Viem, aké je to ukrývať sa pred ostreľovaním v Izraeli, len tuším, aké to môže byť na Ukrajine
Po siréne sme počuli silné bum a vydýchli sme si, že raketa skončila naozaj niekde mimo obývaných oblastí, a ešte sme čakali, či nepríde ďalšia.
V Izraeli žijem šestnásť rokov, počas ktorých sa odohrala takzvaná druhá vojna s Libanonom a niekoľko vojenských operácií v rámci konfliktu s Palestínčanmi. Zažila som situácie, keď som sa musela aj s rodinou odobrať aj niekoľkokrát počas dňa či uprostred noci do bezpečnej miestnosti v našom byte, stalo sa nám aj to, že sirény nás zastihli na ulici a museli sme utekať skryť sa.
Bývame v meste Petach Tikva v centrálnej časti Izraela, relatívne, ale naozaj len relatívne ďaleko od pásma Gazy (je to 80 kilometrov), odkiaľ najčastejšie lietajú rakety. Preto budem hovoriť o svojich skúsenostiach, ktoré sú nepomerne ľahšie ako tie, ktoré zažívajú ľudia v bezprostrednom okolí Gazy, v Gaze samotnej a napríklad aj teraz na Ukrajine.
Viem však aj to, že sú to skúsenosti, ktoré drvivá väčšina ľudí na Slovensku nemá a dúfam, že nikdy mať nebude.
Nechcem nič zľahčovať ani sa tváriť, že som nad vecou (nie som, už len písanie tohto textu a spomienky, ktoré si kvôli nemu dolujem z pamäti, mi spôsobuje jemnú, ale naliehavú úzkosť), chcem len čo najpresnejšie opísať, aké to je.
