatie a dobra.

V roku 2014 ste v rozhlase odštartovali reláciu Encyklopédia spravodlivých, kde prinášate autentické svedectvá Slovákov a ich potomkov, ktorí zachraňovali Židov počas druhej svetovej vojny. Raz ste mi napísali, že odvtedy ste veľa pochopili, ale stále máte viac otázok ako odpovedí. Prečo?

Za tých osem rokov som nahrala 165 príbehov. Z dejepisu síce môžeme poznať počty obetí vojny a rôzne štatistiky, ale až osobné príbehy nám umožňujú precítiť tie hrôzy naplno. S tým prichádzajú aj otázky, ako by mi bolo, keby som počas holokaustu stratila starú mamu, kamarátov, celú rodinu a podobne.

Prinášam síce príbehy, ktoré sa skončili dobre, lebo tí ľudia boli zachránení, ale to bol zlomok, len kvapka v mori. Tí ľudia mi rozprávajú strašné veci – ako sa zrazu všetko zmenilo, ako sa sused obrátil proti susedovi, ako sa dovtedajší priatelia nepozdravili na ulici.

Na parkoch sa objavili nápisy „Židom a psom vstup zakázaný“, ľudia prišli o majetok, prácu, nemohli ísť do kina či do kaviarne, museli sa vysťahovať zo svojho domu, deti hádzali do detí kamene. A potom prišli deportácie. Mám pocit, že tie kamene vo forme slov máme v rukách stále.

Tých ľudí to muselo výrazne poznačiť.

Zmenilo ich to. Aj tých, ktorí sa vyhli prvej vlne deportácií, lebo získali výnimky ako hospodársky dôležití Židia. Napríklad pán Tomáš Reichental mi hovoril, ako sa lúčili so starou mamou. Naposledy vošla do kuchyne, kde vnúčatám rozprávala rozprávky a piekla koláče, poobzerala sa, rozlúčili sa a dohodli sa, že sa stretnú po vojne.

Starí rodičia potom so sklonenou hlavou odchádzali z dediny v sprievode gardistu, ktorý si k nim do obchodu kedysi chodil kupovať cukríky. Už nikdy sa nestretli.

Keď vám niekto povie, že počas holokaustu stratil 35 či 40 členov rodiny, keď povie, že mu po vojne nik neostal, ani rodičia, ani súrodenci, človekom to zamáva. Pýtate sa, ako sa to mohlo stať. Ako sa môže sused zo dňa na deň zmeniť tak, že vás udá?

Je až neuveriteľné, ako človek dokáže podľahnúť tlaku vonkajších okolností. Lebo primárne to asi nešlo zvnútra tých ľudí.

To práve neviem. Na jednej strane sme tu mali ľudí, ktorí pochodovali v Hlinkovej garde, udávali a ubližovali, na druhej strane sme tu mali tých, ktorí Židov zachraňovali. Otvorili im dvere, postavili sa proti systému. Tým ohrozili seba aj svoje rodiny. A opäť sa vynárajú otázky – ako to dokázali?

Tušíte odpoveď?

Mnohí z tých záchrancov boli hlboko veriaci. Jedna pani dokonca mala sny, v ktorých videla, čo sa stane. Počas frontu preto pokojne vyšla na strechu a sledovala vojakov. Jej manžel ľuďom, ktorých ukrývali, povedal, že sa nebojí, lebo smrť pre neho nie je koniec.

Pre iných to zase bola ľudskosť, svedomie, ktoré im nedalo nepomôcť. Istá pani zachránila svoju kamarátku zo školy, bolo tam teda silné priateľstvo. Hlboko sa pred nimi skláňam. Zachrániť ľudský život je veľká vec.

Dokonca neviem, ako by som sa zachovala ja. Verím, že by som pomohla, ale isté veci sa o sebe dozvieme až v hraničnej situácii. Jedna pani mi rozprávala, ako jej mame zaklopali na dvere traja ľudia, ktorí sa potrebovali skryť. Vtedy nebola možnosť poslať ich preč s tým, že si to do zajtra premyslíte. Museli konať hneď, na riešenie náročnej dilemy mali sekundy – schováme ich alebo nie?

Pani svojej dcére neskôr povedala, že v tej situácii jej bežali hlavou len dve myšlienky – buď ich ukryje, niekto sa o tom dozvie a o život príde ona aj jej dve deti, alebo ich nechá odísť. Keď však zistí, že sa im niečo stalo, bude s tým musieť žiť celý život. Ukryla ich. Pri tomto príbehu som si uvedomila, že niekedy máme na rozhodnutie len krátky čas. Práve na tom momente záleží.

S príbehmi spravodlivých ste začali po tom, čo vám do živej relácie v Rádiu Regina zavolala pani Valová. Počas vojny bola ešte v brušku svojej mamy, ktorá v Kežmarku ukrývala 11 Židov. Všetko sa to dokonca dialo neďaleko nemeckej posádky.

Veľmi dobre si na ten deň pamätám. Vysielali sme diskusnú reláciu o vzťahu kresťanov a židov v súčasnosti. Počas prípravy na vysielanie som bola aj v Židovskom múzeu. Svoj príbeh mi vyrozprával Alexander Bachnár, ktorý počas vojny prišiel o mnohých rodinných príslušníkov.

A potom sme mali dohodnutý telefonát s pani Valovou. Jej mamička bola tehotná s ňou a žila so svojimi rodičmi Zavišlanovcami v záhradnom domčeku za domom kežmarského podnikateľa Herana. Nad jej rozprávaním som po odvysielaní relácie premýšľala do rána.

Žena vo vysokom štádiu tehotenstva ukryje 11 ľudí, šesť dospelých a päť detí. Za plotom je nemecká posádka. Rodina nemá prostriedky navyše ani vlastné priestory. V miestnosti, kde sa ukrývali, som bola osobne – hospodárska miestnosť tri krát tri metre. Samotní boháči, samozrejme, o ničom netušili. Z čoho žili? Ako sa im to podarilo utajiť? Ako to prežívali tí záchrancovia?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

2. svetová vojna

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie