Denník N

Z hraníc si priviezli ukrajinskú rodinu – mamu s dvomi dcérami. Staršia plače, lebo jej kamarátov a spolužiakov bombardujú

Rad utečecov na ukrajinskej strane hranice. Foto - archív Gabriela Naďa
Rad utečecov na ukrajinskej strane hranice. Foto – archív Gabriela Naďa

Gabriel Naď bol vyzdvihnúť členov svojej ukrajinskej rodiny na rumunsko-ukrajinskej hranici. Organizácia a pomoc pre utečencov tam podľa neho fungovali skvele. Jeho manželka zase bola po príbuznú na priechode vo Veľkých Slemenciach, a tak majú doma pri Veľkom Krtíši pokope matku s oboma dcérami. Všetky tri musia začať nový život.

V ukrajinskom Solotvyne žije časť rodiny vašej manželky. Čo ste cítili, keď ste sa dozvedeli, že Rusi vojensky napadli Ukrajinu?

Zlosť a strach. Najskôr sme netušili, čo s nimi bude, keďže Rusko zaútočilo v mnohých regiónoch Ukrajiny naraz. Riešili sme, ako by sa im dalo pomôcť, či ich nebude treba čo najrýchlejšie evakuovať. Skontaktovali sme sa a začali hľadať riešenie.

Nakoniec sme sa rozhodli vziať k sebe domov tých, ktorí chceli hneď odísť – konkrétne svokrovu sesternicu, ktorá je učiteľkou, spolu s jej 12-ročnou a 21-ročnou dcérou.

Najskôr manželka išla vziať staršiu dcéru na priechod vo Veľkých Slemenciach. Pricestovala tam zo Záporožia, kde študovala vo štvrtom ročníku medicínu. Jej mamu s mladšou sestrou som bol zase vyzdvihnúť ja na ukrajinsko-rumunskej hranici Solotvyno (Slatinské Doly) – Sighetu Marmaţiei (Marmarošská Sihoť).

Odchod sme ponúkli aj ďalšej členke rodiny, tiež učiteľke. Mohli sme ju rovno vziať k nám, ale odmietla, lebo sa nechcela vzdať svojho psíka. Netušila, že by ju pustili aj s ním. Rodina, ktorú sme priviezli, si pritom takisto vzala mačku. Nakoniec sa tá pani rozhodla odísť do Maďarska, kde už má mamu aj sestru.

Ostal tam teda niekto z vašich?

Svokrova mama, ktorá žije na Slovensku, tam má švagrinú s dcérou. Zostali tam asi aj niektorí členovia vzdialenejšej rodiny, s ktorými nie sme v bližšom kontakte. Ďalší ľudia, keďže majú aj maďarské občianstvo, medzitým odišli k príbuzným do Maďarska. Tipujem, že zostali už len starší ľudia, ktorí sú tam silno naviazaní na svoju prácu, prípadne na svoje deti. Väčšina rodiny krajinu opustila.

Ako prebiehal prechod 21-ročnej medičky cez veľkú časť Ukrajiny a cez hranice vo Veľkých Slemenciach? Na cestu zo Záporožia sa vybrala už vo štvrtok, pár hodín po začiatku vojny.

Manželka ju na hranici vyzdvihla až ráno pred štvrtou, hoci ju čakala od trištvrte na sedem večer. Rad utečencov na ukrajinskej strane bol obrovský, a tak dievčina v tom mraze prestála jedenásť hodín.

Mala pritom šťastie, že sa jej ešte vôbec ušiel lístok do vlaku zo Záporožia, ktorým cestovala okolo dvadsaťtri hodín. Z Užhorodu na hraničný priechod Veľké Slemence ju potom vzal taxikár, ktorý jej povedal, že na priechode Vyšné Nemecké je už veľmi veľa ľudí.

Vlak šiel veľmi zvláštne a opatrne – miestami zastavil niekde v lese, potom sa pohol krokom, občas trochu zrýchlil, občas akoby prešiel na vedľajšiu koľaj. Ľudia vo vlaku dostali informácie, že okolo Ľvova sa bojuje, a tak zrejme rušňovodič nechcel, aby sa stal príliš viditeľným terčom.

Za Ľvovom, naopak, vlak tak prudko zrýchlil, až sa cestujúci báli, že to nezvládne. V tom čase už mal štvorhodinový sklz, tak sa to snažil extrémnou rýchlosťou dohnať. Nakoniec všetci bezpečne dorazili.

Je pravda, že na ukrajinskej strane hranice sa vytvárali fiktívne rodiny v snahe dostať sa na Slovensko skôr?

Áno, súviselo to s tým, že colníci na ukrajinskej strane prednostne vybavovali rodiny, teda viacčlenné skupiny. Púšťali ich tak, že ak aj neprišli na hranicu v rovnaký čas, pýtali sa, či majú niekoho ďalšieho v rade. Ak áno, šiel dopredu.

Úmysel bol dobrý – netrhať rodiny. Lenže tých, ktorí stáli v radoch osem a viac hodín, začalo hnevať, že ich neustále predbiehajú tí, čo prišli neskôr, tak sa niektorí začali účelovo spájať a tvrdiť, že sú takisto rodina.

Na ukrajinskej strane bolo podľa toho, čo nám medička hovorila, viac konfliktov medzi ľuďmi. Pobili sa tam nejakí chlapi, iní chceli odstrániť plot. Ľudsky sa tomu dá rozumieť, všetci tam museli byť v strašnom strese, nervózni, uzimení, unavení.

Ukrajinskí colníci vraj ľuďom v rade vraveli, že proces vybavovania zdržiavajú Slováci.

Áno, tak nám to medička rozprávala. Ľudia stojaci v rade na Ukrajine tomu verili. Keď vzali na vybavenie aj ju, pochopila, že je to nezmysel, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie