Ak sa život začína počatím, prečo sa záujem o jeho ochranu končí pôrodom?

Ak si chcete urobiť predstavu, prečo sú potratové práva dôležité pre všetky ženy, pozrite sa do Ameriky. Tam momentálne prebieha koordinovaný útok na poskytovanie interrupcií. V niekoľkých štátoch sa diskutuje o zákone, ktorý by zakazoval potraty od okamihu, keď je možné zachytiť tlkot srdca plodu. To môže byť už v šiestom týždni tehotenstva. Čiže len dva týždne po tom, ako žene vynechá menštruácia, čo je skôr, ako si veľa žien vôbec uvedomí, že sú tehotné. Kliniky poskytujúce interrupcie boli zavalené byrokratickými prekážkami, ktorých cieľom je skomplikovať ich prevádzku. Okolo kliník sa zhromažďujú protestujúci, ktorí kričia po ich návštevníčkach a ponúkajú im letáčiky o ženách, ktoré svoj potrat oľutovali, a o údajných zdravotných rizikách zákroku. V Británii sa poslanci z celého politického spektra snažia zaviesť okolo kliník ochranné zóny, aby takémuto správaniu zabránili. V Amerike, posadnutej slobodou prejavu, také čosi neprichádza do úvahy.

Náboženská pravica v USA tiež predkladá návrhy zákonov, ktoré stoja na štatúte plodu ako plnohodnotnej osoby a ktoré sa snažia nahlodať rozhodnutie z prípadu Roe verzus Wade. Cieľom týchto zákonov je zakotviť myšlienku, že plod – či už taký, ktorý má len pár minút do pôrodu, alebo práve oplodnené vajíčko – má vlastnú právnu subjektivitu. No čím viac plod považujeme za osobu, tým menej za ňu považujeme matku.

Na základe zákonov o právnej subjektivite plodu už boli stíhané ženy, ktoré počas tehotenstva užívali legálne lieky na lekársky predpis. Tie údajne predstavovali nebezpečenstvo pre plod. V jednom prípade obvinili z vraždy ženu v ôsmom mesiaci tehotenstva, ktorá sa pokúsila spáchať samovraždu. Drogovo závislá žena bola obvinená z usmrtenia plodu, lebo jej dieťa sa narodilo mŕtve. Žena známa ako V. M. bola úradom nahlásená pre zanedbanie starostlivosti o dieťa, keď odmietla cisársky rez. Dieťa jej odobrali. V júli 2019 zatkli v Alabame dvadsaťsedemročnú Marshae Jonesovú, keď ju kamarátka pri hádke postrelila do brucha. Polícia tvrdila, že hádku vyprovokovala ona, a preto bola zodpovedná za smrť svojho dieťaťa. Je jasné, ako široko by bolo možné aplikovať tento argument. Čo žena, ktorá išla na horskú dráhu a potratila? Žena, ktorá mala autonehodu? Ktorá zjedla syr Brie? Je nemožné žiť na tomto svete tak, aby sme nevystavili plod riziku.

Obvinenia proti Marshae Jonesovej boli po hlasných protestoch verejnosti stiahnuté. No boli znepokojivým signálom, aké zraniteľné sú ženy v tejto konkrétnej kultúrnej vojne. „Je jasné, že je pred nami ešte dlhá cesta, kým sa zákony, strategicky prijímané tak, aby vytrestali ženy – osobitne ženy inej ako bielej rasy, stanú hanebným prežitkom našej minulosti,“ napísala na Twitteri Cecile Richards, bývalá predsedníčka organizácie Plánované rodičovstvo.

Konzervatívcom vyhovuje postaviť interrupcie ako morálnu otázku: chránia vzácny ľudský život. Tento argument by som považovala za presvedčivejší, keby ho predkladali pacifisti, ktorí veria, že štát má štedro financovať starostlivosť o tehotné ženy a matky a zabezpečiť silnú sieť sociálnej pomoci. Zo strany americkej pravice, ktorá odmieta zakázať predaj vojenských útočných zbraní verejnosti a ktorá pripravila chudobných o poskytovanie zdravotnej starostlivosti, to považujem za hlboko pokrytecké. Ak sa život začína počatím, prečo sa ich záujem o jeho ochranu končí pôrodom?

Feministické argumenty za právo na interrupciu sa opierajú o právo žien na telesnú integritu a autonómiu. Štát vám nemôže zhabať obličku, žiadať, aby ste sa stali darcom spermií, či nútiť vás žiť v konkrétnej oblasti, alebo si vziať určenú osobu. Tak prečo by mal mať právomoc nútiť vás pokračovať v tehotenstve proti vašej vôli? A funguje to obomi smermi: štát by nemal mať ani právomoc sterilizovať „nežiaduce“ skupiny ľudí. V roku 1974 sa ukázalo, že štrnásťročná Mary Alice Relf a jej dvanásťročná sestra Minnie boli dvomi zo 100- až 150-tisíc žien a mužov, ktorí boli každý rok sterilizovaní prostredníctvom vládou financovaných programov. Obe sestry z černošskej rodiny na americkom juhu boli mentálne postihnuté, a keď pre ne matka chcela antikoncepciu, dostala miesto tabletiek kus papiera, na ktorý sa mala podpísať krížikom. To sa považovalo za jej súhlas s chirurgickou sterilizáciou dievčat. Iné ženy súhlasili so sterilizáciou pod hrozbou, že prídu o sociálne dávky. Po súdnom spore vláda USA súhlasila, že prestane financovať takéto sterilizácie a bude sa usilovať získať skutočný informovaný súhlas. Čo sa stalo Mary a Minnie, je príkladom toho, prečo niektorí aktivisti hovoria o reprodukčnej spravodlivosti a nie o reprodukčných právach. Právo mať deti môže byť ohrozené rovnako ako právo na potrat.

V krajinách, v ktorých sú potraty úplne nelegálne, je ženám spôsobované nesmierne utrpenie. Potraty sa, samozrejme, vykonávajú bez ohľadu na zákaz, no sú omnoho menej bezpečné. V Salvádore sú ženy stíhané aj za prirodzené spontánne potraty. Odkedy v roku 1998 sprísnili zákon, do väzenia išlo pre podozrenie z úmyselného prerušenia tehotenstva okolo 600 žien. Jedna z nich, Maria Theresa Rivera, ktorá strávila vo väzení päť rokov, poskytla v máji 2016 rozhovor pre The Independent. „Vo väzení to bolo príšerné, príšerné. Jednu zo spoluväzenkýň zmlátili. Cely boli veľmi preplnené a nebolo tam dosť vody,“ povedala reportérovi Andrewovi Buncombovi. „V ubytovni určenej pre 100 žien ich bolo 250.“ Keď mala Rivera dvadsaťosem rokov, žila aj so synom Oscarom na okraji San Salvadoru. Jednej noci sa zobudila na silné kŕče a išla na vonkajšiu toaletu, kde porodila plod. Stratila vedomie. Ani nevedela, že je tehotná.

V nemocnici jej povedali, že porodila. Polícia išla na prehliadku jej domu, kde našli plod. Dostala trest odňatia slobody na štyridsať rokov, ktorý bol zrušený, až keď súd rozhodol, že neexistujú dostatočné dôkazy o tom, že si potrat vyvolala sama. Podľa článku v The Independent bolo v tom čase za mrežami v Salvádore za ten istý trestný čin dvadsaťpäť žien, „takmer všetky slobodné, chudobné a prevažne nevzdelané – ženy, ktoré nemajú možnosť sadnúť na lietadlo a za dve hodiny sa dostaviť na súkromnú kliniku v Miami“. Toto je pochmúrna realita reštriktívnych potratových zákonov. Najviac postihujú ženy, ktoré si nemôžu dovoliť cestovať, aby pred nimi ušli. Bohaté ženy zo Salvádoru, ktoré potrebujú interrupciu, môžu vycestovať. Chudobné nie.

Ale ako tak sledujeme Salvádor z prvého sveta, z liberálnej Británie, nemali by sme byť so sebou príliš spokojní. Koniec koncov, po príbehy podobnej nespravodlivosti nemusíme chodiť ďaleko. Pravdupovediac, stačí nám pozrieť sa na opačný breh Írskeho mora.

