Slovák uviaznutý pri Charkove: Ak prídu do dediny Rusi, budem medzi prvými hádzať Molotovove kokteily
Ľubo z Trnavy (jeho priezvisko nemôžeme uverejniť z bezpečnostných dôvodov) sa v decembri oženil s Ukrajinkou. Pred mesiacom spolu odcestovali na Ukrajinu, aby si mohla manželka vybaviť doklady na nové meno. Keď minulú stredu konečne dostala nový ukrajinský „občiansky“ a požiadala o cestovný pas, pár hodín nato na krajinu zaútočila ruská armáda.
Manželia sa tak ocitli uviaznutí v dedine len niečo vyše 100 kilometrov od Charkova, ktorý je takmer nonstop pod útokom ruských vojakov.
Dostať sa odtiaľ nemajú šancu. „Nemám cestu. Všade v okruhu 20 kilometrov sú Rusi,“ vysvetľuje Ľubo.
Slovenské veľvyslanectvo mu teraz cestovať absolútne neodporúča. „Pozreli si, kde som, a zakázali mi cestu, vraj tu sme v bezpečí.“
V rozhovore opisuje, čím ho každý deň udivujú miestni, ako sa chystajú privítať Rusov, čo vedia o Slovensku a ako mu skúsenosť s vojnou už teraz zmenila život.
Namiesto pozdravu ste mi dnes ráno napísali: „Pekný deň, ďalší z tých, keď sme sa zobudili.“ Čo zvyknete teraz robiť ráno ako prvé?
Ako prvé vždy voláme manželkinej dcére a synovi – či žijú. Manželkina dcéra je priamo v Charkove. Včera to mali veľmi dramatické, priamo pri ich dome boli ukrajinskí vojaci a 200 metrov od nich v obchode, kam sme bežne chodili nakupovať, už boli Rusi.
Dnes sa na ich ulici znova bojovalo, majú popraskané okná na dome, na ulici horia autá, no Charkov je znova čistý od Rusov.
Manželkinho syna som odviezol v sobotu do vojenkomatu. Dostal povolávací rozkaz, tak sme ho dopravili do okresného mestečka, kde mal narukovať. Keď mu teraz ráno voláme, môže nám povedať len: „Ahoj, mami, žijem.“
Nevieme, kde sa teraz nachádza. Vždy nám len povie, že žije a nie je zranený. Dnes nám vravel, že už takisto bojovali. A to je v armáde len dva dni po mobilizácii.
Ráno najprv vybavíme tieto telefonáty, až potom nás zaujíma všetko ostatné.
Video: „Mama, bojím sa, je to tu ťažké.“ Ukrajinský veľvyslanec číta v OSN správu ruského vojaka
Ako ďaleko od vás sa už bojuje?
Včera boli Rusi asi 18 kilometrov od nás. Bývame pri ceste, po ktorej chodí hlavný prísun jednotiek do Charkova. Nie sme teda veľmi ďaleko od diania. Od mesta dnes bolo počuť kanonádu, a to ja horšie počujem, takže až tak ďaleko od nás to nebolo.
Pozeráme sa so ženou cez polia, či neuvidíme prichádzať Rusov. Včera sme videli v diaľke nejaký záblesk, tak sme pozerali, či už neprichádza nejaké auto. Priblížil som si to telefónom, ale boli to len zvyšky snehu na poli. Podvedomie vám pracuje na plné obrátky.
Čo keď prídu ruskí vojaci? Funguje v dedine domobrana?
Nezostali tu skoro žiadni muži – 90 percent buď povolali do armády, alebo išli bojovať dobrovoľne.
Včera sme sa stretli so susedmi – teda so susedkami, lebo ja som bol medzi nimi jediný chlap – a mali sme zaujímavú debatu. Viem, že ste Ukrajinka, tak sa neurazte, ale ja z ich humoru niekedy nechápem. Kým na Slovensku ľudia riešia, čo povedal nejaký politik, tu ženy premýšľajú nad tým, ako „privítať“ Rusov
