Prečo je Putin Hitlerom našich čias

Od druhej svetovej vojny mali všetky režimy na území bývalého Sovietskeho zväzu jedno spoločné: svoje zásluhy o ľudstvo, svoju národnú hrdosť i štátnu prestíž odvodzovali od skutočnosti, že za cenu veľkých obetí rozhodujúcou mierou prispeli k porážke nacizmu a Adolfa Hitlera.

Je tragickým a smutným paradoxom, že Vladimir Putin ako dedič a pestovateľ tejto štátotvornej sovietskej i ruskej tradície napokon po dvadsiatich troch rokoch svojho vládnutia dospel do štádia, že sa správa presne tak ako svojho času Adolf Hitler.

Je neuveriteľné, že z Putina sa stal žiak a nasledovník historickej postavy, ktorá je pre Rusov stelesnením najhoršieho historického zla – zla, ktoré sa podarilo s vypätím všetkých síl poraziť, ale stálo to život 27 miliónov obyvateľov Sovietskeho zväzu.

Napriek tomu, že víťazstvo nad nacistickou Treťou ríšou je hlavným zdrojom hrdosti ruského obyvateľstva na krajinu, medzi Hitlerom a Putinom sa objavili podobnosti a zhody, ktoré sú rovnako zjavné ako desivé.

Zvrátiť a opraviť dejiny

Pre oboch je charakteristické, že sa v istom zmysle dajú považovať za produkt vojny, ktorú ich krajina prehrala. Z porážky Nemecka v prvej svetovej vojne, ktorej hlavným dôvodom bola vraj zrada zo strany vnútorného nepriateľa, zo zničenia Versaillskej zmluvy, ktorá pre neho stelesňovala poníženie a porobu národa, urobil Adolf Hitler hlavnú tému svojho politického života. Začal sa považovať za muža, ktorého historickým poslaním je zvrátiť a opraviť dejiny, ktoré dostali Nemecko do situácie porazeného.

Osobne a emocionálne prežívaný historický revizionizmus je vlastný aj Putinovi. Podobu sveta, aký vzišiel po konci studenej vojny, krajiny bývalého sovietskeho tábora privítali ako svoje oslobodenie. Krátke obdobie takto pád komunistického režimu vnímali aj významní politici Ruska. Ešte za éry prezidenta Borisa Jeľcina sa aj z oficiálnych miest ozývali hlasy, že rozpad Sovietskeho zväzu je oslobodením od zriadenia, ktoré vraždilo a prenasledovalo vlastné obyvateľstvo.

Faktom je, že počas existencie ZSSR bolo popravených alebo vo väzniciach zahynulo približne 25 miliónov ľudí, ďalších desať miliónov zahynulo v občianskej vojne a počas hladomoru na Ukrajine. Lenže po nástupe Vladimira Putina k moci tieto hlasy utíchli.

Na všeobecný údiv zahraničia ruský prezident v roku 2006 označil rozpad Sovietskeho zväzu „za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia“. Čím vlastne oficiálne oznámil, že impérium a mocenské postavenie vedenia krajiny v medzinárodných vzťahoch sú pre neho oveľa dôležitejšie ako životy a blaho občanov, ktorým vládne. Odvtedy podnikol viaceré kroky, ktoré svedčia o tom, že aj on – tak ako pred ním Hitler – chce zvrátiť dejiny. A to aj za cenu, že budú zomierať ľudia.

Ukrajina ako Československo

Podobne ako nacistický vodca aj ruský prezident je posadnutý zhromažďovaním a výkladom krívd a nespravodlivostí, ktorých sa voči jeho krajine dopustili všetci ostatní.