Na letisko v Derry-Londonderry som dorazila v jedno sychravé sobotné popoludnie. Derry-Londonderry bolo v roku 1972 dejiskom masakru, známeho pod názvom Krvavá nedeľa, keď britskí vojaci strieľali na neozbrojených demonštrantov. Dnes je tam plameň mieru aj Most mieru, z ktorého John Major a Tony Blair vyzývali voličov, aby zotrvali v Európskej únii. Väčšina občanov Severného Írska v roku 2016 hlasovala proti odchodu z Únie.

Ak otehotniete v Severnom Írsku, viete obísť jeho prísne potratové zákony tak, že vycestujete do Anglicka alebo Škótska. Podobne ako v Salvádore, aj tu súčasný zákon viac ubližuje chudobným ženám. Do júna 2017 si museli severoírske ženy interrupciu zaplatiť; NHS ju nehradila. Toto ma strašne rozčuľuje: ženám, ktoré svojimi daňami financujú zdravotníctvo, bol odmietnutý prístup k nemu. Tento zákon bol pozmenený až vďaka kampani labouristickej poslankyne Stelly Creasyovej a ďalších.

Ani dnes však všeobecní lekári v Severnom Írsku nemôžu pacientky poslať na prerušenie tehotenstva a ženy musia svoju situáciu riešiť cez Britské centrum pomoci pre tehotné alebo prostredníctvom kliník Marie Stopesovej. Taktiež si musia vziať voľno z práce. Niektoré si musia zabezpečiť stráženie detí – päťdesiatpäť percent Britiek, ktoré idú na potrat, už v minulosti aspoň raz porodilo. S ohľadom na konzervatívnu rodinu a priateľov si budú musieť vymyslieť nejaké vhodné vysvetlenie pre svoj „výlet“.

V praxi sa dnes dajú potratové tabletky zohnať na internete. Je to síce nelegálne, ale lacnejšie než vycestovať a je to (relatívne) bezpečné. Hovorím relatívne, lebo ak tabletku užijete neskôr ako po dvanástom týždni, riziko silného krvácania dramaticky stúpa. Organizácia Women on Waves, ktorá poskytuje poradenstvo a vykonáva potraty v medzinárodných vodách, hovorí, že ak žena užije tabletku v druhom trimestri, mala by tak urobiť v alebo blízko nemocničnej čakárne. „Mali by ste vedieť, že prídete o veľa krvi, tkaniva a o plod (jeho veľkosť bude závisieť od dĺžky tehotenstva), ktorý bude možné identifikovať ako plod,“ uvádzajú na svojej webstránke. „Pohľad naň vás môže rozrušiť. Rozhodne neodporúčame absolvovať potrat po pätnástom týždni bez sprievodu, lebo so sebou nesie vysoké riziko komplikácií a môže byť veľmi traumatický.“

Hrozí vám tiež, že vás navštívi polícia. Toto bol motív, ktorý Kitty, Colette a Dianu dohnal k činu. Dozvedeli sa o príbehu dvadsaťjedenročnej ženy, ktorú udala spolubývajúca, keď si kúpila potratové tabletky, za čo v apríli 2016 dostala podmienečný trest. Súdu povedala, že si nemohla dovoliť vycestovať na kontinent. „Bolo to prvý raz, čo sme počuli, že sa niekto dostal až na súd za to, čo robí so svojím vlastným telom,“ povedala mi Kitty. Podobných prípadov bolo viac: matka zo Severného Írska bola obvinená, že kúpila tabletky pre svoju dcéru. Za ten istý prečin akceptoval napomenutie aj dvadsaťročný pár.

Keď som sa s nimi rozprávala, ukázalo sa, že každá z troch žien je úplne iná. Colette je blondínka a veľmi výrečná; v našich konverzáciách sa občasne vyskytli silné nadávky. Vyhľadala si ma na internete a bola spokojná, keď zistila, že sa venujem tomu, „ako sa brániť pred sviniarmi, pred útokmi na ženy“. Diana je skrz-naskrz elegantná dáma a praktická hlava klanu. Štíhla, s bielymi vlasmi a vo svetločervených nohaviciach. Ona jediná má vlastné deti (plus nevlastné deti a dcéru v pestúnskej starostlivosti). Miestna aktivistka Goretti Horgan mi povedala, že keď Diane vysvetlila, že by mohla teoreticky stráviť až dva roky vo väzení, jej reakcia bola pragmatická: aspoň si konečne dočíta knihy.

