Denník N

Pohreb pohraničiara ako demonštrácia národného štokholmského syndrómu

V Prahe s vojenskými poctami pochovali veliteľa pohraničnej stráže ČSSR, za ktorého pôsobenia na hraniciach zabili 14 ľudí.

Autor je bývalý pracovník ÚPN

Štvrtého októbra zomrel generál František Šádek. Rodák zo Žiliny, partizán a dlhoročný predseda Československého zväzu protifašistických bojovníkov. Pohreb mal takpovediac slávnostný, aj s čestnou strážou. Na tú mal ako generál nárok zo zákona. A to je tak trochu problém.

Je nemysliteľné, aby mal v dnešnom Nemecku na pohrebe pridelenú čestnú stráž „zo zákona“ bývalý generál SS, len preto, že to bol generál. Generál Šádek bol od roku 1969 až do konca roku 1981 veliteľom Pohraničnej stráže. V čase, keď jej velil, bolo na hraniciach zabitých minimálne 14 „narušiteľov“.

Od roku 1947 bola súčasťou československej legislatívy aj definícia zločinov proti ľudskosti. Od 1. novembra 1970 zahrnoval Trestný zákon vraždu spáchanú ako zločin proti ľudskosti medzi nepremlčateľné zločiny. Aj keby u nás tieto normy neexistovali, boli a sú tieto zločiny súčasťou medzinárodnej legislatívy a sú nepremlčateľné. Systematické, vedomé zabíjanie civilistov, požehnané dokonca zákonom a ďalšími normami, medzi takéto zločiny rozhodne patrilo a patrí. Len u nás sa na to hľadí „inak“.

Jeden z hlavných aktérov

No nech sa na to hľadí, ako chce. Pohraničná stráž bola represívnym nástrojom totalitného štátu. Šádek stál na jeho čele. V reťazci velenia a zodpovednosti bol jedným z hlavných aktérov. V Projekte Justice 2.0 Platformy Európskej pamäti a svedomia, požadujúcom dosiahnutie odsúdenia komunistických zločinov a žijúcich zločincov, mal Šádek miesto hneď za členmi ÚV a vedením ministerstva vnútra. Veliteľ žalára s kapacitou 15 miliónov väzňov.

Pre väčšinu väzňov bol žalár znesiteľný asi vďaka svojej rozlohe. A mnohým ani neprekážal. Veď mnohým by neprekážal ani dnes. Dokonca k niečomu podobnému inklinujú. Námestie hraničiarov sa stále nepremenovalo. Všeľudová nálada by dnes Šádka možno znovu katapultovala do parlamentu. V jednom už sedel. V Snemovni ľudu.

Čestná stráž pri jeho truhle je výsmechom všetkým zabitým na železnej opone. Je to neúcta k ich rodinám. Len tak na okraj, pán generál to mal s čestnou strážou a vencami. „Narušiteľov“ zabitých prúdom alebo zastrelených zahrabávali PSáci do neoznačených hrobov minimálne do začiatku 60. rokov. Matka Hartmudta Tautza, ktorého v roku 1986 roztrhali na hraniciach kúsok za poslednými petržalskými panelákmi hraničiarske psy, dodnes neverí, že v zacínovanej truhle sa skutočne vrátilo telo jej syna. Podľa výpovede zriadencov, ktorí ju prenášali, bola rakva taká ľahká, že tam jeho telo byť nemohlo.

Padouch nebo hrdina

Mimochodom, v roku 1968 bol Šádek zástupcom generálneho inšpektora ministerstva národnej obrany v hodnosti generálporučíka. S prepadnutím krajiny cudzími vojskami problém nemal. Tak si asi zaslúžil byť teraz pochovávaný s vojenskými poctami. Býval hosťom na banketoch usporiadavaných prezidentom Klausom pri slávnostných príležitostiach. Bol videný medzi pozvanými hosťami na oslavách okrúhleho výročia SNP v Banskej Bystrici. Padouch nebo hrdina všichni jedna rodina.

A nie, toto nie je len české faux-pas. U nás v roku 2006 vtedajší ujo z Grassalkovičovho paláca vyznamenal veliteľa bratislavskej brigády pohraničnej stráže Ondreja Šedivého. Ten je zodpovedný, okrem iných, aj za smrť Richarda Schlenza, ktorého pohraničníci zastrelili už na rakúskom území. Šedivý dostal od hlavy mazanej (predponu si doplňte) Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy. Keď vtedy toto vyznamenanie verejne kritizoval šéf sekcie dokumentácie ÚPN Miroslav Lehký, prišla z Prezidentského paláca typická odpoveď – že prezidenta táto kritika uráža.

Vracia sa bumerang

Šádkov pohreb či vyznamenávanie Šedivého nie sú len hanbou pár nepozorných zodpovedných. Tento nevyjasnený vzťah k minulosti, relativizácia zla a odmietanie jasného pomenovania skutočnosti veľa dobrého neprinesú. Vyzerá to skoro ako štokholmský syndróm stále prítomný v našej spoločnosti.

„Rukojemníci sa ocitli v situácii, v ktorej vládol strach a úplná závislosť od konania páchateľa. Rukojemníci stratili kontrolu nad svojím životom a smrťou a túto kontrolu získali páchatelia. Páchateľ z pohľadu rukojemníka mu umožňuje prežiť, a preto sa zameriava na pozitívnu stránku jeho osobnosti, jeho „láskavosť“ a odmieta vidieť prejavy jeho brutality. Schvaľovanie činov páchateľa je jednou z možností, ako ľudské ego chráni samo seba. V prípade, že obeť uverí v rovnaké hodnoty ako agresor, myseľ ho odmieta brať ako hrozbu“.

Ak niekto odmieta podstúpiť terapiu, nesmie sa čudovať, kam sa podela jeho sloboda. Alebo si to ani neuvedomuje a právo rozhodovať o sebe mu je ukradnuté. Tak sa to vracia ako bumerang. Včera: No pasarán! Dnes „chránime Slovensko“.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie