Utrpenie Ukrajincov navždy zmení tvár Európy

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

Prečo robíme vždy tú istú chybu? Ach, to je len problém na Balkáne, hovoríme – a potom atentát v Sarajeve rozpúta prvú svetovú vojnu. Ach, hrozba Adolfa Hitlera Československu je len „hádkou v ďalekej krajine medzi ľuďmi, o ktorých nič nevieme“ – a potom sa ocitneme v druhej svetovej vojne. Och, znásilnenie vzdialeného Poľska Josifom Stalinom po roku 1945 nie je naša vec – a čoskoro tu máme studenú vojnu. Teraz sme to urobili znova a zobudíme sa, až keď bude príliš neskoro, až keď pochopíme úplné dôsledky anexie Krymu Vladimirom Putinom v roku 2014. A tak tu vo štvrtok 24. februára 2022, v deň, ktorý sa zapíše do historických kníh, opäť stojíme oblečení len do kúskov svojich stratených ilúzií.

Video: Zelenskyj: Sme v tom sami. Rusko je krajina, kde sa nesmie protestovať proti vojne (autorka: Martina Koník)

Musíme začať tam, kde sme

V takýchto chvíľach potrebujeme odvahu a odhodlanie, ale aj múdrosť. To znamená aj opatrnosť pri používaní slov. Toto nie je tretia svetová vojna. Je to však už niečo oveľa vážnejšie ako sovietske invázie do Maďarska v roku 1956 a do Československa v roku 1968. Päť vojen v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch bolo hrozných, ale medzinárodné nebezpečenstvo, ktoré z nich plynulo, nemalo taký rozsah. V roku 1956 bojovali v Budapešti statoční revolucionári, ale na Ukrajine dnes máme celý nezávislý suverénny štát s veľkou armádou a ľuďmi, ktorí sa hlásia k odporu. Ak nebudú klásť odpor vo veľkom rozsahu, bude to okupácia. Ak tak urobia, mohla by to byť najväčšia vojna v Európe od roku 1945.

Proti nim dnes stojí ohromná sila jednej z najsilnejších vojenských mocností na svete s dobre vycvičenými a vybavenými konvenčnými silami a s asi 6000 jadrovými zbraňami. Rusko je teraz najväčším darebáckym štátom na svete. Riadi ho prezident, ktorý – súdiac podľa jeho hysterických výstupov – tento týždeň opustil sféru racionálneho uvažovania, ako sa to skôr či neskôr zvykne stať izolovaným diktátorom. Aby bolo jasné: keď vo štvrtok ráno vo svojom vyhlásení vojny pohrozil každému, „kto sa nám pokúsi stáť v ceste“, „následkami, s akými ste sa vo svojej histórii ešte nestretli“, vyhrážal sa nám jadrovou vojnou.

Budeme mať čas premýšľať o všetkých svojich minulých chybách. Ak by sme počnúc rokom 2014 mysleli pomoc pri budovaní obranyschopnosti Ukrajiny vážne, ak by sme znížili energetickú závislosť Európy od Ruska, vyčistili svoje odkaliská od ruských špinavých peňazí, ktoré tiekli napríklad okolo Londýna (alebo Londongradu?), a uvalili ďalšie sankcie na Putinov režim, možno by sme na tom boli lepšie. Ale teraz musíme začať tam, kde sme.

Stále môžeme niečo urobiť

V hmle vojny, ktorá sa práve začína, vidím štyri veci, ktoré musíme my v Európe a vo zvyšku Západu urobiť. Po prvé, musíme zabezpečiť obranu každého centimetra územia NATO – najmä na jeho východných hraniciach s Ruskom, Bieloruskom a Ukrajinou – proti všetkým možným formám útokov vrátane kybernetických a hybridných. Počas sedemdesiatich rokov závisela bezpečnosť západoeurópskych krajín vrátane Británie v konečnom dôsledku od dôveryhodnosti záväzku „jeden za všetkých a všetci za jedného“ článku 5 zmluvy o NATO. Či sa nám to páči alebo nie, dlhodobá bezpečnosť Londýna je teraz neoddeliteľne spätá s bezpečnosťou estónskej Narvy, Berlína s poľským Bialystokom, Ríma s rumunským Klužom.

