Preháňanie, odmietanie, strašenie. Chyby v argumentačnom boji o utečencoch

Autori pracujú v Inštitúte SGI na projekte Demagog.SK

Demagog.SK overil faktickú presnosť základných argumentov, ktoré v poslednom období odzneli vo verejnom priestore v súvislosti s utečeneckou krízou v Európe. Nereprezentujú konkrétnych politikov, novinárov či iné osoby vo verejnom priestore, ale treba ich skôr vnímať ako argumenty objavujúce sa v súčasnom diskurze na Slovensku.

V spolupráci s Demagog.CZ budeme pokračovať v monitorovaní a overovaní najčastejších faktických argumentov v rámci tejto témy. Cieľom tohto projektu je poukázať na faktický základ argumentov a predovšetkým poukázať na tie, ktoré sú fakticky nepresné. Uvedomujeme si však, že nielen faktická presnosť, ale aj aj hodnotové preferencie a uskutočniteľnosť jednotlivých návrhov sú dôležitými kritériami pri posudzovaní pozícií.

Preháňanie

Často používaným argumentom je tvrdenie, že k utečencom sa správajú štátne orgány niektorých krajín ako nacisti počas holokaustu. Je pravdou, že niektoré kroky mohli pripomínať postupy počas druhej svetovej vojny – ako napríklad preprava autobusmi s nejasnými informáciami o cieli cesty v Maďarsku alebo označenie utečencov pomocou značiek na ruky v Česku. Je však evidentné, že podstata týchto krokov sa ani zďaleka nepribližuje konečnému cieľu nacistov, teda systematickému vyvražďovaniu alebo ich zneužívaniu ako pracovnej sily v táboroch.

Známym argumentom, ktorý často používa predseda vlády Robert Fico, je, že ľudia, ktorí prichádzajú do Európy v súčasnej vlne, sú väčšinou ekonomickí migranti, a nie utečenci. Tento výrok premiér používa aj napriek tomu, že bol vyvrátený aj v The Economist.

Ten vyčíslil, že 75 percent príchodzích do Talianska a 81 percent prichádzajúcich do Grécka pochádza z krajín, ktoré väčšinou získavajú azyl. Okrem toho aj komisár OSN pre migráciu Guterres uviedol, že podstatne viac než polovica ľudí pochádza z krajín, v ktorých prebieha ozbrojený konflikt. Títo ľudia utekajú z dôvodov, ktoré ich predurčujú na získanie statusu utečenca.

Obľúbeným argumentom (aj politikov Smeru) je výrok o Maďarsku, ktoré je kritizované za to, že ochraňuje schengenskú hranicu. V skutočnosti je medzinárodná kritika Maďarska namierená nie proti ochrane hranice, ale na rétoriku a kroky maďarskej vlády, veľmi nízky podiel udelených azylov a trestnoprávne postihy pre utečencov prekračujúcich hranicu.

Maďarsko bolo výrazne kritizované aj za spôsoby, akými sa k utečencom správalo. Kritika sa týkala napríklad podmienok v ubytovacích táboroch či použitia donucovacích prostriedkov, ktoré mohli porušovať princípy medzinárodného humanitárneho a európskeho práva.

Odmietanie problému

Fakticky nekorektné je rovnako tvrdenie, že Slovensko nemá problém s utečencami, keďže si svoju časť hranice stráži, a problém majú krajiny na juhu a západe Európy. Je pravdou, že Slovensko neleží na hlavnej tranzitnej trase. Slovenská časť hranice je však podstatne kratšia v porovnaní s gréckou či talianskou.

Navyše krajiny ako Taliansko alebo Grécko majú hranicu námornú. Okrem toho princíp solidarity Európskej únie, ktorý predstavuje jeden zo základných princípov Únie, je v Lisabonskej zmluve explicitne priradený aj k prístupu k utečencom a imigrantom.

Podobný argument hovorí o tom, že migranti nie sú náš problém, keďže u nás ani nechcú žiť. Je faktom, že väčšina utečencov v súčasnej vlne smeruje do Nemecka, prípadne do iných krajín západnej Európy. Slovensko tak nie je cieľovou krajinou a dokonca nie je ani na hlavných tranzitných trasách, ktoré napríklad prechádzajú Maďarskom a Rakúskom a obchádzajú naše územie.

Opäť však platí základný princíp solidarity. Okrem toho existuje priama súvislosť medzi odmietavým stanoviskom a politikami Slovenska a ďalších krajín (Českej republiky alebo Maďarska) a neochotou utečencov žiadať o azyl práve u nás.

Bežným je aj odmietanie spoluúčasti Slovenska na probléme argumentom, že za utečeneckú krízu môžu krajiny, ktoré intervenovali v Líbyi, Iraku, Afganistane a podporujú sýrsku opozíciu. Takéto odmietanie problému a hádzanie zodpovednosti na západné mocnosti nie je len alibistické, ale aj zavádzajúce.

Napríklad zbrane, ktorými sa bojuje v Sýrii, majú pôvod v Československu, slovenskí vojaci dlhodobo pôsobia na misiách v Afganistane či Iraku, Slovensko má aj vojenského pozorovateľa v Sýrii a do roku 2008 slúžilo celkovo viac ako tisíc slovenských vojakov na misii v Izraelom okupovanom sýrskom území v Golanských výšinách.

Na rozvojovú a inú pomoc chudobným krajinám dávame menej ako desatinu percenta hrubého národného dôchodku, pričom väčšina pomoci zostáva na európskom kontinente. Slovensko navyše už počas druhej vlády Roberta Fica participovalo na vyhlásení Únie, v ktorom vyhlásilo umiernenú opozíciu za legitímneho reprezentanta sýrskeho obyvateľstva, čím sa de facto postavilo proti Asadovmu režimu.

Strašenie

V diskurze sa často objavuje tvrdenie o výraznom zvýšení bezpečnostného rizika pre krajinu v dôsledku príchodu utečencov. Dnes, samozrejme, nie je možné posúdiť budúci vývoj a je pravdou, že v určitých špecifických prípadoch migranti môžu ohrozovať bezpečnosť. Lenže výskumy z Veľkej Británie, USA či Talianska nepotvrdili, že rast imigrácie znamenal výrazne zvýšenú kriminalitu, ani na národnej, ani na lokálnej úrovni.

Kriminalita (najmä majetkového charakteru) súvisí predovšetkým s možnosťami uplatniť sa na pracovnom trhu. Podľa WHO neexistuje dokonca ani systematická asociácia medzi migráciou a prinášaním infekčných chorôb. Zároveň je veľmi nepravdepodobné, že by teroristi využili na cestu do Európy obtiažny spôsob prepravy cez utečenecké trasy.

Mnohí vytvárajú obraz o prichádzajúcich utečencoch ako o ľuďoch, ktorí nedodržiavajú európske zákony a nerešpektujú pokyny policajtov. Je pravdou, že sa vyskytli prípady násilných incidentov medzi políciou a utečencami a neuposlúchnutia príkazov autorít utečencami. K týmto situáciám však došlo podľa dostupných informácií najmä vo vyhrotených situáciách a je veľmi ťažké objektívne vyhodnotiť, ktorá strana nesie plnú vinu.

Zavádzajúce však je zovšeobecňovať tieto situácie a prezentovať ich ako rozšírený fenomén, pretože z celkového počtu približne trištvrte milióna ľudí od začiatku roka 2015 ide o veľmi malý podiel. Je tiež potrebné dodať, že ku kontroverzným riešeniam napätých situácií dochádza aj na strane niektorých európskych a národných autorít.

Množstvo argumentov týkajúcich sa utečeneckej krízy má spoločnú vlastnosť preháňania, ohýbania reality alebo nerešpektovania oficiálnych štatistík. To je zvlášť v debate, ktorá je vysoko emočná, veľmi nebezpečným prvkom. Verejná diskusia o vážnych témach by pritom mala byť postavená na overiteľných faktoch, a nie na vyhláseniach, ktoré veľakrát útočia na „prvú signálnu“ a pracujú s emóciou strachu.