Kto je za plotom?

Vyrástla som v meste za plotom. To, že sa mu hovorí „železná opona“, som sa dozvedela až neskôr, rovnako ako to, že ostnaté drôty, ploty, zakázané zóny a vojaci so samopalmi nie sú zvyčajnou súčasťou európskeho mestského urbanizmu. Je zvláštne, ako ľahko dieťa akceptuje vysvetlenie, že na ceste do Devína nemôžeme zastaviť, aby sa v kríčkoch vycikalo, lebo by nás mohli zastreliť. Že za tými ľuďmi na druhej strane Moravy nemôžeme ísť, mi bolo jasné hneď. Plot nemal žiadne vrátka.

Potom prišiel ten čas, keď sa ploty začali rúcať, keď sme strihali ostnaté drôty a verili sme, že svet bez múrov je možný. Mala to byť éra sveta bez hraníc, bez pasov a víz, svet voľný ako internet, ktorý toto obdobie symbolizuje. Trvalo to však necelé štvrťstoročie a nové ploty začali vyrastať ako huby po daždi. Od pádu železnej opony postavilo 40 krajín sveta viac ako desaťtisíc kilometrov plotov voči 64 susedom (zdroj: Guardian).

Keď som prvýkrát zazrela na východe Slovenska to, čomu sa hovorí „schengenská hranica“, na chvíľu mi prišlo akosi nevoľno. Vyzerala presne ako tá cesta na Devín z môjho detstva.

Je to tak, že na to, aby sme ochránili našu vlastnú slobodu, musíme stavať ploty voči tým, ktorí jej pravidlá nerešpektujú či nie sú v našom slobodnom klube? Neviem. Problém plota však vždy tkvie v tom, že ten, kto ho postaví, ostane vo vnútri a celý ostatný svet vonku. Onen známy komunistický vtip o dieťati za železnou oponou, ktoré sa pýta otca, kto je za tým plotom, je desivo pravdivý. Za našimi vlastnými plotmi sme vždy len my sami.

Ploty, akokoľvek vysoké, pevné a pichľavé, majú v konečnom dôsledku vždy najmä symbolickú funkciu, pretože ich zmysel a význam sa v plnej miere prejavuje až v našich hlavách. Ich veľkosť odráža mieru našej úzkosti a strachu a odhaľuje stupeň našej vlastnej zraniteľnosti.

Ploty sú však predovšetkým výzvou na ich prekonanie. Pretože neexistuje taký, ktorý by ľudská vôľa, hnaná strachom o život, túžbou po slobode či potrebou dobýjať, neprekonala. Je možné, že ľudské dejiny sú opakovanou sériou stavania múrov a ich prekonávania. No zažívať to na vlastnej koži v priebehu pár desaťročí je predsa len trocha trúchlivý pocit.

Lídri nášho krásneho, usporiadaného a fungujúceho regiónu nám tu dnes za humnami stavajú ploty proti nevídaným hrozbám a idú chrániť Slovensko pred vonkajším nepriateľom. A mne tak občas napadne, kdeže sú tie doliny, v ktorých ľudia nemajú zamknuté brány.