Denník N

Z toho dňa si veľa nepamätám okrem toho, že som zapol správy a neustále opakovali jeho meno. Kurt Cobain. Kurt Cobain. Kurt Cobain

Na jeseň 1993 Nirvana odohrala jedno z najlepších vystúpení pre sériu Unplugged v MTV. Foto - Sony Music
Na jeseň 1993 Nirvana odohrala jedno z najlepších vystúpení pre sériu Unplugged v MTV. Foto – Sony Music

Môj proces smútenia sa navždy zmenil a musel som sa opäť naučiť žiť, spomína Dave Grohl v knihe Rozprávač, ako sa vyrovnával so samovraždou svojho priateľa a spoluhráča zo skupiny Nirvana.

„Odišiel, Dave.“

Podlomili sa mi nohy, spadol som na podlahu a pritom na zem pustil aj telefónne slúchadlo. Zakryl som si tvár a rozplakal sa. Bol preč. Ten hanblivý mladík, ktorý mi pri zoznámení na letisku v Seattli ponúkol jablko, bol preč. Ten môj tichý a introvertný spolubývajúci, s ktorým som v Olympii zdieľal malý byt, bol preč. Ten milujúci otec, ktorý sa každý večer pred koncertom v zákulisí hral so svojou nádhernou dcérkou, bol preč.

Premohol ma smútok, ktorý som si dovtedy nevedel ani predstaviť. Nedokázal som rozprávať. Nedokázal som rozmýšľať. Nedokázal som stáť na nohách. Nedokázal som dýchať. Dokázal som si len predstaviť jeho tvár s vedomím, že ho už nikdy neuvidím. Už nikdy neuvidím tie jeho zvláštne ploché prsty, chudé lakte ani prenikavé modré oči. Lebo je preč. Navždy.

Telefón opäť o krátku chvíľu zazvonil. Zodvihol som ho ešte stále poležiačky; lapajúc po dychu a so slzami v očiach som ledva rozprával.

„Počkaj… nie je mŕtvy. Stále žije…“

Z mäkkého koberca som vyskočil na rovné nohy a srdce sa mi divoko roztĺklo. „Moment… si si istý?“ opýtal som sa rýchlo.

„Áno… stále je v nemocnici, ale dá to, Dave! Dá to.“

Titul Rozprávač: Príbehy o živote a hudbe vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ho na obchod.dennikn.sk.

Počas piatich minút najhorší deň v mojom živote zrazu vymenil pocit, akoby som sa druhýkrát narodil. Zložil som. Bol som v šoku. Bol som úplne otupený. Mal som chuť smiať sa, plakať alebo sa úplne zrútiť. Ocitol som sa v emočnom vzduchoprázdne. Zrazu som nevedel, čo mám vlastne cítiť.

Bolo to moje prvé stretnutie so smrťou a bol som z neho úplne zmätený. Spoznal som ten príšerný pocit straty, ale len na chvíľu; potom sa opäť všetko obrátilo na dobré a znelo to ako nevinný žartík. Môj proces smútenia sa navždy zmenil. Od toho dňa som pri každej strate blízkeho človeka dlho čakal na to, ako niekto zavolá a skonštatuje, že došlo k obyčajnej chybe a všetko je v poriadku. A potom, keď telefón nezazvonil, som vždy prosil o to, aby tá bolesť zo straty vyplávala na povrch.

Náhle úmrtie predvídať nedokážete, ale počas života sa pripravujete na to, že o niektorých ľudí napokon z akéhokoľvek dôvodu prídete. Naivne sa proti tomu snažíte brániť tým, že si okolo srdca vystaviate hradbu, ktorá má fungovať ako taká preventívna obrana pre prípad, že zrazu príde takýto telefonát. Vlastne je to taká emočná vakcína: voči nevyhnutnému úmrtiu ste si už vybudovali imunitu.

Nikdy to tak však nefunguje.

Kurt Cobain. Foto – archív Dava Grohla

Keď som sa v to ráno zobudil v Seattli a dozvedel sa, že Kurt sa v hotelovej izbe v Ríme predávkoval, písal sa 3. marec 1994. Okamžite som si zapol správy a uvidel zábery, ako ho pripútaného k ležadlu nakladajú do sanitky a ponáhľajú sa s ním do nemocnice. Rýchlo som preto začal obtelefonovávať ostatných členov tímu a snažil sa zistiť, čo sa deje, zároveň som sa modlil, aby to bolo len ďalšie náhodné predávkovanie. Niekoľkokrát sa to už totiž stalo. Panoval zmätok a prichádzali protichodné správy; niektoré boli bolestivo beznádejné, iné, naopak, optimistické, ale bez ohľadu na to, ako veľmi som s ním chcel byť, delilo nás vyše osemtisíc kilometrov a bol som bezmocný. Napokon s Kurtom som sa videl len pred dvoma dňami v Mníchove v rámci, nanešťastie, posledného koncertu Nirvany.

Od toho dňa som si vystaval ešte vyšší obranný val.

A potom, o tridsaťšesť dní neskôr, sa ten val na mňa zrútil.

