Putin nie je Nixon

Autorka je americko-ruská politologička

Zdá sa, že ruský prezident Vladimir Putin si myslí, že podpísaním dohody o zjavnom spojenectve s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom 4. februára v Pekingu sa mu podarilo dosiahnuť ekvivalent historickej návštevy amerického prezidenta Richarda Nixona v Číne v roku 1972. Ale rovnako ako bol Sovietsky zväz veľkým porazeným čínsko-amerického zblíženia v roku 1972, Rusko sa pravdepodobne ukáže byť veľkým porazeným novej dohody Putina so Siom.

Buďme kamaráti

Nixonova návšteva u Mao Ce-tunga bola kľúčovým momentom v dejinách studenej vojny a dokonca mala väčší vplyv na jej priebeh ako kubánska raketová kríza. V tom čase sa vzťahy medzi Čínou a Sovietskym zväzom stali oveľa trpkejšími, ako si väčšina sveta vrátane väčšiny Američanov kedy uvedomovala.

Vzťahy medzi dvoma komunistickými gigantmi sa začali výrazne zhoršovať po „tajnom prejave“ Nikitu Chruščova z roku 1956 na neverejnom zasadnutí 20. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, v ktorom odsúdil Stalina. Tento prejav spolu s Chruščovovou širšou destalinizačnou kampaňou nahneval Maa, ktorý jeho činnosť odsúdil ako revizionizmus pravdepodobne v obave, že jedného dňa by mohol čeliť podobnému odsúdeniu.

Ideologické a politické rozdiely viedli k rozpadu politických vzťahov, ktorý vyvrcholil čínsko-sovietskym rozkolom v roku 1960. O deväť rokov neskôr sa sovietske a čínske sily zapojili do sedem mesiacov trvajúcich divokých bojov pozdĺž rieky Ussuri na hraniciach Mandžuska. Ledva sa podarilo zabrániť totálnej vojne.

Keď Nixon zamieril do Číny, snažil sa antagonizmus medzi dvoma poprednými svetovými komunistickými mocnosťami využiť. Ale ani on, ani jeho poradca pre národnú bezpečnosť Henry Kissinger nedokázali predpovedať, aký úspešný bude. Stagnujúcemu a ťažkopádnemu Kremľu za vlády Leonida Brežneva sa zdalo, že Čína v studenej vojne zmenila stranu.

Nerovný partner

Tvárou v tvár bismarckovskej nočnej more vojny na dvoch frontoch proti NATO na Západe a rozhorčenej Číne na východe sa Brežnev rýchlo potešil Kissingerovej predstave o zmiernení napätia medzi Spojenými štátmi a ZSSR. Zašiel dokonca tak ďaleko, že podpísal Helsinské dohody, ktoré umožnili Západu spochybniť sovietsky totalitarizmus na základe jeho porušovania ľudských práv.

Stojí za zmienku, že Kissinger si za tieto úspechy zaslúži menej uznania, ako opakovane tvrdil. Bol to Nixon, kto vyzýval na otvorenie sa Číne už predtým, ako sa stal v roku 1969 prezidentom. V každom prípade Putin môže veriť, že zopakoval americký diplomatický zvrat. Zrejme si myslí, že prehlbovaním väzieb s Čínou v boji proti Západu zabezpečil neoceniteľného spojenca.

Lenže odcudzenie Číny od USA sa zintenzívňovalo už takmer desaťročie. Je to trend, ktorý urýchlil bývalý americký prezident Donald Trump a pre ktorého zmiernenie urobil súčasný prezident Joe Biden len málo. Uprostred rastúceho antagonizmu to bola Čína, ktorá chcela získať Rusko na svoju stranu, no nie ako rovnocenného partnera.

Iste, napriek svojej často opakovanej mantre, že národná suverenita a územná celistvosť sú posvätné, Čína účinne podporila Putinovo zhromažďovanie vojsk pozdĺž ukrajinských hraníc, pričom naliehala na Západ, aby bral ruské „bezpečnostné obavy“ vážne, a potvrdila svoj nesúhlas s rozširovaním NATO. To však pravdepodobne neznamená, že Čína bude podporovať Rusko v akomkoľvek boji s USA či NATO.

Putin v pasci

Namiesto toho urobil Si to, čo bolo potrebné, aby vohnal Rusko do vazalskej závislosti od Číny. A Putin sa rozhodol vojsť priamo do jeho pasce, mysliac si, že partnerstvo so Si Ťin-pchingom mu pomôže v konfrontácii so Západom.

Čo však môže byť pre Čínu lepšie ako ruská ekonomika úplne odrezaná od Západu? Všetok zemný plyn, ktorý neprúdi na západ do Európy, by mohol prúdiť na východ do energeticky stále hladnej Číny. Všetko nerastné bohatstvo Sibíri, na ťažbu ktorého Rusko potrebovalo západný kapitál a odborné znalosti, by bolo dostupné iba Číne, rovnako ako veľké nové infraštruktúrne projekty v Rusku.

Každý, kto pochybuje o bezstarostnosti, s akou Si Ťin-pching využíva izoláciu Ruska, sa musí pozrieť na činy Siových predchodcov Chu Ťin-tchaa a Ťiang Ce-mina. Spočiatku boli vzťahy vrúcne. Putin podpísal zmluvu o priateľstve s Čínou už v roku 2001. A keďže Rusko bolo finančne izolované, Čína mu poskytla koncom roka 2004 pôžičku vo výške 6 miliárd dolárov, aby mohla ruská štátna ropná spoločnosť Rosneft financovať nákup najväčšej výrobnej jednotky spoločnosti Yukos Oil Company.

V roku 2005 však v kroku, o ktorom sa mnohí domnievajú, že bol priamo spojený s pôžičkou Yukosu, Čína využila svoj vplyv na Rusko, aby prinútila Kremeľ vrátiť približne 337 štvorcových kilometrov sporných území výmenou za stiahnutie sa Číny z teritória, na ktoré si robila nároky ona. Zdá sa však, že Putin ignoruje, že čínski lídri a obyvateľstvo považujú Rusko za skorumpovanú krajinu, ktorá si v devätnástom storočí ukradla viac čínskeho územia ako ktorákoľvek iná. Len pred dvoma rokmi som bola svedkom ich pohŕdania na vlastnej koži, keď som sa trajektom cez rieku Amur plavil z Blagoveščenska v Rusku do malého čínskeho mestečka Heihe. Miestni čínski obchodníci sa Rusom otvorene posmievali, keď im predávali lacné telefóny a fejkové kožušiny.

Pomaly vykrváca

Čína nebude riskovať vlastnú prosperitu tým, že sa otvorene postaví na obranu Ruska a proti USA, ani nebude podporovať ruskú ekonomiku investíciami v rozsahu, aký by bol potrebný na vyrovnanie vplyvu silných sankcií, ktoré Západ uvalí na Rusko, ak Putin naozaj spustí inváziu na Ukrajinu. Namiesto toho urobí Čína nevyhnutné minimum, aby umožnila Rusku udržať sa v konfrontácii so Západom, a tak odvrátila pozornosť Západu od strategickej výzvy, ktorú predstavuje samotná Čína. Toto úplné minimum čínskej pomoci môže stačiť na to, aby Putin zostal v Kremli, čo je jediné, na čom mu záleží. Ale pán Kremľa bude vládnuť ekonomike, ktorá pomaly vykrváca.

© Project Syndicate