Bývalý americký prezident Barack Obama vo svojich pamätiach spomína, že keď sa po prevzatí úradu stretol s Putinom, položil mu otázku, ako hodnotí vzťahy Ruska so Spojenými štátmi a Západom. Dostal hodinovú prednášku, počas ktorej mu jeho partner „vymenoval všetky možné nespravodlivosti, zrady a ublíženia, aké si on a ruský národ museli vytrpieť…“ Okrem iného Obamovi vyčítal, že NATO prijalo za svojich členov bývalé krajiny Varšavskej zmluvy, čím vraj bezohľadne zúžilo ruskú „sféru vplyvu“.

Časom sa historické bolestínstvo ruského prezidenta iba zhoršovalo, lebo keď sa s ním pred troma týždňami stretol francúzsky prezident Emmanuel Macron, Putin mu pripravil „päťhodinovú seansu historického revizionizmu“. Viacerí zahraniční politici, ktorí sa osobne stretli s ruským prezidentom, nadobudli dojem, že ich partner naozaj verí všetkému, čo im hovorí, a že je vo svojich emóciách úplne autentický. Mnohé nasvedčuje tomu, že aj on je presvedčený o vlastnom historickom poslaní – napraviť krivdy, ktoré Rusku spôsobili tí, ktorí si ho vraj dostatočne nevážia a nerešpektujú.

Ako postrehol historik Bartlomiej Gajos, od čias Adolfa Hitlera nik takým spôsobom „nehovoril a netvrdil, že nezávislý štát nie je štát, že iný národ vlastne ani nie je národ“, ako teraz Putin. Čím bolo svojho času pre Hitlera Československo, je teraz pre Putina Ukrajina. Tak ako sa Hitler s pohŕdaním vyjadroval o Československu ako o umelom štátnom útvare, s rovnakým dešpektom hovorí Putin o Ukrajine. Ak Hitler v roku 1938 zúrivo rečnil o prenasledovaní a vraždení sudetských Nemcov, Putin s rovnakým rozhorčením hovorí o „genocíde“ Rusov v Donecku a Luhansku.

Putinova rétorika je presnou kópiou Hitlerových hysterických rečí, ktorými sa domáhal, aby všetci uznali jeho právo pričleniť rodákov k Tretej ríši a zachrániť ich pred útlakom v Československu.

Historické déjà vu

Rovnaké však nie sú iba slová nemeckého führera a ruského prezidenta, ale predovšetkým ich činy. Skúšku, ako bude medzinárodné spoločenstvo reagovať na jeho vojenské kroky, Hitler uskutočnil vstupom armády do demilitarizovaného pásma medzi Nemeckom a Francúzskom, čo bolo zjavným porušením Versaillskej zmluvy. To isté zrealizoval Putin obsadením Abcházska a Južného Osetska. V oboch prípadoch bola medzinárodná reakcia vlažná, vedená nádejou, že sa s tým Hitler a Putin uspokoja.

Potom sa Hitler odhodlal na „anšlus“ Rakúska. Rovnaký „anšlus“ urobil Putin na Kryme, iba pod heslom „Krym naš“. Ak Hitlerovi jeho krok prešiel bez následkov, Putin sa už sankciám demokratického sveta nevyhol, lebo násilnú zmenu hraníc a porušenie medzinárodného práva euroatlantickí spojenci tolerovať nemohli. Ale potom mnohí politici opäť podľahli predstave, že anšlus (či už Rakúska, alebo Krymu) bolo to posledné, o čo Hitlerovi či Putinovi išlo.

Udalosti, ktoré sa teraz dejú pred našimi očami, musia mnohým slovenským a českým historikom pripadať ako déjà vu. Všetko, čo robil Adolf Hitler pred odtrhnutím Sudet od Československa, urobil aj Vladimir Putin pred odtrhnutím Donecka a Luhanska od Ukrajiny.