Správu o Kurtovej smrti som sa dozvedel 8. apríla skoro ráno. Teraz to však už bolo naozaj. Bol preč. Druhý telefonát, ktorý by omyl uviedol na pravú mieru, neprišiel. Neprišlo nič, čo by túto tragédiu zvrátilo. Bolo to definitívne. Zložil som a čakal na to, kedy sa mi od tej bolesti opäť podlomia kolená… ale nestalo sa to. Bolesť bola zaseknutá kdesi hlboko v mojom vnútri a blokovala ju trauma z udalostí spred mesiaca, keď som sa zrazu ocitol v zmätku protichodných pocitov.

Z toho dňa si veľa nepamätám, teda okrem toho, že som zapol správy a jeho meno v nich neustále opakovali. Kurt Cobain. Kurt Cobain. Kurt Cobain. Zakaždým, keď zaznelo, odlomil sa kúsok z toho brnenia, ktoré som si na obranu srdca vytvoril. Kurt Cobain. Kurt Cobain. Kurt Cobain. Čakal som, kedy niečo to brnenie prebodne a ja padnem k zemi, ale zároveň som to nedovolil. Bránil som sa; mal som totiž strach z toho, že sa tá bolesť vráti. Kurt pre mňa nebol len obyčajným menom, bol to priateľ, bol to otec, bol to syn, bol to umelec, bol to ľudský tvor a postupne sa stal aj stredom nášho vesmíru a bodom, okolo ktorého sa točil celý náš svet. A napriek tomu bol ešte stále aj mladým mužom, ktorý sa v budúcnosti mohol tešiť na množstvo vecí. My sme sa v budúcnosti mohli tešiť na množstvo vecí.

Dave Grohl. Foto – súkromný archív Virginie Grohlovej

V ten večer sme sa všetci zišli uňho doma a snažili sa navzájom utešiť, bola to však márna snaha: bez ohľadu na to, koľkokrát bol na pokraji smrti, si totiž nikto nepredstavoval, že sa to skončí takto. Teda aspoň ja určite nie. Všetci boli v šoku, potom nasledovalo zúfalstvo, potom sme spomínali a potom sme opäť boli v šoku. Rozhliadol som sa po obývačke plnej ľudí, po všetkých, ktorým istým spôsobom zasiahol do života. Rodinní príslušníci, celoživotní priatelia aj novší známi, každý z nich smútil svojím vlastným spôsobom. Život ani jedného z nás už nebude taký ako predtým a všetkých nás teraz spájalo puto tejto hroznej udalosti. Bolo to ako rana, po ktorej určite ostane jazva. Celé roky som sa k tomu domu pri Washingtonovom jazere nemohol priblížiť na menej ako pol druha kilometra bez toho, aby som si nespomenul na tie výkriky a neroztriasol sa bezmocnou úzkosťou.

Na druhý deň som sa zobudil, prešiel do kuchyne a začal si robiť kávu. A vtedy mi to došlo. Už sa nevráti. Je preč. Ale ja tu stále som. Aj zajtra sa zobudím a prežijem ďalší deň bez ohľadu na to, či bude dobrý alebo zlý. Nedávalo to zmysel. Ako môže niekto len tak zmiznúť? Pripadalo mi to nereálne. A nespravodlivé.

Život sa čoskoro zmenil na nekonečnú reťaz prvých razov. Prvá káva, odkedy zmizol. Prvé jedlo, odkedy zmizol. Prvý telefonát. Prvá jazda autom a tak ďalej, a tak podobne. Mal som pocit, že s každým krokom sa čoraz viac vzďaľujem od obdobia, keď bol nažive. Neustále som narážal na situácie, v ktorých som sa musel učiť odznova. Musel som sa opäť naučiť žiť.

„Empatiu!“ napísal Kurt vo svojom liste na rozlúčku a niekedy som svoje srdce prosil o to, aby som cítil rovnakú bolesť, ako musel cítiť on. Prosil som ho o to, aby prasklo. Snažil som sa utrieť si slzy a pritom som preklínal tie múry, ktoré som vystaval do takej výšky; bránili mi totiž cítiť to, čo som cítiť zúfalo potreboval. Preklínal som ten hlas v telefóne, ktorý mi predčasne povedal, že zomrel, a nechal ma v tom stave emočného zmätku, a ja som sa nevedel dostať k smútku, ktorý som potreboval prežiť. Ten smútok ma tlačil k zemi; uvedomoval som si, že žiaľ ma zožiera zaživa aj vtedy, keď je ukrytý hlbšie, ako dočiahnem. Bol som ako v narkóze, hoci som zo všetkého najviac potreboval cítiť bolesť spojenú s operáciou nevyhnutnou na to, aby som sa uzdravil.

Občas som sa hanbil za to, že nič necítim, napokon som sa však zmieril s tým, že neexistuje žiadny správny ani nesprávny návod na žiaľ. Neexistuje žiadna učebnica ani žiadny manuál, ktorý by vám po emočnej stránke pomohol. Je to proces, ktorý sa nedá kontrolovať, a vy ste mu beznádejne vydaní na milosť a nemilosť, takže sa mu bez ohľadu na strach musíte poddať zakaždým, keď sa objaví tá jeho hnusná tvár. Rokmi som sa s tým zmieril. Dodnes ma často premôže ten istý hlboký smútok, ktorý ma zrazil k zemi, keď mi prvýkrát povedali, že Kurt je mŕtvy.

Čítali ste ukážku z knihy Rozprávač: Príbehy o živote a hudbe od Dava Grohla. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Hudba

Knihy

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie