Biely vták s čiernym znamením

Autor je režisér

(mail kamarátovi z detstva)

Pamätáš sa na ten film, Piťo? Natočili ho predtým, ako si emigroval z našej nenormálnej normality do Austrálie. Magické obrazy, sila ľudí ukrytá v zdanlivej nehybnosti. Ten film rovnako ako Tiene zabudnutých predkov znamenal nový pohľad na seba samých, tlak zo všetkých strán, dejiny hladu a vojen zo všetkých strán. Je štvrtý deň vojny na Ukrajine.

Prečo práve legendy boli také príťažlivé? Podobné očarenie ako my diváci poetickej ukrajinskej filmovej vlny zažili aj českí spisovatelia Olbracht s Vančurom, keď siahli po legende menom Nikola Šuhaj lúpežník, príbehu zbeha z konca prvej svetovej vojny. Olbrachtov príbeh, našiel ho na potulkách po vtedajšej Podkarpatskej Rusi (ako sa vtedy hlúpo hovorilo), súčasti Československa, sa vnímal ako nespútaná balada o slobode.

Začiatkom tridsiatych rokov Vančura v tej zabudnutej krajine nakrútil ďalší Olbrachtov príbeh Marijka Nevernica s negramotnou a krásnou neherečkou v hlavnej postave. Vo svete sladkých filmov to bolo zjavenie. Po rozpade republiky a anexii Podkarpatskej Ukrajiny ušla neherečka do Čiech, ale to sa už valili dejiny iným smerom. Chcela zachrániť Vančuru, ale z pražského rýchlika vystúpila neskoro. Protektorátny rozhlas práve oznamoval Vančurovu popravu.

Začiatkom osemdesiatych rokov som ju našiel na bardejovskom sídlisku. Iskra v oku, ale už len tieň zabudnutých predkov aj biely vták s čiernym znamením. Jedna z mnohých, ktorí ušli z tej zabudnutej zasnenej krajiny. Hrdinovia Olbrachtových próz sa stratili v dejinách. Nikolu lúpežníka zabili, jeho milenku, tak trochu čarodejnicu Eržiku, som už nenašiel a neúspešne som hľadal aj Nikolovho brata Danyla, drevorubača v lesoch severnej Moravy.

Čo nám dali strhujúce príbehy o nepoddajnosti? Mnohí sa tvária prekvapene, ale kto si všimol pred pár mesiacmi tréning ruskej armády na Strednom východe? Zavolali ich, nuž prišli – klasická schéma. Rusko pracuje na obnove impéria. Po prehranej Krymskej vojne zastavili európske veľmoci cárske ambície smerujúce na západ, tak sa obrátili na juh a východ. Padla Buchara, Ferhan. O masakroch v rozhádaných chanátoch ani na Kaukaze nechcel nikto nič vedieť vtedy ani po neskorších porevolučných masakroch.

Naivný svet sa domnieval, že rozpadom Sovietskeho zväzu sa éra mocenských ambícií skončila. Neskončila. Putin a jeho minister zahraničia Lavrov sú dobrými žiakmi cárskych ministrov Gorčakova a Nesselrodeho s ich imperiálnymi snami. Cieľ je rovnaký. Mení sa len dátum, obsadenie a kostýmy.

A kde sme my? Prednedávnom zverejnili prieskum. 55 percent obyvateľov tejto krajiny akceptuje Putina. Je to strach, rozpaky zo zložitostí geopolitiky, daň za tristnú históriu a panslavistickú vieru v spasiteľskú úlohu Ruska až po ambície vojnových slovenských komunistov, premýšľajúcich o pričlenení k Sovietskemu zväzu?

Ak niekto navštívi martinský cintorín s náhrobnými kameňmi s azbukou, v lepšom prípade sa pousmeje. Čo s takým dedičstvom? Ešte dobre, že je tam aj iný náhrobný kameň: „Nie som kresťan, moslim ani žid, nie som Slovák, Maďar ani Nemec, lež človek…“ Niekedy stačí, aspoň na začiatku, jeden spravodlivý.

Keď Stalinovi na konferencii v Postupime blahoželali k berlínskej operácii, nevľúdne poznamenal, že cár Alexander I. došiel až do Paríža. Pre niekoho salónny bonmot, pre iného inšpirácia.

Možno agresia dokáže zmeniť slovenské preferencie, možno usilovných sluhov pribudne. Prevláda hnev, sústrasť a solidarita. To nestačí. Vynárajú sa analógie. Keď Chamberlain po prílete do Londýna mával Mníchovskou dohodou, dav bol nadšený. Slovo mier zaháňalo spomienky na Veľkú vojnu a hroziacu novú. Ako to dopadlo, vieme.

Generácie u nás vyrastali so spomienkou na samotu po Mníchovskej dohode a v pocite, že nás svet opustil. Dnes sme tí na druhej strane. Keď horí susedov dom, pozrieme sa radšej na druhú stranu?

Koho kedy sankcie samotné odradili od agresie? Keď Mussolini napadol Habeš, Spoločnosť národov mlčala, mlčalo sa počas španielskej občianskej vojny. Nie je čas mlčania.

Pravoslávne sny o Rusku ako novom Jeruzaleme boli súčasťou ruských imperiálnych ambícií a boli, pod iným menom, aj v komunistickej verzii. Európa premýšľala o Campanellovom Slnečnom štáte a Miltonovej Utópii a ruské impérium dodnes sníva o dejinnej úlohe spasiť svet.

Dnes sme už niekde inde, ale Ukrajina nepotrebuje len solidaritu a modlitby, potrebuje účinné sankcie a moderné zbrane. Netvárme sa neutrálne ako počas španielskej občianskej vojny, lebo presne takú plachú Európu diktátori potrebujú.

A nezabudnime na časť Ukrajiny, kedysi súčasť Československa, po symbolickom referende anektovanú Sovietskym zväzom. Ozbrojený odpor proti Sovietom tam trval do polovice päťdesiatych rokov. Susedia sú z kozáckeho rodu, z krajiny bieleho vtáka s čiernym znamením.

Dlho sa verilo, že Rusko je neporaziteľné – kým neprišiel Afganistan. Svet sa mení. Nakoniec kto v dobách Miloševićovej slávy veril, že raz pricestuje do Haagu?