Ale jeden podstatný rozdiel predsa len nastal. Zo strany Západu sa nezopakoval Mníchov. Žiadna krajina demokratického spoločenstva neuznala, že si Kremeľ na svojom „dvorčeku“ môže robiť, čo chce a že Ukrajina by mala dobrovoľne odovzdať Putinovi svoje územie. Možno najvýstižnejšie to vyjadril americký prezident Joe Biden, ktorý sa spýtal, „akým zázrakom si Putin myslí, že má právo na to, aby vytváral nové takzvané štáty na území, ktoré patrí jeho susedom“.

Ak Hitler mohol zlikvidovať Československo v dvoch krokoch (najskôr s posvätením západných veľmocí odtrhnúť Sudety a po pol roku okupovať zvyšok Česka), Putin to musel skúsiť naraz, čím sa jeho vierolomnosť stala očividnou. A to aj pre niektorých poslancov Štátnej dumy, ktorí súhlasili s tým, že Rusko má uznať Doneckú a Luhanskú republiku. Po invázii na Ukrajinu sa poslanci nechali počuť: súhlasili sme, aby ruskí vojaci chránili našich ľudí pred ukrajinským bombardovaním. Ale to sa nedá považovať za súhlas, že naši vojaci majú bombardovať Kyjev, Charkov a ďalšie ukrajinské mestá.

Putin sa ako žiak v perfídnosti vyrovnal svojmu učiteľovi Hitlerovi. Ten krátko pred tým, než západné mocnosti a prezident Beneš akceptovali mníchovský diktát, povedal, že „Sudety sú jeho poslednou územnou požiadavkou v Európe“.

V prejave, ktorým Putin spustil „špeciálnu vojenskú operáciu“, vyhlásil, že neplánuje obsadiť celú Ukrajinu a ani ju nechce okupovať: „Nemáme v úmysle nikomu nič nanucovať silou,“ povedal pár minút pred tým, než ruské rakety dopadli na Kyjev a jeho armáda zo severu, východu i juhu vnikla na územie nezávislého susedného štátu. Týmto zločinným aktom sa dovŕšila premena Vladimira Putina na Adolfa Hitlera našich čias.

Deň, ktorý všetko zmenil

Až do útoku na Ukrajinu bolo možné žiť v ilúziách o tom, kto je Putin a čoho je schopný. Novinár Novej Gazety Ilja Azar sa priznal k vlastnej naivite, keď napísal: „V januári 2014 som nemohol uveriť, že Putin obsadí Krym. V júni 2020 som nemohol uveriť, že dá príkaz na zavraždenie Navaľného… A ja hlupák som dnes v noci, až kým som nezaspal, neveril, že ráno sa môže začať skutočná vojna s Ukrajinou. S Ukrajinou! Kde každý z nás má príbuzných alebo priateľov.“

Precitnutie šokom zažili mnohí z takzvaných Putin-Versteher, teda ľudí, ktorí si mysleli, že rozumejú tomu, o čo ide ruskému prezidentovi. Lenže teraz vidia, že ak by svoj „chápavý“ postoj voči nemu nezmenili ani po 24. februári, tak sú na rovnakej úrovni, ako by boli Hitler-Versteher.

Pochopenie, že Putinova invázia na Ukrajinu zmenila úplne všetko, sa na prekvapenie mnohých prejavilo aj v tom, ako po agresii Kremľa zmenil názor na Putina český prezident Miloš Zeman. Pod váhou nespochybniteľných faktov priznal, že sa mýlil. Útok Ruska na Ukrajinu označil za akt nevyprovokovanej agresie a Vladimira Putina označil za šialenca, ktorého treba izolovať.

Na zásadne novú historickú situáciu promptne reagovala aj Národná rada Slovenskej republiky, keď 25. februára prijala veľmi presné a dôrazné vyhlásenie. Lepšie vyhlásenie, ktoré by viac zodpovedalo národnému a štátnemu záujmu Slovenska, parlament prijať ani nemohol.