Colette a Diana sa poznali z protestov proti zbrojárskej firme Raytheon, ktorá Izraelu dodávala zbrane. Tie krajina použila pri invázii do Libanonu a na potlačenie odporu v Gaze. V roku 2006 deväť mužov, známych ako „Raytheonská deviatka“, obsadilo kancelárie spoločnosti v Derry. O tri roky neskôr protest zopakovalo deväť žien. Goretti Horgan bola jednou z nich, Diana King ďalšou. Ocitli sa zaseknuté medzi dvoje dverami v budove, tak z toho urobili neplánovaný okupačný protest v sede. Pred sudcom argumentovali, že hoci páchali trestný čin, bolo to preto, aby zabránili inému, horšiemu trestnému činu: výrobe toho, čo Diana nazvala „vražedné stroje“, zbraní, ktoré by sa mohli použiť proti deťom.

Kitty je viditeľne temperamentná, horí aktivistickým zápalom: s ostatnými ženami sa zoznámila prostredníctvom kampane za potraty. Pôvodné plány boli veľkolepé a malo sa na nich zúčastniť omnoho viac žien, no nadšenie vyprchalo, keď sa dozvedeli o možných právnych implikáciách. Odsúdenie či napomenutie podľa zákona o trestných činoch páchaných na ľuďoch z roku 1861 sa považuje za obvinenie z napadnutia. Je nutné uvádzať ho na tlačivách, ak pracujete s deťmi či zraniteľnými dospelými, a na vízových dokumentoch do krajín ako napríklad Amerika. Ako by mohla učiteľka či mladá žena, ktorá chcela precestovať svet, riskovať čosi také, usúdili tri dámy. „Mladší ľudia majú svoje životy,“ povedala Kitty. „Aj keby ste nedostali štrnásť rokov vo väzení, čo je naozaj veľa, máte záznam a potom s tým ľudia musia žiť celý život.“ Plus, povedala, ich protest si získal takú veľkú pozornosť práve preto, že už neboli v plodnom veku. „Staršie ženy už nemajú toho toľko, čo by mohli stratiť,“ dodala.

Ukázalo sa, že policajti sa netvárili prekvapene, keď sa aktivistky dostavili na stanicu, lebo si museli dopredu dohodnúť termín. „Museli sme týždne čakať, všakže, kým nás nechali prísť,“ povedala Diana. „Boli sme veľmi pokojné.“

Ženy prišli so svojím právnikom 23. mája 2016 na policajnú stanicu v Derry, kde ich vzali do osobitnej miestnosti, aby tam preskúmali ich vopred pripravené priznania. „Chcem oznámiť, že som si kúpila tie isté ‚tabletky na potrat do 9. týždňa‘ ako dve ženy zo Severného Írska, ktoré už boli obvinené z ich  ,zaobstarania‘,“ uvádza sa vo vyhlásení Colette Devlinovej. „Robím tak preto, lebo verím, že podobne ako tieto dve ženy, ani ja som neporušila zákon, keď som si zaobstarala tie isté tabletky na použitie podľa rovnakého protokolu a režimu, ako sú tabletky, ktoré sa na umelé prerušenie tehotenstva bežne používajú v NHS v Škótsku, Walese a Anglicku… Domnievam sa, že tieto obvinenia sú formou pomsty a odhaľujú všeobecný postoj oboch častí Írska k ženám.“

Vyhlásenie Kitty, ktoré obsahovalo jej plné meno Kathleen, bolo v podobnom duchu: „Právo rozhodovať o našom vlastnom reprodukčnom zdraví by malo prináležať nám.“ Colette tiež odsúdila „fundamentalistický“ ráz minulých i súčasných severoírskych vlád, ktoré bránili v rozšírení zákona o prerušení tehotenstva z roku 1967 na šesť severoírskych okresov. „Aby sme vyjadrili námietky proti tejto absurdnej situácii, rozhodli sme sa vydať sa do rúk polície,“ uzatvára a potom nasleduje veta, ktorou sa odvoláva na sufražetky a americké hnutie za občianske práva: „Verím, že mám právnu povinnosť dodržiavať dobré zákony, no mám morálnu povinnosť vzoprieť sa tým zlým.“

Potom zapózovali pre fotografov, poskytli rozhovor televízii a išli si dať whisky.