Na Východe nič nové
Takmer zabudnutý príbeh jedného emigranta.
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Keď mal 18 rokov, ušiel Alexander so svojím najlepším priateľom z rodného Záporožia na západ. Domov sa nikdy nevrátil a svoju rodinu viac neuvidel.
Záporožská oblasť, ktorá patrila medzi najľudnatejšie regióny na Ukrajine a bola dôležitým priemyselným centrom, patrila do Ruského impéria. Keď sa z Petrohradu v novembri 1917 začala šíriť pustošivá vlna boľševickej revolúcie, chlapci si rýchlo uvedomili, že v meste, v ktorom polovicu obyvateľstva tvoria Rusi, ich nič dobré nečaká.
Na Ukrajinu zničenú prvou svetovou vojnou vtrhla z východu vojna občianska a v jej pätách prenasledovanie a vyvražďovanie ukrajinského obyvateľstva. Teror vyvrcholil systematickým hladomorom, genocídou naprogramovanou priamo Stalinom, počas ktorej zahynuli milióny ľudí.
Ukrajina si nevydýchla ani potom. Druhá svetová vojna z nej spravila spálenú a rozorvanú zem, potom prišla násilná kolektivizácia a rusifikácia. Nezávislosť získala Ukrajina až v roku 1991 – po páde Zväzu sovietskych socialistických republík, ktorého bola 70 rokov podrobenou súčasťou.
Tí dvaja mladíci teda veľmi dobre vedeli, čo robia, keď pred boľševikmi ešte pred maturitou utiekli. O trase ich úteku nepoznáme podrobnosti, ale prvou zastávkou vraj bolo Rumunsko, kde Alexander prekonal týfus. Pokračovali ďalej na západ, až skončili v Prahe.
Prahu si nevybrali náhodou. V tom čase sa v Československu rozbiehala veľká akcia prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka na pomoc emigrantom zo Sovietskeho zväzu, a teda aj z Ukrajiny. Masarykovu pomocnú ruku prijali tisícky utečencov. Podpora sa týkala aj vzdelávania. Masaryk umožnil študovať mnohým mladým ľuďom, ktorí by vo svojich domovoch v Rusku školy nemohli dokončiť.
Medzi nimi bol aj Alexander. Jeho