Skutočnosť, že zaň nehlasovali členovia fašistických a fašizoidných parlamentných skupín je negatívnym potvrdením faktu, že vyhlásenie v plnej miere zohľadnilo a vyjadrilo verejný záujem. Fašistickým násilníkom aj na Slovensku najviac prekážalo a prekáža, keď musia rešpektovať silu práva – oveľa viac im vyhovuje, keď sa všade a vo všetkom uplatňuje právo sily. Preto im tak imponuje Putin a jeho bezohľadnosť.

Čo sa dá čakať od Fica

Dôležité je, že vyhlásenie parlamentu až na niektoré výnimky (Ľuboš Blaha, Jana Vaľová, Dušan Jarjabek, Ladislav Kamenický, Jozef Habánik) podporili všetci poslanci Smeru-SD. Teda aj Robert Fico. Podporou parlamentného vyhlásenia sa tak fakticky dištancovali od svojho predchádzajúceho straníckeho vyhlásenia, ktoré bolo iba trápnym pokusom, ako nič nepovedať a vágnymi formuláciami vytvoriť zdanie obsahu.

Ako stranícki politici dokázali smeráci vyprodukovať iba jednu kritickú vetu voči Putinovi: „Smer-SD odmieta použitie vojenskej sily na dosiahnutie týchto ruských cieľov a považuje ho za hrubé porušenie medzinárodného práva.“

Ale smeráci ako poslanci podporili oveľa, oveľa tvrdší a zásadovejší postoj. Odsúdili „nevyprovokovanú, neodôvodnenú a neoprávnenú vojenskú agresiu Ruskej federácie proti Ukrajine“. Potvrdili, že považujú Doneck, Luhansk a Krym za zvrchované územie Ukrajiny. Vyjadrili plnú podporu Ukrajine a vyzvali Ruskú federáciu, aby rešpektovala jej nezávislosť a aby okamžite zastavila vojenské operácie na území Ukrajiny.

A vyjadrili aj presvedčenie, že „prebiehajúca agresia neodráža vôľu väčšiny ruského národa“, ktorý si nezaslúži, aby jeho politické vedenie zatiahlo krajinu do medzinárodnej izolácie a ekonomickej krízy. Spolu s ostatnými poslancami aj Fico i jeho druhovia zakončili svoje vyhlásenie zvolaním, že stoja „pri ľude Ukrajiny a jej demokraticky zvolených predstaviteľoch“.

Rozpor medzi tým, čo smeráci vytvorili ako stranícki činitelia, a tým, čo podporili ako zástupcovia občanov, je očividný a zásadný. Vybrať si jeden postoj a ten konzistentne presadzovať by bolo riešenie, ktoré je pre Smer príliš poctivé. Preto zrejme budú hrať na dve strany. Poslanec Blaha bude aj naďalej vypisovať statusy, ako keby mal jednu mater s Kotlebom, Uhríkom, Mazurekom, Sujom či Tarabom. A europoslankyňa Beňová alebo iný poverený člen Smeru sa zas bude odvolávať na to, že aj oni odsúdili Putina a podporili Ukrajinu.

Už dva roky sa Smer a jeho prominenti snažia každú dôležitú tému verejného života spolitizovať a zmeniť ju na polarizujúci spor, aby oslabili vládu a privodili jej pád. Slúžili im na to pandemické opatrenia, vakcinácia obyvateľstva, spor o referendum či zúrivý odpor proti obrannej zmluve. Všetko bolo pre nich len nástrojom, aby mohli vystupovať ako totálna opozícia.

Keby sa takým utilitárnym a prízemným nástrojom stala aj ruská agresia na Ukrajine, išlo by o tragické potvrdenie skutočnosti, že pre Fica a spol. je nepodstatný nielen verejný záujem, ale aj záujem národný a štátny. A že absolútnu prioritu má pre nich iba zabezpečenie osobnej beztrestnosti.

Ak sa tak naozaj stane, spoja sa s fašistami – do spoločnej piatej kolóny Vladimira Adolfoviča.