Sirény z Ukrajiny počujeme aj my
Toto sú chvíle, keď výzva k jednote nie je iba prázdnou frázou.
Včera v noci sa zmenil svet.
Sirény z Kyjeva, Charkova či Ľvova počuť aj u nás doma.
Počujú ich tí, ktorí poznajú Ukrajincov pracujúcich u nás, či už v stavebníctve, v priemysle alebo v službách, ktorých už ošetrili ukrajinské lekárky či sestričky. Ktorí sympatizujú s Ukrajinou, „živým svetlom v rodine európskych národov“, ako o nej hovoril spisovateľ, vedec a všestranný verejný činiteľ Ivan Franko, „ukrajinský Goethe“, na sklonku 19. storočia. Jeho verše sú preložené do slovenčiny, Ukrajinci zase poznajú Sama Chalupku v jeho preklade.
Počujú ich aj niektorí, čo slepo verili Putinovi, ktorého „operáciu“ zameranú na „demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny“ odsúdil už aj jeho doterajší obdivovateľ prezident Zeman. Hoci ešte pred pár dňami tvrdil, že Rusko Ukrajinu nenapadne, že je to iba výmysel CIA, dnes uznal, že sa mýlil a vyhlásil, že Rusko sa dopúšťa zločinu proti mieru. „Šialenca v Kremli“ treba podľa neho izolovať a nebrániť sa proti nemu iba slovami: „Je na čase pristúpiť k ďaleko tvrdším sankciám.“
Počujú ich tí z nás, čo si pamätajú na roky 1938 a 1939. Štvrtého marca 1938 Milan Hodža ako československý premiér predniesol v snemovni plamenný prejav: „V spoločnom štáte, ktorý