Po druhé, teraz musíme Ukrajincom ponúknuť všetku podporu, ktorú môžeme, s výnimkou prekročenia prahu, ktorý by priviedol Západ do priamej horúcej vojny s Ruskom. Tí Ukrajinci, ktorí sa rozhodnú zostať a postaviť sa na odpor, budú bojovať vojenskými, ale aj civilnými prostriedkami, aby bránili slobodu svojej krajiny, ako na to majú podľa zákona a svedomia všetky možné práva a ako by sme to pre svoje vlastné krajiny urobili aj my. Obmedzený rozsah našej odpovede u nich nevyhnutne povedie k trpkému sklamaniu. E-maily od ukrajinských priateľov hovoria napríklad o tom, že by mal Západ zaviesť „bezletovú zónu“ a odoprieť ukrajinský vzdušný priestor ruským lietadlám. NATO to neurobí. Tak ako Čechoslováci v roku 1938, tak ako Poliaci v roku 1945, tak ako Maďari v roku 1956, aj Ukrajinci teraz povedia: „Vy, naši Európania, ste nás opustili.“

Ale stále existujú nejaké veci, ktoré môžeme urobiť. Nielenže môžeme naďalej dodávať zbrane, komunikačné prostriedky a iné vybavenie tým, ktorí úplne legitímne vzdorujú ozbrojeným silám ozbrojenou silou. V strednodobom horizonte je dôležité, že môžeme pomôcť tým, ktorí budú využívať osvedčené techniky občianskeho odporu proti ruskej okupácii a akémukoľvek pokusu o nastolenie bábkovej vlády. Zároveň musíme byť pripravení pomôcť mnohým Ukrajincom, ktorí utečú na Západ.

Pripravme sa na dlhý boj

Po tretie, sankcie, ktoré uvalíme na Rusko, by mali ísť nad rámec toho, čo už bolo pripravené. Okrem komplexných ekonomických opatrení by malo ísť o vyhostenie Rusov akokoľvek spojených s Putinovým režimom. Putin sa na to so svojou peňažnou zásobou vo výške viac ako 600 miliárd dolárov a rukou na plynovom kohútiku do Európy pripravil, takže naplno sa sankcie prejavia až po čase.

Nakoniec to budú musieť byť samotní Rusi, ktorí sa otočia a povedia: „Dosť. Nie v našom mene.“ Mnohí z nich vrátane nositeľa Nobelovej ceny Dmitrija Muratova už vyjadrujú svoje zdesenie nad touto vojnou. Prečítajte si dojímavý text ukrajinskej aktivistky Natalije Gumanjukovej o ruskej novinárke, ktorá plakala do telefónu, keď sa k nej priblížili ruské tanky. Táto hrôza sa ešte znásobí, keď sa mŕtvoly mladých ruských mužov vrátia domov v plastových vreciach a keď sa ekonomický a reputačný vplyv vojny prejaví doma v Rusku. Rusi budú prvou a poslednou obeťou Vladimira Putina.

To ma privádza k poslednému dôležitému bodu: musíme byť pripravení na dlhý boj. Bude trvať roky, pravdepodobne desaťročia, kým sa prejavia všetky dôsledky 24. februára 2022. Z krátkodobého hľadiska sú vyhliadky Ukrajiny zúfalo pochmúrne. V tejto chvíli však myslím na úžasný názov knihy o maďarskej revolúcii v roku 1956: Víťazstvo porážky. Takmer každý na Západe sa teraz prebudil s vedomím, že Ukrajina je európska krajina, ktorú napáda a rozdeľuje diktátor. Kyjev je dnes mestom plným novinárov z celého sveta. Táto skúsenosť navždy ovplyvní ich pohľad na Ukrajinu. V rokoch našich ilúzií po studenej vojne sme zabudli, že takto sa národy zapisujú na mentálnu mapu Európy – krvou, potom a slzami.